Dňa 27. februára 2025 nás predišiel do večnosti Jozef Zavarský, známy aj pod umeleckým menom Teofil Klas. Bol výrazný predstaviteľ slovenskej kresťanskej poézie, člen Spolku slovenských spisovateľov (SSS) a v rokoch 1990 – 1993 šéfredaktorom Katolíckych novín. Publikoval aj v rozličných ďalších periodikách.
Posledná rozlúčka so svätou omšou a pohrebné obrady sa konali v piatok 7. marca 2025 v Kostole sv. Michala v Bratislave-Karlovej Vsi. Hlavným celebrantom bol vdp. Ján Košiar, ktorý v rokoch 1992 – 1994 pôsobil v Katolíckych novinách ako zástupca šéfredaktora. Spolu s ním koncelebrovali traja P. Ján Ďurica, P. Ján Ďačok a Vlastimil Dufka ako aj vdp. Marián Červený a P. Marek Vadrna CCG. Homíliu prinášame v plnom znení.
Ctená smútiaca rodina, drahí bratia a sestry, milí priatelia!
Zišli sme sa, aby sme sa rozlúčili s našim bratom a priateľom Jozefom Zavarským, básnikom Teofilom Klasom. Odprevádzame ho v modlitbách do večnosti. Každý z nás, čo sme tu, ho máme dobre v pamäti. Pamätáme si veľa pekných a radostných chvíľ, ktoré sme s spolu prežili.
Život človeka býva rôzne dlhý. Aj Jožko Zavarský, manžel, otec a starý otec, Bohu vďaka, prekročil vek, o ktorom hovorí žalmista: Vek nášho žitia je 70 rokov, 80 pre tých silnejších. (Ž 90, 10). Nech je za to Pán Boh oslávený.
Pán Ježiš v evanjeliu, ktoré sme si pred chvíľou vypočuli, hovorí Marte: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď zomrie“ (Jn 11, 25). Marta iste nepochybovala o slovách Krista, keď povedal: „Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“.
Drahí bratia a sestry, príbuzní a priatelia.
Celý národ zaplače keď zomrie múdry a vzdelaný človek. Každé srdce zaplače, keď zomrie dobrý človek, ktorý mnohým pomohol. V tejto chvíli sme tu preto, aby sme si aj my uvedomili pominuteľnosť nášho pozemského života. Požičiam si zopár myšlienok od Tomáša Kempenského:
Nevieš, o koľko rokov bude tu na zemi po tebe.
Dnes človek je tu, a zajtra tu už nebude. Ak keď zíde z očí, rýchlo zíde aj z mysle. Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si mal dnes zomrieť. Preto si ráno pomysli, že sa možno nedožiješ večera. A večer si nesľubuj, že sa istotne dožiješ rána. Buď teda vždy pripravený a ži tak, aby ťa smrť nenašla nepripraveného. Zhromažďuj si bohatstvo dobrých skutkov dokiaľ máš čas, aby si bol pred Bohom bohatý.
Drahí bratia a sestry, milí priatelia.
Nám veriacim kresťanom je jasné, že smrť nie je definitívny koniec ľudskej existencie, ale že je vlastne brána do večnosti. Každý ňou bude musieť prejsť, a to je možno, lepšie povedané, celkom iste: jediná dokonalá spravodlivosť na tomto svete. Posolstvo Pána Ježiša Krista, ktorý nám viditeľne zjavil Všemohúceho Boha, nám jasne hovorí: „Ja som Vzkriesenie a Život. Kto verí vo mňa bude žiť aj keď umrie“ (Jn 11,25). Tak to povedal Pán Ježiš Marte, krátko predtým, ako vzkriesil z mŕtvych Lazára, ako sme počuli pred chvíľou v evanjeliu. Smrť, drahí bratia a sestry, je naše narodenie sa pre život, a to život večný v Božej prítomnosti.
