„S úsmevom ma prijal a radostne mi oznámil, že jeruzalemský hlavný rabín súhlasil, aby sa on, Kleinmann, ujal veci rehabilitácie Dr. Jozefa Tisu. Povedal mi, že on úspešne rehabilitoval Esterházyho, aj ako to urobil. Pravda, na to sú potrebné peniaze, veľké peniaze“
Čas však bežal, a preto niektorí slovenskí kňazi v zahraničí rozvinuli rozsiahlu propagačnú akciu na rozšírenie dobrej povesti Dr. Jozefa Tisu, spojenú s modlitbami za jeho blahorečenie. Prvú takúto akciu rozvinul v roku 1972 – krátko pred svojou smrťou- misionár v Afrike Pavol Bajan zo Spoločnosti Ježišovej, ktorý ako mladý rehoľník každodenne miništroval Jozefovi Tisovi, kým býval už ako predseda slovenskej vlády v ich kláštore v Bratislave. Jeho akoby „duchovný testament“, uverejnený v americkej Jednote 5. júla 1972, oslovil veľa Slovákov. Ujal sa toho vzdelaný kňaz a horlivý misionár medzi zahraničnými Slovákmi P. Jozef Kováč (1921- 2002) tiež zo Spoločnosti Ježišovej, ktorý v roku 1979, teda na 40. výročie vyhlásenia samostatného Slovenského štátu a „na 32. výročie mučeníckej smrti prvého prezidenta Slovenskej republiky, ktorý obetoval svoj život za Boha, za vieru svojich otcov a za svoj milovaný národ“, rozvinul svetovú kampaň za blahorečenie Jozefa Tisu. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli Mons. František Fuga v Kanade, salezián Tibor Strnisko a Pavol Gerdelán v Austrálii. Účinne to podporil aj Hlavný úrad Kanadskej slovenskej ligy.
Ďalším horlivcom za túto kampaň v Kanade bol Ján Eliáš, ktorý už rok predtým knižne vydal zbierku spomienok a svedectiev mnohých pamätníkov o Dr. Tisovi. (Ján Eliáš: Prezident Jozef Tiso. St. Catharines, Ontário 1978.).
Po príklade argentínskych Slovákov, ktorí už v roku 1949 vydali obrázok s modlitbou „za dušu mučeníka Jozefa Tisu“, aj P. Kováč so svojimi spolupracovníkmi zložili modlitbu za blahorečenie Jozefa Tisu, ktorú viac ráz prepracovali, aby každým slovom zodpovedala cirkevným predpisom. Vydali ju v piatich, alebo v šiestich jazykoch a rozšírili po celom svete. Definitívnu formulu tej modlitby schválil Arcibiskupský úrad v New Yorku, na čele ktorého stál newyorský kardinál Terence James Cooke (1921-1983). Na nátlak organizovaných nežičlivcov slovenského národa a zvlášť Jozefa Tisu newyorský generálny vikár Mons. Joseph T. O´Keefe neskôr svoj presne podľa cirkevného práva vydaný súhlas (Imprimatur, po predpísanom Nihil obstat arcidiecézneho cenzora Mons. Daniela V. Flynna JCD) musel odvolať. Keď potom kardinál Cooke zomrel v chýre svätosti, aj uvedenie procesu jeho beatifikácie narazilo na značné ťažkosti.
Ale nebolo to iba jedno protirečenie. Hneď potom, čo sa začala šíriť táto akcia, podobnú reakciu spustili skupiny Slovákov v niektorých zahraničných časopisoch, najmä z kruhov redaktorov a spolupracovníkov americkej vysielacej stanice Slobodná Európa v bavorskom Mníchove. Im zrejme nechýbali finančné prostriedky , takže si mohli založiť aj občasné anonymné tlačivo s bohorúhavým názvom Dominus vobiscum (Pán s vami), ktoré osobitný kuriér prevážal až do talianskej Padovy a tam ho podával na poštu, aby v naivných neinformovaných čitateľoch vzbudzoval dojem, že za tým stojí jeden z dvoch v Padove pôsobiacich slovenských kňazov, ktorí však s tým nemali nič spoločné. Hovorilo sa, že za tou iniciatívou stál slovenský kňaz tvrdej čechoslovakistickej orientácie, ktorý potom odišiel do USA. To však zapríčinilo, že aj rehoľní predstavení pátra Kováča začali ho brzdiť v tejto činnosti, lebo rehole sa v zásade chcú vyhnúť všetkému, čo ľudí rozdeľuje a môže prekážať ich apoštolskej činnosti.
