„Tento Pápež a biskupi Európy ešte ovládanej kresťanstvom majú morálnu povinnosť zakázať vojnu ako politický prostriedok a vyzývať kresťanov celého sveta k modlitbe aby Boh mohol vnuknúť myšlienky zodpovednosti za pokoj vo svete.“ Kardinál Gerhard Ludwig Müller
V jednom rozhovore poskytnutom časopisu America Magazine, pápež František vyslovil tieto slová: «Lebo bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne!“». (Mt 25, 35-36) Znamená to teda, že Ježiš bol komunista? Problém, ktorý je v tom, a ktorý ste správne spoznali, je zúženie tohto evanjeliového posolstva do socio-politickej skutočnosti. Ak považujem Evanjelium len z hľadiska sociologického, potom áno, potom to je pravda, som komunista a Ježiš tiež. Ale s Blaženosťami a Matúšom 25, je tu posolstvo, ktoré je tiež Kristove. A to je v bytí kresťanom. Komunisti ukradli niektoré kresťanské hodnoty. Iní ich prezentujú za nešťastie. Tieto využil nemecký novinár C. Rilinger ako príležitosť sa na ne spýtať kardinála Müllera – ktorý slávil v pondelok 20. mája 2024 záverečnú omšu Púte do Chartres – o vzdialenosti, ktorá oddeľuje katolicizmus od komunizmu.
C. Rilinger (R.): Začnime otázkou teologickej povahy: Boh, trojičný Boh kresťanstva, má svoje miesto v komunizme?
Kardinál Gerhard Ludwig Müller (M.): «Boh je láska» (1 Ján 4, 8 – 12). Táto pravda je zhrnutie celej našej vedomosti Boha. On nás tak miloval, že dal svojho jediného Syna na Kríž, aby každý veril, že v ňom má večný život (cf. Ján 3, 16). Komunizmus, taký ako sa nám javí v Manifeste Komunistickej strany z 1848 a v spisoch, ktoré napísal Karl Marx a jeho učeníci Lenin, Stalin, Mao Tse-tung, Pol Pot a ich komplici, je od základov jeden ateizmus. To sa prejavuje v triade «bez Boha –bez milosrdenstva – bez lásky». To zvýraznil Alexander Solženicyn, jedná z jeho najznámejších obetí, vo svojom diele Súostrovie Gulag. Marx nepopiera len jestvovanie Boha ako pôvodcu každého stvorenia a ako cieľ hľadania pravdy a šťastia každej ľudskej bytosti. On vyhlasuje, že náboženstvo celkovo je nebezpečná ilúzia a seba zničujúce ópium ľudu. Tak, iróniou dejín, je to popieranie odkresťančenia, ktoré na Západe ničí ľudí mentálne a fyzicky rozšíreným užívaním skutočných drog, na samom Západe, kde legalizácia spotreby drog je oslavovaná ako pokrok – bez pochyby na ceste k sebazničeniu.
Vladimír I. Lenin, zakladateľ Sovietskeho zväzu a čelná postava nového ateistického svetového poriadku, mohol tak uzavrieť, po roku 1905, ateistický charakter marxizmu svojim textom Socializmus a náboženstvo: «Revolučný proletariát bude bdieť aby náboženstvo bolo prísne súkromná záležitosť. A v tomto politickom režime, zbavenom stredovekej formy, proletariát bude viesť široký a otvorený zápas o odstránenie ekonomického otroctva, tohto skutočného zdroja náboženského otupenia ľudstva.»
Dôsledok popierania Boha ako stvoriteľa dobrého sveta (ktorý je odrazom jeho dobra a jeho lásky) a ako vykupiteľa ľudí od hriechu a smrti sa prejavuje v nihilistickej vízii človeka, ktoré prejavuje svoju satanskú tvár na každej strane a v každom čine dialektického a historického materializmu. Fjodor Dostojevski už predpovedal dôsledky ateistického socializmu v jeho románe Les Démons. Podľa Marxa, človek nie je osoba stvorená na obraz a podobu Boha s jeho neodňateľnou dôstojnosťou, ale skôr sústava ideologických a sociálnych okolnosti. Človek je plne závislý od spoločenstva – Štátu, národa, rasy – a je len potrebným materiálom pre vytvorenie utopického sociálneho poriadku. Pretože, bez Boha nejestvujú neodňateľné ľudské práva pochádzajúce od prirodzenej vôle a zjavené Stvoriteľom, ale len čista vôľa moci despotov a autokratov.
