Čajka chrániaca svoje mláďatá pri komíne Sixtínskej kaplnky sa zdá byť znamením, že pod tou strechou, medzi nádhernými klenbami Michelangela, sa už narodil nový pápež katolíckej cirkvi.
Prišlo to skôr, ako mnohí očakávali, pretože v predvečer konkláve sa jednotlivé fronty zdali byť vzdialené a roztrieštené, čo naznačovalo, že pápež nebude zvolený okamžite, ako si želali rôzne prostriedky (dez)informačnej komunikácie.
A namiesto toho pápež prišiel veľmi skoro a hneď ako sa zo Sixtínskej kaplnky vyvalil biely dym, mnohí sa v tých chvíľach báli, že z lodžie svätého Petra vyjde bývalý štátny tajomník Pietro Parolin, ktorý bol určite kardinálom najviac podporovaným slobodomurárstvom a židovským svetom.
Nebolo to tak. Prvý americký pápež v histórii sa objavil na lodžii Katedrály svätého Petra, čo je voľba, ktorá prerušuje dlhú tradíciu v Cirkvi, ktorá bránila rôznym kardinálom zo Spojených štátov stať sa pápežmi, aby nepridelili ešte väčšiu moc americkej superveľmoci.
Bolo to pravidlo, ktoré pevne platilo počas studenej vojny a globalizovaného sveta, keď americké impérium stálo na stráži medzinárodného liberálneho poriadku zrodeného z druhej svetovej vojny a z ktorého je dnes v Taliansku mnoho neutíšiteľných vdov, zúfalých z konca globalizmu a návratu národných štátov na scénu.
Takto prichádza na rad kardinál Prevost, ktorý si vyberá meno skutočne významné, ako napríklad Lev XIV., na počesť jedného z najväčších a najslávnejších pápežov v dejinách Cirkvi, aspoň podľa názoru autora.
Skutočný význam pontifikátu Leva XIII.
Hneď ako rôzni vatikánski „analytici“ (dez)informačných médií počuli toto meno, reakcie boli dosť znepokojené, pretože táto voľba sa javí ako v jasnom rozpore nielen s pontifikátom Františka, ale aj so všetkými pokoncilovými pápežmi od čias, keď Lev XIII. bol pápežom, ktorý bol vášnivým odporcom modernizmu a patril medzi najmajstrovskejších v odsudzovaní skutočnej podstaty slobodomurárstva.
Lev XIII.
Médiá sa preto rozhodli pre inú stratégiu, ktorá im bola viac vyhovujúca. To o mystifikácii. Ak si prečítate stránky mainstreamových novín, často sa dozviete, že pápež zvolený na pápežský trón v roku 1878 bol akýmsi novým odborovým aktivistom, ktorý nasledoval marxizmus kvôli svojej encyklike Rerum Novarum, ale pápež Lev bol všetkým, len nie sympatizantom komunizmu, socializmu a historického materializmu.
Práve v Rerum Novarum z roku 1891 Lev XIII., po tom, čo si určite uvedomil závažnosť robotníckej otázky, okamžite označuje socializmus za „falošný liek“ a odsudzuje všetky jeho nebezpečenstvá spôsobené konfliktom, ktorý prináša do spoločnosti.
Pápež Lev zvolil tieto slová na opis socializmu.
„Socialisti, ktorí rozdúchajú nenávisť voči bohatým v chudobných, tvrdia, že majetok by mal byť zrušený a všetky súkromné majetky by mali byť premenené na spoločné vlastníctvo, ktoré by spravovala obec a štát. Veria, že touto transformáciou majetku z osobného na kolektívny a s rovnakým rozdelením ziskov a pohodlia medzi občanov je zlo radikálne napravené. Táto cesta však zďaleka nerieši spory, ale škodí len samotným robotníkom a je z mnohých dôvodov nespravodlivá, pretože zasahuje do práv legitímnych vlastníkov, mení kompetencie štátnych úradov a narúša celý spoločenský poriadok.“
Pápež, pôvodom z Carpineta Romana, okamžite varoval pred nebezpečenstvami ideológie, ktorá stavia jednu triedu proti druhej a nezlepšuje podmienky najchudobnejších, ktorí by sa, zbavení aj práva na súkromné vlastníctvo, ocitli v ešte horších podmienkach, než aké by komunizmus pravdepodobne chcel zlepšiť. Zároveň však sociálna doktrína Cirkvi nerobí žiadne ústupky neobmedzenej akumulácii kapitálu. Inými slovami, je proti formovaniu tých oligarchií a tej hŕstky bankárov, ktorí dnes v podstate nahradili štát a majú v rukách všetky ekonomické páky národa, a to až do takej miery, že štát ako taký už neexistuje, pretože je len právnym simulakrom riadeným mocou kapitálu a slobodomurárstva, ktoré pápež Lev odsúdil.
