Kritická analýza dvoch problematických výrokov pápeža Františka
Vo všeobecnej eufórii z pontifikátu pápeža Františka mi nedá nesvedčiť. Naozaj nerozumiem, v akej cirkvi som sa to po desaťročiach súhlasu a súladu so svedomím zrazu ocitol. A čím dlhšie to trvá, tým viac si myslím, že Katolícka cirkev sa plaví na Titaniku, do ktorého masívne zateká, ale žúrky na palubách sú v najlepšom.
Základná povinnosť každého veriaceho: chrániť si vieru, nie slepo nasledovať kňaza, biskupa či pápeža
Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí (KKC 2088), že hriech proti viere je aj „úmyselné popieranie pravdy, ktorú treba veriť vierou božskou a katolíckou“. Ak teda niekto vedome nasleduje blud alebo herézu, dopúšťa sa vážneho hriechu – aj keby pritom nasledoval pápeža.
Rozlišovanie nie je rebélia, ale vernosť pravde. Cirkev nikdy neučila, že veriaci má slepo nasledovať každé slovo pápeža. Práve naopak, učila, že veriaci má právo a povinnosť odmietnuť aj najvyššiu autoritu, ak táto autorita hlása niečo, čo je v rozpore s katolíckou vierou.
Sv. Tomáš Akvinský:
„Ak by bol pápež heretik, prestáva byť hlavou Cirkvi.“
(Summa Theologiae, Suppl. Q.40, a.6)
Sv. Róbert Bellarmine (učiteľ Cirkvi):
„Je dovolené sa postaviť pápežovi, ktorý ničí Cirkev.“
(De Romano Pontifice, II, 29)
Pápež František v posledných rokoch viackrát zaujal verejnosť kontroverznými vyjadreniami, ktoré znejú moderne, no z teologického hľadiska vyvolávajú vážne otázky. Dva výroky, ktoré osobitne znepokojujú veriacich, zazneli v Dokumente o ľudskom bratstve podpísanom v Abú Zabí v roku 2019 a nedávno počas stretnutia v Singapure. Z nich vyplýva akoby Boh chcel všetky náboženstvá a že náboženstvá sú ako rôzne jazyky – rôzne cesty k Bohu.
Tieto vyjadrenia sa na prvý pohľad môžu javiť ako výzvy k mieru a porozumeniu. No po hlbšom zamyslení narážame na teologické, biblické a logické rozpory, ktoré nie je možné ignorovať.
„Boh chce všetky náboženstvá“ – heréza v jadre Katolíckej cirkvi
V spomínanom dokumente sa nachádza veta:
„Pluralizmus a rozmanitosť náboženstiev (…) sú výrazom múdrej Božej vôle.“
Z teologického hľadiska je nutné odlíšiť, čo Boh chce (pozitívna vôľa), a čo len dovoľuje (dovoľujúca vôľa). Ak by Boh chcel existenciu všetkých náboženstiev, museli by sme logicky pripustiť, že chce aj bludy, ktoré sú v rozpore s jeho zjavením: polyteizmus, popieranie Trojice, modloslužbu, ba aj okultizmus, satanizmus či iné duchovné praktiky, ktoré sú v Biblii jednoznačne a mnohonásobne odsúdené.
„Ale to, čo pohania obetujú, obetujú zlým duchom, a nie Bohu. A nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov.“ (1 Kor 10,20)
Nemožno teda tvrdiť, že Boh chce modloslužbu alebo že všetky náboženstvá sú rovnocennými cestami k nemu. Biblia jasne hovorí:
„Vieme, že Boží Syn prišiel a dal nám schopnosť poznať toho Pravého. My sme v Pravom, v jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. On je ten pravý Boh a Večný život. Deti moje, chráňte sa modiel!“
(1 Jn 5,20–21)
Jediná cesta k Otcovi je Kristus – nie hinduizmus, islam či sikhizmus.
Ďalší problémový výrok zaznel z úst pápeža Františka počas jeho návštevy Singapuru 13. septembra 2024, počas stretnutia s mladými ľuďmi na Katolíckej juniorskej vysokej škole. Pápež povedal:
„Všetky náboženstvá sú cestou k Bohu. Sú ako rôzne jazyky, rôzne dialekty, ako sa tam dostať. Ale Boh je Boh pre všetkých.“
Tento výrok je teologicky podobný výroku z Abú Zabí a opäť vyjadruje pluralistický postoj k náboženstvám. Pápež týmto spôsobom naznačuje, že náboženstvá, ktoré nie sú katolícke, môžu byť rovnako platné prostriedky na dosiahnutie spásy. Z katolíckeho pohľadu je tento výrok heretický, pretože znižuje výlučnosť Ježiša Krista ako jediného Záchrancu a Spasiteľa. Podľa katolíckej náuky sú iné náboženstvá, aj keď môžu obsahovať určité pravdy, vždy neúplné a nemôžu poskytnúť plnú spásu, ktorú je možné získať jedine cez Ježiša Krista a Jeho Cirkev.