To je príčina prečo môžete meniť a manipulovať uvedomenie ľudí propagandou (ako to robili neskôr nacisti) aby považovali idei, ktoré im boli vštepené ako opravdivý základ ich bytia. Ideológia woke je len jeden variant neo-marxizmu s dôsledkami tiež plne zničujúcimi, ako tie spôsobil «reálne jestvujúci socializmus», kedy ľudia sú presvedčení, že môžu – napriek biologickej zrejmosti– sami rozhodovať o ich pohlaví, alebo ho meniť lekárskym zákrokom.
R.: Ak ateistická povaha komunizmu je nepopierateľná skutočnosť, predsa však ostáva, že kresťania oslavujú ešte komunizmus preto že buduje spravodlivejší svet. Základ komunizmu je zavedenie kolektívneho vlastníctva dobier (ľudu, alebo spoločenstva), v rámci ktorého jednotlivá osoba nemôže byť ona sama vlastníkom. Na rozdiel tomu, pápež Lev XIII., v jeho encyklike Rerum Novarum, ktorá sformulovala sociálnu náuku Cirkvi, obhajoval súkromné vlastníctvo, pretože od neho závisí osobná prosperita a možnosť meniť okolnosti jeho života. Tieto koncepcie Leva XIII. by boli potom prekonané?
M.: Tak v teórii ako v praxi, marxizmus-leninizmus nemá nič spoločné so sociálnou spravodlivosťou, iba ak v propagande politbýr a absurdných presvedčení tých, ktorých ohlúpli marxistickí ideológovia. A predsa, podľa nábožensky vykorenených intelektuálov na Západe, komunizmus vytvoril náhradné náboženstvo, s ktorým mohli flirtovať, podľa vzoru ktorý dal Jean-Paul Sartre. Podobným spôsobom, iní filozofi, ktorí sa slobodne vzdialili od kresťanstva sa nechali zviesť národným socializmom, čo spochybňuje ich koncepciu bytia (Martin Heidegger).
Jediná platná odpoveď na priemyselnú revolúciu XIX. storočia a na výzvy aktuálnej technicko-mediálnej globalizácie je katolícka sociálna náuka. Všade kde sa zaviedla do života v praxi, prejavila s úspechom svoje dôkazy (napríklad v Nemeckej federálnej republike po strašných skúsenostiach ateistického totalitarizmu národných socialistov). Nebude dokonala spravodlivosť na zemi dovtedy, ako tento svet bude ešte pod mocou hriechu. Plná spása sa zavŕši len po poslednom súde, keď sa vybuduje kráľovstvo Boha v jeho dokonalej forme. Na začiatku dejín, Boh stvoril raj (ako symbol spoločenstva s Bohom vo svete určenom slúžiť človekovi); ale človek ho stratil z dôvodu hriechu – nie v mýtickom zmysle, ale zo skutočnosti slobodnej vôle. A Boží Syn, svojim vtelením, svojou smrťou na kríži a svojim vzkriesením, nás previedol do raja Nového Neba a Novej Zeme, čo sa prejaví len na konci nášho pozemského putovania, medzi skúškami tohto sveta a útechami Boha (cf. II. Vatikánsky koncil, Lumen Gentium 8). Človek, ktorý sa chce stať sebe bohom, stvoriteľom a spasiteľom sa stáva sám nástrojom diabla (Hitler, Stalin, etc.) a miesto raja na zemi, je to pozemské peklo, ktoré sa vytvára, ako o tom svedčia Auschwitz, gulag, Červení Khmerovia, Čínska kultúrna revolúcia.
R.: Marx konštatuje, vo výrobnom systéme, rozdiel je medzi mzdovým pracovníkom a vlastníkom výrobných prostriedkov. Aby sa vyrovnal tento rozdiel, potrebný je triedny zápas. V rámci tohto boja, jedná časť spoločenstva musí sa angažovať v strane. Ale taká aktivita – začleniť sa do jednej – a oponovať iným stranám – je v súlade s kresťanskou predstavou podľa ktorej všetci ľudia majú prístup do kráľovstva Boha?
