Clement Maria Hofbauer: „Len zbabelci plávajú s prúdom. Žijeme v dobe, keď si život podľa evanjelia vyžaduje, aby sme plávali proti prúdu“
Pochválený buď Ježiš Kristus! Drahí bratia a sestry v Pánovi.
Pápež Ján Pavol II. sformuloval túto vetu: „Zachráňte nenarodenú ľudskú bytosť pred hrozbou narodeného človeka, ktorý si myslí, že sa môže dotknúť života dieťaťa v maternici a zabiť ho.“
Prostredníctvom legálnych potratov sa ľudstvo dostalo do situácie, keď sa rozdelilo na dve triedy: narodených a nenarodených, pričom trieda narodených ničí triedu nenarodených, a využíva ich vo svoj prospech.
Stav spoločnosti formujú predovšetkým jej zákony, nie až tak súkromné preferencie jednotlivcov. Nesmieme zabúdať, že morálny význam činov v našom prípade ovplyvňuje aj stav spoločnosti, ktorý nás rozdeľuje na narodených a nenarodených a v ktorom sú nenarodení podriadení narodeným.
Všeobecne rozšírený názor, že na udržiavaní a používaní bunkových línií z potratov nie je nič zlé, tiež vychádza z ignorovania vplyvu tohto princípu tejto falošnej dvojtriednej spoločnosti. V súčasnosti záväzok chrániť nenarodený život dosiahol novú historickú a kvalitatívnu fázu. Ide o odsúdenie zverstva, ktorému sa doteraz venovalo málo pozornosti, a to hrozného fetálneho priemyslu a obchodu s tkanivami a bunkami potratených, t. j. zavraždených nenarodených detí.
Akékoľvek používanie vakcín alebo liekov, ktoré vedie k ničeniu životov nenarodených detí alebo k obchodovaniu s časťami ich tiel, nás privádza do priamej spolupráce so zlom, prináša nám priamy zisk s týchto zlých činov – práve preto, že takéto vakcíny/lieky sú napriek svojim tvrdeniam o dobre už svojím prístupom morálne zlé.
Prínos, ktorý možno očakávať od krutosťou poznačených liekov a vakcín v prospech zdravia dokonca miliónov ľudí, sa v skutočnosti dosahuje prostredníctvom mučenia a utrpenia nenarodených detí. Ak sa v súčasnosti stalo módou, napríklad vo vegánskom hnutí, požadovať tzv. circlety – free potraviny, lieky, vakcíny a kozmetiku – teda výrobky, ktoré sú bez krutosti – o čo viac by mali kresťania protestovať proti liekom a vakcínam, ktoré sú spojené s krutosťou voči nenarodeným deťom?
Je čas požadovať lieky a vakcíny bez krutosti.
Obrana ľudského života musí byť dnes aj úsilím proti tým postupom a štruktúram, ktoré redukujú nevinný život na sklad náhradných častí biologického materiálu, ktorý sa dá použiť na experimentálne a výrobné procesy.
Predovšetkým ide o kultúrnu vojnu.
Ide o čo najjasnejšie odmietnutie kultúry túžby, ktorá vníma ľudí v ich prenatálnom živote ako použiteľných na akýkoľvek účel, dokonca ako spotrebný materiál.
Ivan Karamazov v Dostojevského románe Bratia Karamazovovci si kladie osudovú otázku – cit:
„Povedz mi priamo, volám ťa, odpovedz mi. Predstav si, že by si ty sám mohol postaviť budovu ľudského osudu s konečným cieľom urobiť všetkých ľudí šťastnými, dať im pokoj a mier, ale na to by si nevyhnutne potreboval mučiť malú bytosť ako dieťa, ktoré sa bije do hrude. S jeho päsťami, s jeho nespravodlivými slzami – súhlasili by ste s tým, aby ste sa stali staviteľom takejto budovy za takýchto podmienok? Hovor a neklam.“ (Dostojevskij)
Dnes nám často hovoria, že ak chcete vyhrať na celej čiare, musíte robiť kompromisy, že musíte ísť s prúdom.