„Ja som cesta, pravda a život. Nik neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa.“ (Jn 14,6)
Tento a podobné citáty nie sú teologické frázy. Ich význam je existenčný: spása je možná len v Kristovi, nie skrze náboženstvá ako také. Boh neustanovil viaceré paralelné cesty – on poslal svojho Syna, ktorý zomrel, aby zjednotil všetkých ľudí v jedinom tele – v Cirkvi.
„Ak vám niekto zvestoval iné evanjelium namiesto toho, ktoré ste prijali – nech je prekliaty!“ (Gal 1,9)
Tvrdenie, že všetky náboženstvá vedú k Bohu, je relativizmus, ktorého ovocím je synkretizmus, nie láska
Moderný relativizmus sa snaží udržať „mier“ tým, že zneguje pravdu. Ak však prijmeme, že Boh chce všetky náboženstvá, potom musíme tvrdiť, že Boh chce zároveň to, čo učí kresťanstvo, aj to, čo kresťanstvo popiera – čo je logicky i teologicky absurdné a vylúčené. Tým sa ničí základ evanjelizácie, apologetiky aj mučeníctva a v konečnom dôsledku sa tým stráca osoba Krista ako Bohočloveka a Spasiteľa.
Prečo zomierali misionári, ak mohol byť človek spasený aj skrze budhizmus či islam? Prečo Kristus trpel, ak všetky cesty vedú k Bohu?
Úloha pápeža: slúžiť pravde, nie ju nanovo tvoriť
Pápež nie je autorom novej pravdy – má byť strážcom apoštolskej tradície. Ani Peter nemal neomylnosť vo všetkom. Pavol mu raz „odporoval zoči-voči“ (porov. Gal 2,11), lebo konal v rozpore s evanjeliom.
Rovnako dnes, ak pápež verejne vyhlási niečo, čo je v rozpore s učením apoštolov, Cirkev má nielen právo, ale povinnosť reagovať. A Cirkvou sme my, všetci pokrstení katolíci. Ak mlčia biskupi a kňazi, musíme kričať my, laici.
„On povedal: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene!““ (Lk 19, 40)
Katolícka viera nie je slepým nasledovaním ľudskej autority. Je to vernosť Kristovi – pravému Bohu a večnému životu zjavenému v Slove.
„Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli na vlastné oči, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to vám zvestujeme: Slovo života. “ (1Jn 1, 1)
Vernosť Kristovi je viac než vernosť človeku. V čase duchovného zmätku nesmieme mlčať. Boh nás varuje:
„Celý svet leží v moci Zlého… Deti moje, chráňte sa modiel!“(1 Jn 5,19–21)
Katolík nemá povinnosť súhlasiť s každým výrokom pápeža – najmä ak sú to výroky v rozpore s učením Cirkvi a s Písmom. Naopak, má povinnosť rozlišovať duchov a zostať verný evanjeliu.
Boh chce, aby všetci boli spasení – nie však cez rozmanité náboženstvá, ale skrze Krista, ktorý je pravda, nie kompromis.
Kristus a svet: Nezmieriteľný protiklad
Kristus neprišiel potvrdiť pluralitu náboženstiev ani zachovať náboženský status quo sveta, ale vyslobodiť z neho tých, čo uveria. Vydal svoj život nie za svet ako duchovný systém, ale za svoju Cirkev, ktorú si „získal vlastnou krvou“ (Sk 20,28). Ako učí apoštol Pavol:
„Kristus miloval Cirkev a vydal za ňu seba samého.“ (Ef 5,25) Teda Kristus sám svet neusiluje spojiť, ale ho usvedčuje z hriechu:
„Svet ma nenávidí, lebo ja o ňom vydávam svedectvo, že jeho skutky sú zlé.“ (Jn 7,7)
„Nie ste z tohto sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta.“ (Jn 15,19)
V Novom zákone „svet“ často označuje duchovnú skutočnosť odcudzenú Bohu, ktorá je pod mocou Zlého:
„Celý svet je v moci Zlého.“ (1 Jn 5,19) A práve z tohto sveta nás Kristus vyslobodil: „Vyslobodil nás z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna.“ (Kol 1,13)
Všetky náboženstvá, ktoré nevychádzajú z pravdy zjavenia v Kristovi, nevedú k Bohu, ale sú súčasťou duchovného chaosu sveta, ktorý Boh dopúšťa, ale nikdy ho neustanovil. Preto tvrdenie, že každé náboženstvo je cestou k Bohu, je zradou Evanjelia. Uspokojovať sa so synkretickým bratstvom všetkých vier je duchovne nebezpečné, pretože to znamená zameniť pravdu za lož a Božie veci za veci diabla (porov. Rim 1,25).