M.: Je úplne jasné, že kapitalizmus, tak ako jestvoval v Manchestri v XIX. storočí (rovnako ako dnešná skutočná priepasť medzi chudobnými masami svetového ľudstva a elitami moci, informáciami a financiami) nie je výsledkom len náhodným technicko-priemyselnej revolúcie, ale vyplýva tiež z vízie vyvinutej humanity liberálnou buržoáziou, poznačenou sociálnym darwinizmom, ideálom zápasu všetkých proti všetkým (Thomas Hobbes) a zápasom silnejšieho (kolonializmus, imperializmus, rasizmus, nacionalizmus). Ak preberieme metaforu slová «zápas», zmysel tohto pojmu v Biblii poukazuje na zápas človeka, ktorý s pomocou milosti Boha, sa odvážne stavia proti rozkladnej moci zla v jeho duši a vo vonkajšom svete. Komunisti, s bojom jednej sociálnej triedy proti druhej, a národní socialisti, s nadradenosťou jednej rasy proti druhej, účastnili sa v zotročení a vo fyzickom, sociálnom a mentálnom rozklade všetkých tých, ktorých považovali za nepriateľov.
My, kresťania, na rozdiel, my milujeme každú osobu ako nášho brata alebo našu sestru, do toho počítajúc hriešnikov a dokonca aj našich nepriateľov, pretože oni majú Boha ako Otca, ktorý stráži bránu obrátenia pre všetkých: «Veď náš boj nie je proti ľuďom z mäsa a krvi» (Efezanom 6, 12), ale proti zlým duchom, ktorí znepokojujú ducha ľudí a otravujú ich srdce. Naše «zbrane» (Efezanom 6, 13) sú spravodlivosť, evanjelium pokoja, viera, nádej a láska.
R.: V komunizme, triedny boj musí, v prípadnom čase byť vedený s použitím násilia. Je dovolené vnucovať učenie Boha násilím?
M.: Od II. storočia, Irenej z Lyonu písal proti gnostikom všetkých čias: «Boh stvoril človeka aby bol slobodný, obdarený svojou vlastnou silou a svojou dušou od počiatku, aby mohol naplniť plán Boha, bez toho aby bol nútený. Použitie sily nie je záležitosťou Boha.» (Contre les hérésies IV 37, 1). Vo svojom príhovore v Regensburgu v 2006, pápež Benedikt XVI. znova zdôraznil, že Boh je myšlienka (Dieu est raison) a že každé rozkladné násilie protirečí Bohu. Islamisti môžu sa odvolávať na Boha – hoci aj bohorúhavým spôsobom – ale ich činy ukazujú, že sú nástrojom diabla, «klamára a vraha od počiatku» (Ján 8, 44). Syn Boží sa podrobil nespravodlivému násiliu na svojom vlastnom tele, bez povolania z neba dvanástich légii anjelov, a prikázal Petrovi aby skoval svoj meč. Je to len láskou ako môžeme zastaviť špirálu násilia.
R.: Často sa opakuje, že ranné kresťanstvo mohlo sa porovnávať s komunizmom, pre podobnosť, že tieto dva systémy podporujú kolektívne využívanie vlastníctva. Zrušenie súkromného vlastníctva bolo vyžadované na začiatku kresťanstva? Alebo je to len jedna «sociálna úloha majetku» (aby sa prevzala moderná právna formulácia) na ktoré sa cielilo keď kresťanstvo požadovalo aby všetci mohli mať úžitok z majetku?
M.: Prvotné kresťanstvo je výsledkom viery v ukrižovaného Krista, Syna Otca, a nemá nič spoločné, vo svojej podstate v jeho praktickom pôsobení, s ateistickými politickými systémami komunizmu («všetko je vlastníctvo ľudu») a národného socializmu («vy ste nič, ľud je všetko»). Kresťanská charita sa zakladá na pravde, že my sme všetci deťmi Boha a že všetky talenty, ktoré vlastníme a všetko to čo sme mohli s nimi robiť sú darmi Boha. Následne, kresťan, ktorý vlastní duchovné a materiálne bohatstva legitímne získané nemôže odmietnuť zľutovanie sa pred svojim bratom, keď ho vidí v duchovnej a materiálnej núdzi. Z toho pochádzajú diela milosrdenstva. V kresťanstve, jednotlivec je subjektom svojich dobrých činov. V ateistickom socializme, kde človek ako osoba nejestvuje, je to anonymný kolektívny subjekt vo forme moci totálnej kontroly strany, ktorá rozdeľuje dobrá ako sa jej páči. V jeho duchovnom živote, opravdivý kresťan si uchováva v duchu tieto slová svätého Pavla (často citované svätým Augustínom) proti Pelagiánom a ich sebauspokojením: «Máš niečo čo si nedostal? A ak si to dostal, prečo sa pýšiť akoby si to nebol získal?» (1 Kor 4, 7).