Novodobý apoštol a patrón Viedne, svätý Clement Maria Hofbauer, môže byť pre nás všetkých príkladom, ako sa má v takejto situácii zachovať pravý katolík. Ako mladý študent teológie počul Clement tieto slová od svojho profesora: „Musíme ísť s prúdom, inak zostaneme pozadu, alebo budete neskôr kázať pre prázdne lavice.“
Vtedy sa Clement postavil a povedal: „Nie, nie: Len zbabelci plávajú s prúdom. Žijeme v dobe, keď si život podľa evanjelia vyžaduje, aby sme plávali proti prúdu,“ povedal mladý Clement.
Inokedy študent Hofbauer povedal: „To, čo som povedal, je to, že som sa rozhodol, že sa budem snažiť o to, aby som bol v bezpečí: „Profesor, to, čo ste práve povedali, nie je katolícke.“ A potom vstal a opustil prednáškovú sálu. Študenti jeden po druhom tiež opúšťali prednáškovú sálu a profesor stál pred prázdnymi lavicami.
Vtedy, rovnako ako teraz, katolíkom povedal, že musia trochu ustúpiť, aby o všetko neprišli. Mnohí v spoločnosti a v Cirkvi sa upínajú na časné veci a ignorujú to najdôležitejšie – totiž večný život. Človek si chce bez problémov užívať súčasný pozemský život tým, že praktizuje umenie kompromisu.
Ľudia, a najmä mladí, ktorí dnes nezištne a nekompromisne pracujú na ochrane nenarodeného života a proti sériovému zneužívaniu častí tiel a buniek zavraždených detí, by sa nemali považovať za malú izolovanú skupinu. Nie, nie sme sami. Sme spojení s veľkou reťazou katolíkov, ktorí mali ducha viery a odvahu vyznávať od počiatku Cirkvi až do konca sveta.
Na príklade svätého Klementa Mária Hofbauera vidíme, že je to ten istý duch, ktorému on vo svojej dobe odolával a ktorému musíme odolávať aj my dnes.
Náš boj sa nezačal včera. Je súčasťou zlatej reťaze, ktorá sa začala v starej zmluve a bude pokračovať až do konca čias, najmä v časoch, ako sú tie naše, keď sa zdá, že všetko je stratené. Žijeme vo svete rozdelenom na spôsob života a spôsob smrti.
Spôsob smrti je takýto: narodený človek sa podriaďuje nenarodenému človeku pre svoj vlastný prospech. Ale spôsob života je takýto: narodený človek vytrvalo a rozhodne chráni nenarodeného človeka aj na svoju vlastnú škodu. Ku ktorej kultúre chceme patriť? S ktorou sa chceme stotožniť?
Ježiš povedal: „Čo prospeje človeku, ak získa svoj život, ale stratí svoju dušu?“
Boh s láskou vložil každú ľudskú bytosť, aj tú najmenšiu a najkrehkejšiu, do svojich rúk a do svojho Srdca, do svojho Božského srdca, v prvom okamihu jej existencie v lone Otcovho srdca, napísal – dokonca aj tie nešťastné nenarodené deti, ktoré sú zabíjané krutým spôsobom a ktorých časti tela a bunky sú zneužívané na pokusy na spôsob človeka na výrobu liekov, vakcín a iných vecí a na obchod.
Na záver by som chcel uviesť nasledujúce slová zo žalmu 139. :
“Bože, veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodné obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil. Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský. Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku; a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe.” (Ž 139, 13 – 18)
V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, amen.
Homília biskupa Athanasia Schneidera z 21. júna 2021 v Karlskirche vo Viedni
https://gloria.tv/share/XKEnNXQNZShQ2qDdsvAov6CEc