Súčasná situácia: pápež František a slepé nadšenie
To, že drvivá väčšina katolíkov je pôsobením pápeža Františka nadšená, je fakt. Ale nadšenie nie je kritériom pravdy. Tým viac, že vieme, že František:
– podporoval „mnohorakosť ciest k Bohu“ (čo je heréza indiferentizmu),
– vydal apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia, ktorá pripúšťa rozvod sviatostne uzavretého manželstva a sv. prijímanie pre rozvedených žijúcich v cudzoložstve,
– hovoril, že „Boh chce všetky náboženstvá“ (čo je doktrinálne neprípustné, dokázateľne heretické),
– viackrát sa vyjadril vyhýbavo k otázkam sexuálneho spolunažívania homosexuálnych osôb, čím oslaboval morálne učenie Cirkvi,
– nariadil vydať deklaráciu Fiducia supplicans, ktorá de facto znamená legalizáciu požehnávania homosexuálnych zväzkov – opäť zásadný morálny problém
– obklopoval sa osobami, ktoré otvorene podporujú agendu LGBT, a to nielen v pastoračnom prístupe, ale často aj v rozpore s oficiálnou náukou Katolíckej cirkvi,
– opakovane sa vyjadroval takým spôsobom, že vyvolával dojem, akoby odmietal chápať peklo ako večný Boží trest za hriešny život, čo je v rozpore s tradičnou katolíckou náukou. Hoci nikdy formálne nepoprel existenciu pekla, jeho nejasné, vyhýbavé a miestami nepravoverné vyjadrenia spôsobili veľký zmätok.
Povinnosť laikov a nižšieho kléru: zostať verný Tradícii
Ak teda veriaci spozoruje, že pápež hlása učenie odporujúce evanjeliu, nie len že môže, ale musí byť na pozore.
„Človek musí byť verný aj vtedy, keď by to znamenalo postaviť sa proti autorite, ak tá odporuje Božiemu zákonu.“ (KKC 2242, porov. Sk 5,29)
Kardinál Jozef Ratzinger (neskorší Benedikt XVI.) ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery uviedol: „Nie pápež je mierou viery, ale viera je mierou pápeža.“
Ako konkrétne odmietnuť blud a zostať verný Kristovi?
– Zachovať si formáciu a jasné poznanie viery. Nestačí len cítiť, že niečo je zlé. Veriaci má študovať Písmo, Katechizmus, encykliky a patristickú Tradíciu, aby mohol rozpoznať blud a jasne pomenovať, čo nie je katolícke. Sv. Hieronym: „Neznalosť Písma je neznalosť Krista.“
– Nezúčastňovať sa na podujatiach, kde sa šíri blud alebo synkretizmus. Ak sa v diecéze konajú „medzináboženské bohoslužby“, spoločné modlitby s pohanmi, oslavy diverzity náboženstiev – veriaci má povinnosť odmietnuť účasť, i keď to vedie k nepochopeniu. Sv. Pavol: „Nemôžete piť kalich Pána aj kalich démonov.“ (1 Kor 10,21)
– Upozorniť svojho farára alebo biskupa, ak sa šíri bludné učenie. Kódex kánonického práva (kán. 212 §3) jasne uvádza:
„Majú právo a niekedy aj povinnosť… oznámiť svoj názor posvätným pastierom na veci, ktoré sa týkajú dobra Cirkvi.“ Veriaci teda môže a má napísať svojmu farárovi, biskupovi, alebo dokonca pápežovi, ak sa šíri nekatolícke učenie.
– Verejne vyznať vieru, aj za cenu posmechu. Doba, v ktorej žijeme, si možno vyžiada vyznanie viery proti prúdu – aj proti vlastnému kňazovi či biskupovi. To je forma mučeníctva svedomia. Kristus hovorí: „Kto by sa hanbil za mňa pred ľuďmi, za toho sa budem hanbiť pred Otcom.“ (Lk 9,26)
– Hľadať verných kňazov, ktorí neohýbajú evanjelium. Je povolené navštevovať liturgiu u iného kňaza alebo spoločenstva, ktoré zostáva verné Kristovi a Tradícii. Benedikt XVI. vo „Summorum Pontificum“ pripomenul právo veriť podľa tradičnej viery a liturgie. Veriaci nie je viazaný zostať pod vedením kňaza, ktorý hlása blud – aj keď to je jeho farnosť.
– Modlitba a pôst za Cirkev. Sv. Terézia z Avily povedala, že modlitba za Cirkev v kríze je povinnosť každého veriaceho. Keď niet sily konať navonok, je potrebné konať v duchu, aby sa Cirkev očistila od vnútorného rozkladu.
Sv. Vincent Lerinský (5. storočie):
„Treba sa držať toho, čo sa vždy a všade verilo – ak aj celá Cirkev v tej chvíli zblúdi, jednotlivec má zostať pri Tradícii.“
Preto opakujme spolu s apoštolom Pavlom: „Ak vám niekto zvestuje iné evanjelium – nech je prekliaty!“
Modlime sa za spásu duše pápeža Františka, za konkláve, za Cirkev i svet. A neprestávajme svedčiť: Nie všetky cesty vedú k Bohu. Len jedna. A tou je Kristus. Skutočný Kristus, nie jeho ľuďmi namnožené karikatúry.
Július Eckhardt
https://blog.postoj.sk/174468/hereza-z-ust-papeza