P. Jozef Kováč ako poslušný rehoľník prestal v nej pokračovať, keď už rozšíril viac než desaťtisíc tých modlitieb, o ktoré od roku 1990 bol veľký záujem aj na Slovensku. Namiesto toho začal P. Kováč vydávať a rozširovať knihy, v ktorých reprodukoval najväčšiu časť toho, čo vyšlo najmä v zahraničí na tému Jozef Tiso a prvá Slovenská republika. Je toho päť hrubých zväzkov v celkovom rozsahu okolo 3 500 strán, teda prakticky takmer úplná zbierka literárnych prameňov na danú tému. To umožňuje každému záujemcovi pohodlne sa dostať najmä k dielam, ktoré počas polstoročia komunistickej diktatúry tu boli zakázané a celkom neprístupné, a preto sa nenachádzajú takmer v žiadnej knižnici na Slovensku. Týmto svojím editatorským dielom sa P. Jozef Kováč zapísal aj do slovenskej historickej literatúry.
Iste najťažšie bude prijať opravdivý historický profil Dr. Jozefa Tisu väčšine našich spoluobčanov židovského pôvodu. Diskutoval som o tom dlho s jedným z nich, ktorý je dnes známym izraelským historikom, prof. Yeshayahu Jelínkom, keď sme spolu študovali nemecké dokumenty v Politickom archíve Ministerstva zahraničných vecí v Bone. On ako chlapec v druhej desiatke svojho života zažil odchod posledného transportu Židov z Prievidze, ja som v tom istom veku zažil splnenie prirodzených túžob slovenského národa v dosiahnutí vlastnej štátnosti. Dlho sme o tom diskutovali a došli sme k záveru: Celkom objektívne budú môcť spracovať toto obdobie slovenských dejín iba historici, čo prídu po nás a nebudú vychádzať z takýchto hlboko odlišných zážitkov z mladosti, aké prežívala naša generácia.
No na uváženie pre obidve strany uvediem to, čo zaznamenal MUDr. Ľudovít Pavlo o svojom rozhovore s MUDr. Gabrielom Hoffmannom: „Povedal som mu, že som bol u košického rabína Kleinmanna a ten sa radil s hlavným jeruzalemským rabínom, jeho niekdajším spolužiakom v Tel Avive. Čakal od neho odpoveď, či sa má ujať veci (revízie procesu Dr. Tisu a jeho rehabilitácie). Nečakane mi do Sniny telefonoval synovec z Košíc, že rabín Kleinmann ma zháňa, aby som sa s ním spojil, že má pre mňa dôležitú správu a musím ho ešte v ten istý deň navštíviť. Dohodli sme sa na desiatu večer. S úsmevom ma prijal a radostne mi oznámil, že jeruzalemský hlavný rabín súhlasil, aby sa on, Kleinmann, ujal veci rehabilitácie Dr. Jozefa Tisu. Povedal mi, že on úspešne rehabilitoval Esterházyho, aj ako to urobil. Pravda, na to sú potrebné peniaze, veľké peniaze.
Nakoniec mi navrhol závratnú sumu. Povedal som, že Slovenská ligy v Amerike nemá také peniaze, keďže len zastupuje slovenské fraternalistické organizácie. Okrem toho Tisovu pravdu a charakter nemožno kúpiť za doláre. Prisľúbil som mu, že o našom rozhovore budem informovať výkonný výbor Ligy pri najbližšom zasadnutí. Je škoda, že onedlho bol rabín Kleinmann zo svojho postu odvolaný. Naše kontakty boli prerušené.“ (Ľ. Pavlo: Z bezsenných nocí. Martin 2002, s. 124.).
To iba dokazuje, že nie všetci občania židovského pôvodu alebo náboženstva na Slovensku, ale aj v Izraeli a inde vo svete, zaujímajú voči Tisovi a prvej Slovenskej republike rovnaké stanovisko.
Milan S. Ďurica, Jozef Tiso 1887- 1947, Životopisný profil, Lúč, Ústav dejín kresťanstva 2014
Pripravil: Anton Čulen