Jožka Zavarského som spoznal v januári 1992, keď som prišiel pracovať do Katolíckych novín ako zástupca šéfredaktora. Šéfredaktorom bol vtedy on, Jožko Zavarský. Novinárstvo mal akosi v krvi a v génoch. Totiž jeho otec, tiež Jozef, (zomrel v roku 1983) bol prvým šéfredaktorom obnovených Katolíckych novín v roku 1940. Mal vtedy len 24 rokov. Musel byť aj veľmi všestranne organizačne schopný, lebo sa mu podarilo vybaviť osobitné požehnanie pre Katolícke noviny, podpísané samotným pápežom Piusom XII. V knihe Katolícke noviny na úvrati (Bratislava : Post Scriptum, 2021, 136 s.), ktorú tu dnes nemôžem nespomenúť, je publikovaná fotokópia tohto požehnania.
Milí moji, hektické dni po novembri 1989, ktoré spojili moje cesty s Jožkovými, boli náročnými aj v našej Svätej cirkvi. Náš zosnulý brat Jozef vtedy nebol neznámy v cirkevných kruhoch, tak oficiálnych či podzemných, a preto vďaka prvému metropolitovi Slovenska arcibiskupovi Jánovi Sokolovi za to, že ho poveril vedením redakcie Katolíckych novín.
Metal pre KN od Pia XII.Ja som sa po siedmich rokoch v Ríme vrátil domov, kde som bol blízko biskupov – jezuitu Pavla Hnilicu, Dominika Hrušovského i pátra Šebastiána Labu. Často sme vtedy boli na rozličných miestach vo farnostiach či v iných komunitách našej rodnej rodnej vlasti, ktorá sa zbavila okov totalitného režimu.
V roku 1990, krátko pred prvou návštevou Svätého Otca Jána Pavla II. na Slovensku, boli obsadené aj všetky slovenské biskupstvá diecéznymi biskupmi, niekde pribudli aj pomocní biskupi. V Banskej Bystrici sa stal sväticiam biskupom Peter Dubovský, jeden z línie tajných biskupov, ktorá vedie k nemu od Pavla Hnilicu cez kardinála Korca. On sa v tom čase stal aj predsedom Spolku sv. Vojtecha, vydavateľa Katolíckych novín. A bol to on, ktorý si ma zavolal na Nitriansky hrad, kde mi povedal, že by bolo dobre, keby som sa stal zástupcom šéfredaktora Katolíckych novín. Bolo to 8. decembra 1991, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Dal mi týždeň času na rozmyslenie, či to prijmem. Prijal som a tak som bol vymenovaný za zástupcu šéfredaktora Katolíckych novín. Dekrét, mám ho dodnes odložený, bol na dobu neurčitú, našťastie nie na večné časy, ako kedysi priateľstvo so Sovietskym zväzom. Bol som tam tri roky, do 18. januára 1995.
Boli to iste veľmi zaujímavé tri roky. V mojom osobnom živote i v živote slovenského národa. V tomto období bol totiž aj 17. júl 1992, keď SNR vyhlásila zvrchovanosť, aj 1. január 1993, keď sme sa dožili obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti a vznikla druhá Slovenská republika – Teofil Klas napísal a publikoval nádhernú báseň „Samostatnosť“ a v Katolíckych novinách uverejnil svoj nadčasový úvodník, vítajúci tento historický medzník v dejinách nášho slovenského národa. Prišiel aj 2. marec 1993, keď bol zvolený druhý prezident SR Michal Kováč. My všetci v redakcii Katolíckych novín sme sa tomu tešili.
V tom čase v redakcii Katolíckych novín spolu s pánom šéfredaktorom Jožkom Zavarským sme mali čulú korešpondenciu s jednoduchými i vplyvnými ľuďmi nielen zo Slovenska, ale aj z cudziny. Napríklad jeden pán nám vyčítal, že Katolícke noviny veľmi málo píšu o prvej Slovenskej republike. Ja som mu poslal zoznam článkov, ktoré bolo možné v tom čase publikovať. Bolo ich okolo 20. Dajte pozor teraz, či bude o 14. marci aspoň jeden riadok.