Práve tento posledný krok rôzne tlačové orgány ignorujú.
Lev XIII. bol okrem toho, že bol pápežom, ktorý rozvinul sociálnu doktrínu Cirkvi, ktorá bola základom budúceho podnikateľského štátu, ktorý vznikol medzi 20. a 30. rokmi 20. storočia za fašistickej vlády, a ako už bolo spomenuté, bol aj pápežom, ktorý dokázal najlepšie opísať, čo slobodomurárstvo v skutočnosti je. V roku 1884 pápež napísal ďalšiu úžasnú encykliku s názvom Humanum Genus, v ktorej vysvetľuje podstatu záster, na ktoré si rôzne médiá očividne nechcú spomenúť, keďže ich majitelia sú prví, ktorí patria k tejto tajnej sekte luciferského pôvodu.
Lev XIII. napísal tieto slová o slobodomurárstve.
„Existujú rôzne sekty, ktoré sa síce líšia názvom, obradom, formou a pôvodom, no sú navzájom úzko prepojené rovnakým cieľom a príbuznosťou najvyšších princípov, ale v podstate sa zhodujú so sektou slobodomurárov ako spoločným centrom, z ktorého všetci pochádzajú a do ktorého sa všetci vracajú. Ktoré, hoci teraz predstierajú, že sa nechcú skrývať, a konajú svoje stretnutia na slnku a pred očami občanov a tlačia si vlastné efemeridy, napriek tomu si ktokoľvek hlbšie pozrie, zachovávajú skutočný charakter tajných spoločností. Dominuje im totiž zákon tajomstva a mnohé veci musia byť podľa nedotknuteľného zákona žiarlivo skryté nielen pred zvonku, ale aj pred väčšinou ich prívržencov: ako napríklad ich konečné a skutočné zámery; najvyšší a najvplyvnejší vodcovia; určité dôvernejšie a tajnejšie konventy; prijaté uznesenia a spôsob a prostriedky na ich vykonanie. To je cieľ tohto rozdielu. práv, pozícií, úradov medzi členmi;“ to hierarchické rozlíšenie tried a hodností a prísna disciplína, ktorá ich riadi. Kandidát musí sľúbiť, alebo skôr, zvyčajne, výslovne prisahať, že za žiadnych okolností nikdy nezverejní členov, symboly alebo doktríny sekty. Takto sa slobodomurári pod falošnými zámienkami a s umením neustálej simulácie snažia zo všetkých síl zostať skrytí a nemať žiadnych svedkov okrem svojich vlastných. Zručne hľadajú úskoky a vydávajú sa za akademické a vedecké: v ústach majú vždy horlivosť civilizácie, lásku k chudobným ľuďom: ich jediným cieľom je zlepšiť podmienky ľudí a čo najviac zjednotiť bohatstvo občianskej spoločnosti pre čo najväčší počet ľudí. Ktoré úmysly, ak by boli pravdivé, sú len súčasťou ich plánov.“
Je to pevné, jasné a krištáľovo čisté odsúdenie podvratnej povahy tejto tajnej spoločnosti, ktorá preniká do hlbín spoločnosti, infikuje ju a kazí ju pre svoje ciele, ktoré vôbec nie sú cieľmi „spoločného dobra“, ako pokrytecky vyhlasujú slobodomurári, ale cieľmi tých, ktorí chcú vybudovať univerzálnu globalistickú republiku, ktorá chce vymazať každý národ, vytvoriť taviaci kotol taký drahý Georgeovi Sorosovi až do bodu, kedy vnucuje luciferiánske náboženstvo, ako sa uvádza v rozsiahlej slobodomurárskej literatúre, ktorá ukazuje, kto je skutočným bohom slobodomurárov.
