„Rodina dostáva bezprostredne od Stvoriteľa poslanie a teda právo vychovávať deti. Toto právo je neodňateľné, lebo je úzko spojené s povinnosťou. Predchádza akémukoľvek právu štátu a nijaká tuzemská moc ho nesmie porušiť“.
Je neporušiteľné, lebo syn je prirodzene niečím z otca. Je teda prirodzené, aby sa otec staral o syna, aby ho vychovával až do dospelého veku.
Druhý vatikánsky cirkevný snem potvrdzuje učenia Pia XI., keď hovorí: „Rodičia majú prvoradú povinnosť a neodcudziteľné právo vychovávať svoje deti, a preto majú mať skutočnú slobodu vo výbere školy“. (II. vat. cirk. snem).
Je nesprávne dôvodiť, že človek sa narodí už ako občan určitého štátu, a preto patrí predovšetkým štátu, lebo existenciu nedostáva od štátu, ale od rodičov. Výchova detí nie je štátnym povolením, ale právom rodiny, ktoré štát nesmie porušiť.
Rodičia sa majú starať o náboženskú, morálnu, fyzickú a občiansku výchovu svojich detí. Vo svojej výchovnej práci sa majú riadiť prirodzeným i zjaveným zákonom.
Prirodzené právo rodiny na výchovu bolo uznané mnohými štátmi aj jurisdicky, skrze štátne zákony. Encyklika cituje Konštitúciu Spojených štátov Amerických, ktorá zdôrazňuje, že štát nemôže prinútiť rodičov, aby posielali deti len do štátnych škôl. Výber školy je právom rodičov.
Dr. František Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Vydalo HKR Košice 1991
Pripravil: Anton Čulen