Spoločenská vážnosť Katolíckych novín za éry šéfredaktora Jozefa Zavarského, za našej éry veľmi rástla, svedčil o tom aj rast nákladu. Išlo to až do 140 000 exemplárov, čo rezonovalo s niekdajšou ambíciou novín z rokov prvej Slovenskej republiky za čias šéfredaktora Jozefa Zavarského staršieho. Žiaľ, tento sľubný rozlet Katolíckych novín, ktoré v 90. rokoch 20. storočia boli mienkotvorným periodikom, netrval dlho. Poučme sa z vlastných chýb v snahe sa ich zbaviť, múdri sa však učia s cudzích, ako to len spraviť? Tempora mutantur, málokedy k lepšiemu.
O týchto zlatých časoch katolíckej publicistiky sme spolu s Jozefom Zavarským i jeho nástupcom Jurajom Chovanom vydali svedectvo v knihe Katolícke noviny na úvrati. Všetkých troch nás odtiaľ, jedného po druhom, vyhodili… Ten názov knihy vymyslel práve Jožko Zavarský. Úvrať podľa Slovníka slovenského jazyka je miesto, kde sa obracia pluh pri oraní, to znamená, že je potrebné sa vrátiť, lebo sme sa stratili, tak sa treba vrátiť v duchu do čias, keď sme mali pevné oporné body aj v učení Cirkvi, ktoré kedysi verne interpretovali Katolícke noviny. Kniha obsahuje jeho, Chovanove i moje svedectvo o časoch najväčšej novinárskej slobody, v časoch toho tzv. mečiarizmu, keď bola obnovená slovenská štátnosť.
Najhoršie dopadol práve náš brat Jozef, ktorého dnes odprevádzam na jeho želanie na poslednej ceste. Na hodinu ho vtedy prepustili za publikovanie kritickej recenzie televíznej inscenácie ruského židovského autora Alexandra Mojsejeviča Volodina Ježišova Matka.
So Spolkom sv. Vojtecha ako vydavateľom Katolíckych novín boli teda vzťahy dosť napäté. Preto pán šéfredaktor sa pred KBS, na ktorej zasadnutia bol zo dva razy prizvaný, vyslovil tézu, že vydavateľom Katolíckych novín by mala byť, s ohľadom na vplyvnú pozíciu Katolíckej akcie zo štyridsiatych rokov, Slovenská biskupská konferencia. Ja som sa tiež vyslovil v tomto zmysle. Niektorým biskupom sa to pozdávalo, iným menej. Výsledok bol, že z Katolíckych novín vyhodili aj mňa aj Jožkovho nástupcu, šéfredaktora Juraja Chovana.
Teraz, nedávno, len vlani, čas rýchle letí, keď Katolíckych novín v čísle 17/2024 uverejnili reklamný článok na zbierku zbraní pre Ukrajinu, akejsi neziskovke do Česka, som navrhol, aby vydavateľom Katolíckych novín sa stala obnovená Trnavská kapitula sv. Mikuláša. Dostal som odpoveď, že sa to nedá. Aj dnešný trnavský arcibiskup Ján Orosch sa funkcie predsedu SSV radšej vzdal, lebo je to len a len formalita a okrasa a nemal tam nijaký vplyv.
Milí moji, žiaľ vplyvní a mocní aj vo svätej Cirkvi si každú, aj oprávnenú, kritiku zamieňajú za zlomyseľnosť a snahu škodiť. To je naša typicky slovenská, vôbec nie chvályhodná, tradícia. Keď národy prednášali svoje prosby Pánu Bohu, tak ten sa vraj opýtal, čo je to za národ, ktorý si želá, aby susedovi zdochli dve kozy, keď jemu jedna.