Ak teda bolo meno Prevost zvolené v súlade s učením Leva XIII., potom by sa malo vyvodiť, že čelíme koncu liberálnej Cirkvi Druhého vatikánskeho koncilu a žiaducemu návratu tej autentickej, ktorá bola viac ako 1900 rokov majákom civilizácie na celom svete a ochrancom kresťanských koreňov Talianska a Európy.
Nie je však jednoduché obviniť nového pápeža.
Krátko pred jeho zvolením sa na tomto blogu objavila informácia, že kardinál Prevost bol medzi favoritmi, ale rôzne stránky vrátane Info Vaticana uvádzali jeho meno ako meno progresívca, ktorý bol v roku 2000 obvinený z krytia dvoch prípadov sexuálneho zneužívania. Tieto obvinenia však iná stránka označila za nepravdivé, pretože pochádzali od peruánskej sekty pedofilov, ktorú Prevost sám pomohol rozpustiť.
Ak je však Prevost progresívny, ako niektorí tvrdia, musí ním byť atypickým spôsobom, keďže jeho teológia sa zdá byť veľmi solídna a pevná v odmietnutí rodovej rovnosti, homosexuálnych zväzkov a potratov, pričom nezabúdajme, že americký kardinál je tiež zaregistrovaný na kandidátskych listinách Americkej Republikánskej strany.
Trumpov faktor v konkláve?
Je pravda, že medzi ním a Trumpovou administratívou došlo k nezhodám, ale v tomto bode si musíme počkať na začiatok jeho pontifikátu, aby sme mali komplexnejšiu a úplnejšiu predstavu o tom, aké budú jeho smery v zahraničnej politike Svätej stolice, pretože faktor Trump zrejme v každom prípade ovplyvnil toto konkláve. Toto pozadie bolo odhalené v inom minulom príspevku, v ktorom sa uvádzalo, že americký prezident ešte pred svojou cestou do Ríma na Bergogliov pohreb vyjadril Vatikánu všetko svoje podráždenie nad protikatolíckou cestou, ktorou sa vydala Františkova cirkev.
Vance, ako niektorí verili, neprišiel do Ríma na rekreačný výlet. Mal veľmi špecifický mandát. Počas rozhovorov tlmočil kardinálovi Parolinovi všetku Trumpovu nespokojnosť s postojmi Cirkvi a ako osud chcel, po skončení týchto stretnutí okamžite prišlo oznámenie o Bergogliovom úmrtí na Veľkonočný pondelok.
Trumpov záujem o konkláve sa však neskončil Františkovým pohrebom, a to natoľko, že o niekoľko dní neskôr americký prezident zverejnil svoju fotografiu oblečenú ako pápež, čo niektorí interpretovali len ako žart, zatiaľ čo iní, podľa nášho názoru správne, to čítali ako varovný odkaz rôznym prelátom cirkevného slobodomurárstva, ktorí chceli na pápežskom tróne ďalšieho pápeža ako Bergoglio.
Trump zverejnil fotku, na ktorej je oblečený ako pápež
Až včera, ako potvrdenie vplyvu amerického prezidenta, prišla správa, že Trump daroval do katastrofálnej vatikánskej pokladnice nemalú sumu 14 miliónov dolárov. Médiá si tento výsledok určite neželali. 
Všetci sa teraz snažia presviedčať ľudí, že kardinál Parolin zo svojho údajného „zmyslu pre zodpovednosť“ ustúpil v prospech Prevosta, ale nie je isté, či ambiciózny kardinál z Vicenzy tak ľahko abdikoval.
Počiatočné odhady, ktoré mu pripisovali balíček 45 – 50 hlasov, boli s najväčšou pravdepodobnosťou médiami nafúknuté, vždy v snahe nasmerovať konkláve požadovaným smerom, určite nie smerom príchodu pápeža, ktorý by s Bergogliom prerušil kontinuitu, ale jeho nástupcu, ktorý by dokončil jeho „dielo“ a možno definitívne urobil z katolíckej cirkvi odvodenú od protestantskej, presne ako to chcel urobiť neoplakávaný František.
Pri svojom prvom verejnom vystúpení bol pápež Lev XIV. určite vyrovnaný.
