Všetkým našim drahým bratom a sestrám s láskou odovzdávame nasledujúce slová:
Nesmiernym bohatstvom duší sú plnomocné odpustky (PO). Pri ich získaní sú všetky tresty za hriechy z minulosti odpustené. Boh si na ne už nikdy nespomenie, tzv. „reset duše“, začíname od nuly. Čistá duša má otvorenú priamu cestu do neba, smie predstúpiť pred Boží Majestát, ak jej boli udelené PO. Je zbavená trestov za všetky spáchané hriechy. Preto odpustenie, úprimná ľútosť a úprimné vyznanie hriechov sú veľmi dôležité.
PO sú podmienené úplným sústredením sa na Boha a zrieknutia sa i najmenšieho hriechu. Mnohokrát to nespĺňame z dôvodov ako sú hnev, neodpustenie, premýšľanie nad bežnými vecami tykajúcimi sa detí, práce alebo kuchyne, vopred plánovanie hriechov, napr. klamstvo, krádež drobností v práci, smilstvo, cudzoložstvo, používanie antikoncepcie a pod.
Boh vidí v skrytosti, pozná naše srdcia, aj túžby po hriechu, previdí budúcnosť. Pri čítaní sv. písma sme roztržití, sledujeme hodiny, aby sme dodržali určený čas. Bohu dávame len minimum.
40 minút v týždni na Pána je málo. „Sme neužitoční sluhovia, urobili sme, čo sme boli povinní urobiť“ (Lukáš 17, 10b). Splnili sme si povinnosť, boli sme v nedeľu na sv. omši, nič navyše sme neurobili!
Aby sme nemuseli v nedeľu stráviť čas v chráme, vymýšľame si „dobré skutky“, napr. že pomôžeme rodine nakúpiť, príp. susedovi pomôcť na stavbe. Modlitby riešime len prežehnaním sa slovami: „Pane Bože, vidíš, že sa snažíme, že nemáme čas“. Čakáme za prácu v nedeľu od Boha pochvalu?
Prečo by si Boh mal nájsť čas na nás, keď si my nenájdeme čas na Neho?
Keby sme si uvedomili, aké obrovské milosti získavame plnohodnotnou účasťou na sv. omši, zúčastnili by sme sa na nej s veľkou radosťou aj viackrát za deň.
Nevedomosť hriechu neospravedlňuje. Chybou je, že máme zahlušené, otupené svedomie, rozptyľuje nás hluk tohto sveta, ktorý je silnejší ako Boží hlas. Boh prichádza v tichom jemnom vánku a nie vo víchrici. Hluk delí prístup Boha k srdcu človeka. Máme strach zo samoty a ticha, preto využívame TV, rádio, internet a rôzne formy zábav.
Spojenie sa so živým Kristom aj pri adorácii znamená dať Mu priestor, ponoriť sa do Jeho svetla, počúvať Jeho hlas. Ako k nám má prehovoriť, keď Ho prehlušíme svojimi myšlienkami? Postupne sa učme stíšiť a otvorme Mu svoje srdcia. On vie, čo potrebujeme. Túži pohladiť naše duše a obdariť nás svojimi milosťami.
Za šťastlivú hodinu smrti by sa mali modliť zvlášť tí, ktorí trvale nežijú v milosti posväcujúcej. Ak duša odchádza bez ľútosti (neodpustenie, nevera, pýcha atď.), má to veľmi ťažké. Božie milosrdenstvo je veľké, ale má hranice. Hriechy proti Duchu Svätému sú neodpustiteľné, preto je opovážlivé, až nebezpečné, spoliehať sa na Božie milosrdenstvo.
Pri klinickej smrti je duša, ktorá je toho hodná (nebo alebo očistec), slávnostne uvítaná. Mnohí opisujú klinickú smrť ako niečo krásne a preto sa už neboja smrti. Žiaľ, neboja sa aj zhrešiť, pretože už zakúsili uvítaciu blaženosť vo „svetelnom tuneli“.
Keď sa vrátia späť do života, majú šancu dať sa do poriadku. Mnohí si neuvedomujú, že na svadobnú hostinu nemôžu ísť v špinavom rúchu, musia sa najskôr očistiť.
Podľa toho, komu sme vo svojom živote slúžili, tomu sa naše duše nasmerujú: nebo alebo večný oheň.
Bez Božieho milosrdenstva by duša nemohla byť spasená, vtedy nastupuje očistec.