Pevne dúfajme, že aj prostredníctvom ďalších statočných a nezištných ľudí, ktorí prídu po nás, sa to raz zmení. To by bol, myslím si, aj odkaz Jozef Zavarského. Pravda bolí a pre mnohých môže byť nepríjemná, ale ak sa poznaná pravda nevysloví, je to hriech proti Duchu Svätému. Žiaľ, obávam sa, že naša svätá Cirkev sa v snahe po kompromisoch ide do slepej uličky. Len dúfam, že rehabilitácia Luthera, Mohameda či podobných výtečníkov nenastane. Nehovoriac už o nie tichom, ale hlasnom, ba až do neba volajúcom verejnom propagovaní LGBT. Aj na stránkach Katolíckych novín v 21. storočí. (KN č. 30, 29. 6. 2018, s. 4)
Jozef Zavarský bol aj básnik citlivej duše. Poéziu publikoval pod menom Teofil Klas. Necítim sa kompetentný hodnotiť jeho básnickú tvorbu, urobili tak iní a za jeho básnickú tvorbu mu KBS v roku 2005 udelila cenu Frá Angelica. Viem však, že ešte všetka jeho poézia nebola publikovaná a mnoho básní je v mailových schránkach jeho priateľov. Napríklad verše:
Podám sa cestou mímov
Z fragmentov svojho lega už kaštieľ neposkladám.
Tu po mačacích hlavách sa rebrinák hegá.
Nehádžem na stenu hrach a neholdujem radám.
Poskladá to už iný, čo ešte treba menu.
A svätí za dedinou prijmú ma do rodiny.
Podám sa cestou mímov do kraja na výmenu.
Tieto verše venoval Vladovi Gregorovi, nášmu spoločnému priateľovi. Jeho účasť a modlitby, mám tú česť, milá rodina, vzácni priatelia, bratia sestry, tu tlmočiť. Rovnako aj pozdrav 99-ročného profesora Františka Vnuka žijúceho a stále tvoriaceho v ďalekej Austrálie, i suseda z Karlovej Vsi, profesora Jozefa Rydlu, ktorému fyzické sily už nedovolia prísť vzácnemu priateľovi ani len na pohreb. Požiadali ma, aby som tlmočil ich sústrasť a modlitby.
Milí moji, kým žijeme tu na zemi, v Krista veríme, preto sme vlastne kresťania. Kresťan je od slova Kristus. Máme to o to ľahšie, lebo máme mnohé príklady svätcov i obyčajných ľudí, blízkych i vzdialených, známych i neznámych, ktorí nás k tejto viere priviedli aj príkladom osobného života. Patril k nim aj náš brat Jozef Zavarský, Teofil Klas.
Milí moji, vo večnosti Krista ale reálne stretneme. On sám bude našou večnou odmenou.
Pán Ježiš, keď žil na tejto zemi, tiež prešiel utrpením a bolesťou. Zomrel za všetkých, aby nás vyslobodil z otroctva hriechu. Vstúpil do tajomstva smrti, ale čo je dôležité: Vstal z mŕtvych. Dnes nikto sa s vami nebude hádať, či Ježiš Kristus žil alebo nežil ako historická osoba na tomto svete. Veď napokon počítame roky od jeho narodenia. Dnes máme rok 2025. Ale že Ježiš Kristus je Boží Syn, to je vecou našej viery a presvedčenia, a my sme povolaní a vyzvaní podľa toho žiť. A o tom vydal jasné svedectvo svojim životom aj náš brat Jozef Zavarský, Teofil Klas.
Jožko, priateľ môj, o pár dní bude sviatok sv. Jozefa, patróna univerzálnej Cirkvi ale i dobrej smrti. Iste radšej by sme s Tebou si vypili pohár vína, ale Boh, Pán života a smrti, rozhodol ináč. Tak nech Ťa teda svätý Jozef Tvoj patrón, prevedie nebeskou bránou do večného života.
So svätým Hieronymom dodávam „Kto odchádza k Otcovi, z domu neodchádza.
Requiem aeternam dona ei Domine, et lux perpetua luceat ei. Requiescat in pace. Amen.
Ján Košiar
http://www.udk.sk/2025/03/20/jozef-zavarsky-vo-vecnosti/