Odvolal sa na Františka, ale zároveň sa dištancoval od svojich predchádzajúcich rozhodnutí, keď sa rozhodol opäť si obliecť červenú mozzettu, ktorú odložil Bergoglio, prorok falošného pauperizmu, a tiež recitoval Ave Maria vyslovujúc meno Krista, čo je pre argentínskeho pápeža čoraz vzácnejšie, ak nie preto, aby ho urazil svojimi rúhavými výrokmi.
Prevost teda nevyvoláva prvý dojem, že dôjde napríklad k „prenasledovaniu“ tradicionalistického sveta, ako to zaviedol jeho predchodca, ktorý prostredníctvom motu proprio „Traditiones Custodes“ v skutočnosti výrazne obmedzil, ak nie priamo zakázal, možnosť sláviť omšu tridentským obradom.
Podľa najmenej dvoch rôznych tradicionalistických katolíckych zdrojov samotný americký kardinál celebroval podľa starodávneho obradu, čo ho určite približuje k požiadavkám sveta, ktorý chce zachovať tradíciu omše, ktorá je po stáročia základom liturgie Katolíckej cirkvi. Preto sa neočakáva útok na kňazov a biskupov, ktorí sú stále viazaní na tridentský obrad, ale malo by dôjsť k žiaducemu upokojeniu.
Prevost sa však bude musieť vysporiadať s celým ťažkým a heretickým Bergogliovým „dedičstvom“, počnúc encyklikami ako Amoris Laetitia a Fratelli Tutti, ktorými otriasol už aj tak krehkými piliermi Druhého vatikánskeho koncilu udeľovaním prijímania rozvedeným a vyzdvihovaním slobodomurárskeho ideálu „univerzálneho bratstva“, ktorý bol Bergogliovi a jeho okruhu taký drahý.
S týmto všetkým sa bude musieť vysporiadať Lev XIV.
Bude musieť veriacim ukázať, či je jeho pontifikát len pontifikátom umiernenosti a rôznych kompromisných situácií, ktoré priviedli Cirkev do tohto žalostného stavu, alebo či bude tým, kto svedomito a hlboko analyzuje pokoncilový posun posledných 60 rokov, počnúc Wojtylovho Budhu v kostole v Assisi až po Bergogliovu Pachamamu vo vatikánskych záhradách. Predovšetkým bude musieť preukázať, či si meno vybral v duchu hľadania stratenej tradície slávnej minulosti Cirkvi, alebo či išlo len o naučenú afektáciu, možno vytvorenú na zamenenie sila. Napokon je tu ešte jedna dôležitá epizóda, ktorú médiá úplne umlčali a ktorá sa týka pontifikátu Leva XIII.
Pápež Lev XIII. bol pápežom, ktorý mal 13. októbra 1884 víziu, v ktorej Cirkev padne na 100 rokov do rúk Satana.
Lev XIII. prakticky videl, čo sa stalo za posledných 60 rokov. Videl odpadlíctvo Cirkvi a videl, ako sa biskupi a kardináli stali hovorcami tých heréz, ktoré dnes vidíme u mnohých prelátov, ktorí odmietajú posolstvo evanjelií, nahradené posolstvom otvorenej spoločnosti Sorosa, obhajobou a praktizovaním homosexuality až po „bratské“ objatie so slobodomurárstvom. Pápež bol tak otrasený, že sa v ten októbrový deň v roku 1884 rozhodol zaradiť do omše modlitbu adresovanú svätému Michalovi archanjelovi, v ktorej ho prosil, aby ochránil Cirkev pred jej nepriateľmi.
Pápež Lev XIV. bol zvolený práve v deň sviatku zjavenia svätého Michala Archanjela v Gargane.
Toto výročie je skutočne významné, najmä ak si človek uvedomí meno, ktoré si Prevost vybral. Dúfame, že Lev XIV. naozaj chce ísť v šľapajach svojho predchodcu, a ak tak urobí, všetky naše modlitby patria k nemu, pretože bude skutočne potrebovať pomoc Prozreteľnosti pri zahojení rán, ktoré Cirkvi spôsobil nielen Bergoglio, ale aj počas posledných 60 rokov. Je potrebná múdrosť, miernosť, odvaha a odhodlanie. Predovšetkým je potrebná viera.
Naše najúprimnejšie želania patria Prevostovi, aby počas svojho pontifikátu mal všetky tieto vlastnosti.
Cesare Sacchetti
https://www.lacrunadellago.net/papa-leone-xiv-papa-del-compromesso-o-della-restaurazione/