V očistci je utrpenie 1000 násobne horšie ako na zemi. O očistci nie je písané v biblii, lebo Boh nemá rád šedú farbu. Šedý, teda ani čierny ani biely, znamená, že duša nevie, komu chce patriť. Zmienka o očistci preto nie je v biblii. „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst“ (Zjavenie 3:15-16). Tzv. „vypľutie z úst“ je prípravou, teda očistcom, aby duše mohli prísť na svadobnú hostinu.
„Keby si teda prinášal dar na oltár a tam by si sa rozpamätal, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar. Pokonaj sa rýchlo so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste. Inak ťa tvoj protivník odovzdá sudcovi, sudca strážnikovi a uvrhnú ťa do väzenia. Amen, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do posledného haliera“ (Matúš 5:23-26).
Ak nedokážeme vo svojom srdci odpustiť, nevedomky svätokrádežne pristupujeme ku sv. prijímaniu.
Nežiadajme od Boha odpustenie, keď sme v spore s niekým.
Pápež František osobitne zdôrazňuje, aby sme si pripomenuli tri základné slová: „prosím, ďakujem, prepáč“.
„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Ján, 1:1) .
Ani skutkom neurobíme toľko zla ako slovom, za slová sú udelené najväčšie tresty. Pred Bohom neobstoja ľudia, ktorí hovoria: „Ja som nikoho nezabil, nemám žiadne hriechy, načo sa budem spovedať? “
Každé dobré slovo je osviežením pre dušu. V dnešnej dobe ubúda dobrorečenie. Rozširujme blahožičenie, snažme sa, aby dobro prevažovalo nad zlom. Často si žehnajme, zvlášť rodičia svojim deťom, aby sa zlo viac nerozširovalo. Požehnaním zosielame Božiu pomoc, ktorá nás vzájomne posväcuje.
„..nech ti Boh odmení 100 násobne za tvoju pomoc“. Ak poďakujeme niekomu v milosti posväcujúcej, dostane odmenu, akú sme mu dopriali. Ak nie je v milosti posväcujúcej, odmenu si vyčerpá ešte na zemi. Boh odmení každú akciu len raz. „Zhromažďujte si poklady v nebi, nie na zemi“ (Matúš 6:20). Keď sme odmenení na zemi, tak už nebudeme odmenení v nebi a platí to aj naopak. Snažme sa získavať odmeny v nebi, lebo pozemská odmena je zanedbateľná oproti nebeskej. Poklady, ktoré boli odmenené na zemi, sú v nebi iba ako vietor v košíku.
K získaniu nebeských pokladov nám Boh pridelil anjelov strážnych. Ich prítomnosť je pre nás maximálne dôležitá. Chránia nám dušu i telo. Snažme sa ich vnímať, dôverujme im. Spoliehajme sa na ich pomoc počas celého dňa. Našu vďačnosť im Pán odmení. Anjeli strážni dosahujú odmenu každou našou vďakou. U Boha nič nie je zabudnuté, každý najmenší dobrý skutok. Zabudnuté sú len oľutované a vyznané hriechy pri udelení úplných odpustkov.
„Nevezmeš meno Božie nadarmo“, prestúpenie 2. Božieho prikázania desatora je ťažkým hriechom a nie zlozvykom! Pána Boha voláme pri každej príležitosti! Keď zahrešíme Pána Boha, tak je to taký istý ťažký hriech, ako keď len povieme – Ježiš, Mária alebo Bože.
Urážkou Pána BOHA je povedať Jeho meno napr. keď sme prekvapení, niečomu sa čudujeme, naplašíme sa, keď sa nám len niečo páči, niečo nás poteší, prípadne sa nám niečo nepodarí.
To je akoby na nás niekto denne viac krát volal a nič by nám nepovedal. Čo má na to povedať Pán Boh? Každé slovo takto vyslovené je urážkou Pána Boha! Zvlášť to bolí Pána, ak je to vyslovené od kresťanov!
Tento ťažký hriech je treba vyznať vo sv. spovedi! Božie meno máme používať len na Božiu chválu, oslavu, pri vzdávaní vďaky a pri prosbe. Nepoužívajme a nevyslovujme ho len tak!
Nezanedbávajme lásku, rozdávajme ju, buďme príkladom pre druhých. Každú sekundu si uvedomujme, že máme v sebe živého Krista – nesmierna radosť.
Pán nás spája svojou láskou a Matička Mária chráni svojim plášťom.
Požehnaný deň prajú Boží služobníci
S.K. V. M. a D. A.