R.: Idea komunizmu podľa ktorej by nemal jestvovať súkromný majetok zdá sa, že sa nachádza v reguliach niektorých žobravých rádov Cirkvi, samozrejme bez toho aby sa tam nachádzalo pohŕdanie ľudskosťou, ktorá charakterizuje komunizmus. Mohol by mníšsky život slúžiť za model pre život všetkých kresťanov?
M.: Mníšsky ideál evanjeliovej chudoby, tak ako sľuby poslušnosti a celibátu pre Nebeské kráľovstvo, sú zakorenené v slobode ktorú má kresťan aby sa vzdal legitímnych dobier, ktoré sú práve uznané ako dary Boha. Povolanie kresťana môže viesť život vo svete, v manželstve, a v rodine, čo vyžaduje vlastnenie súkromných dobier získaných vďaka jeho vlastnej práce. Jeho povolanie môže rovnako žiť podľa týchto troch evanjeliových rád, ale v tomto prípade, angažovanie sa v takom živote predpokladá slobodu kresťana odpovedať na výzvu Boha. Komunistická propaganda, ktorá nepatrične spomína na kresťanské idey aby posúvala svoju fixnú ideu výlučného kolektívneho vlastníctva, nemôže získať na svoje videnie tých, čo sú zbavení každého chápania kresťanstva a sú ochotní uznať «právo staršinstva», ktoré je ich ako kresťanov vo veciach sociálnej spravodlivosti, za «misu šošovice» ateistickej a neľudskej ideológii.
R.: Ako riadiť množstvo úloh Cirkvi ak jej členovia nie sú viac v stave finančne prispievať na tento cieľ?
M.: Cirkev, tým že je spoločenstvo milosti, plne žije milujúcu pozornosť Boha voči nám, ľuďom. Ale v miere v akej je viditeľnou sociologickou štruktúrou, rovnako má potreby materiálnych prostriedkov v tomto svete aby mohla napĺňať svoje úlohy. Nejedná sa len o zhromaždené milodary pre osoby v núdzi, ale tiež štruktúrne potreby, ktoré musia byť uznané (mzdy, budovy, a pod.). V tomto ohľade, jestvuje morálna povinnosť pre všetkých členov Cirkvi prispievať na odpovedajúce náklady podľa svojich možnosti, bez vyjednávania s Bohom ako s «obchodníkom». Za všetko vďačíme jeho milosti, včítane za dobre skutky, ktoré nám umožnil dokončiť a pre ktoré si nás vybral. Hoc aké je dobro, ktoré s radosťou robíme, dostávame to z jeho milosti, a to nám dáva skutočnú radosť.
R.: To nás vedie k otázke do akej miery Cirkev a zvlášť Pápež sa má politicky angažovať vo svetovej politike? Majú sa oni, v rámci nejakého konfliktu, či vojny, zastať za tú, alebo druhu stranu? Alebo majú skôr využiť svoju morálnu reputáciu, aby pôsobili ako sprostredkovateľ medzi dvoma stranami, vyzývať k uzavretiu spravodlivého mieru a vyzývať agresora aby napravil škody spôsobené porušením medzinárodného práva?
M.: Tento Pápež a biskupi Európy ešte ovládanej kresťanstvom majú morálnu povinnosť zakázať vojnu ako politický prostriedok a vyzývať kresťanov celého sveta k modlitbe aby Boh mohol vnuknúť myšlienky zodpovednosti za pokoj vo svete. Vodcovia vo Washingtone, Moskve a v Pekingu – všetci vo veku 70 až 80 rokov – musia chápať, že sa raz musia, teraz alebo inokedy, zodpovedať za skutky pred súdom Boha, kde sa nebudú môcť skrývať za propagandu vyhlasovanú ich hovorcami. «Pretože, my všetci sa budeme musieť predstaviť pred súdom Krista, aby si každý odniesol odplatu za to čo konal kým bol v tele, či už dobré a či zlé.» (2 Kor. 5, 10).
R.: Vaša Eminencia, veľká vďaka za vašu analýzu.
Preklad z nemčiny Jean Bernard
Foto zdroj: Internet
LA NEF pre francúzsky preklad, uverejnený 17. mája 2024. Pôvodná integrálna nemecká verzia sa nachádza na site https://www.kath.net/
https://lanef.net/2024/05/17/13445/