Že v ľude Božom môžu koexistovať „hladní“ a „boháči“, je nielen dejinným škandálom, ale i znakom zradeného evanjelia
„Hladní“ a „boháči“ žijú často vedľa seba ako jednotlivci alebo ako sociálne triedy, b& dokonca ako národy. I Mária, vo svojom Magnifikat, stavia ich do kontrastu: „Hladných nasýtil dobrými vecami a boháčov prepustil naprázdno“. Tieto jej slová, nielen v zmysle duchovnom, ale i v zmysle sociálnom, sú vlastne syntézou kresťanskej revolúcie.
Kresťanský revolučný proces sa uskutočňuje najprv v srdciach jednotlivcov, na rovine duchovnej, a keď je naozaj pravdivý, ukáže sa to i vo vzťahu k druhým, a to i na poli materiálnom a sociálnom. Vieme, že plán Boží, o ktorom hovorí Magnifikat, uskutoční sa naplno až na konci časov. Nateraz Boh rešpektuje slobodu každého človeka a iba tam, kde sa srdcia úprimne otvoria Bohu, prebieha v malej či väčšej miere kresťanský obrodný proces.
Kdekoľvek napreduje autentické kresťanstvo, tam nutne ustupuje egoizmus, zväčšuje sa starostlivosť o hladných a ubiedených, zospolčujú sa duchovné i hmotné statky.
Okrem tých, čo hľadajú materiálne, sú premnohí i takí, čo majú hlad a smäd po spravodlivosti. Nespokojní, nenásytní, túžia po novom pokroku osobnom a spoločenskom, hľadajú nielen osobné spojenie s Bohom, ale i nové cesty pre uskutočňovanie jeho Kráľovstva. Na druhej strane sú „boháči“. Nie tí, čo prípadne vlastnia zemské statky, no vedia ich dať k službám druhých. Ale tí, čo lipnú na zemských statkoch, neschopní dávať, uzavretí egoisti, neschopní milovať, neschopní vytvárať duchovné a hmotné spoločenstvo, ktoré je charakteristikou kresťanstva.
Že v ľude Božom môžu koexistovať „hladní“ a „boháči“, je nielen dejinným škandálom, ale i znakom zradeného evanjelia.
Osobne sme príliš malí na to, aby sme odstránili veľké sociálne krivdy a nespravodlivosti. No Máriine slová nám môžu otvoriť oči, do akých šíkov sa nemáme postaviť. Oslobodzovať sa od toho, čo nás vnútorne zotročuje, na čom nezriadene lipneme, aby sme „chudobní duchom“ a „hladní a smädní po spravodlivosti“ boli vždy disponovaní vytvárať kresťanské spoločenstvo.
Často je omnoho ťažšie ochudobniť sa vnútorne, vzdať sa seba, svojich názorov a návykov, ako sa vzdať peňazí alebo svojich vecí. A je to práve to naše falošné vnútorné „bohatstvo“, to, že sme plní seba, čo nám prekáža dávať sa iným, vytvárať spoločenstvo v jednote duší a sŕdc.
Či sa potom možno diviť, že ruky sú často prázdne a srdcia smutné? Koľkokrát sa poruší harmónia v rodine alebo medzi priateľmi, pretože tvrdošijne hájime svoje názory. Srdcia sa zatvárajú, nikto nechce ustúpiť. No stačí prvý krok lásky, vyjsť zo seba, vzdať sa seba a všetci sú spokojní. Ba začnú uvažovať o správnosti nášho názoru, ktorého sme sa z lásky vzdali. Lebo taká je dialektika lásky: hladných, odosobnených sýti a boháčov, plných seba, prepúšťa naprázdno.
Jozef Zlatňanský, Slovo života, SÚSCM Rím 1980
Pripravil: Anton Čulen