Podľa štatistických údajov, k 1. marcu 1950 žilo na Slovensku 225. 495 (t.j. 6.55 %) občanov gréckokatolíckeho náboženstva a 7. 975 (t.j. 0. 23 %) pravoslávnych.
Títo gréckokatolíci boli z prevažnej väčšiny slovenskej národnosti, pretože — podľa tej istej štatistiky — na Slovensku vtedy žilo iba 50,809 Ukrajincov a Rusínov. O duchovné potreby gréckokatolíkov na Slovensku sa staralo 265 duchovných v 241 farnostiach.
V Slovenskej republike Gréckokatolícka cirkev mali svoje vlastné školy (165 ľudových škôl, meštianska škola v Medzilaborciach, gymnázium a učiteľský ústav v Prešove), ktoré však boli v 1945 poštátnené. Mali aj svoje rehole (baziliáni, redemptoristi, baziliánky a služobnice Nepoškvrneného Počatia Panny Márie), vydavateľstvo náboženskej literatúry a duchovný časopis Cyril a Metod.
Od roku 1926 hlavou Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku bol biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM a v posledných rokoch aj jeho pomocný biskup Vasil Hopko, ktorý bol vysvätený 11. mája 1947.
Biskup Gojdič bol človekom svätého a bezúhonného života a dnes si ho uctievame ako blahoslaveného. To však neznamená, že bol neomylný vo svetských veciach a v praktickej politike a že jeho konanie v týchto oblastiach je nekritizovateľné. Bol rusínskej národnosti a neústupne veril, že všetci gréckokatolíci sú Rusíni. Pri sčítaní ľudu vyzýval veriacich , aby sa hlásili k rusínskej národnosti, pretože „čo gréckokatolík, to Rusín.“ Ako rusínsky nacionalista mal určité výhrady voči slovenskému nacionalizmu a to sa premietalo aj do jeho postoja voči Slovákom medzi jeho veriacimi a klérom.
Jeho postoj k povojnovému ľudovo-demokratickému režimu bol podstatne odlišný od postoja zboru biskupov Slovenska. Ako jediný z biskupov Slovenska v decembri 1946 zložil sľub vernosti do rúk predsedu česko-slovenskej vlády Klementa Gottwalda.
Kým slovenskí biskupi protestovali proti diskriminácii, šikanovaniam a zatváraniam svojich kňazov, biskup Gojdič v obežníku, ktorý vydal 20. mája 1947, písal svojim kňazom: “…čo najdôraznejšie napomínam vdp. duchovných, aby sa chránili všetkého osočovania, kritizovania nášho štátneho zriadenia a tým znepokojovania našich veriacich, lebo takým neoddumaným spôsobom nielen štátu a cirkvi škodia, ale aj sebe,… lebo štátna kultová správa bude nútená v takýchto prípadoch odňať dotyčnému dp. duchovnému kongruu a zakázať mu činnosť v škole.” Keď slovenskí biskupi suspendovali s režimom spolupracujúcich neposlušných kňazov Alexandra Horáka a Jozefa Lukačoviča, ako výstrahu ostatným kňazom, biskup Gojdič povedal delegácii odborárov, ktorá prišla proti tomuto kroku biskupov protestovať, že “keby Horák a Lukačovič boli kňazmi jeho diecézy, nebol by ich suspendoval a keby bol býval tak urobil, suspenziu by dnes odvolal.”
Sovietsky zväz administratívnym zásahom kruto a bezohľadne transformoval gréckokatolíkov na pravoslávnych
Správal sa ozaj veľmi úzkostlivo, aby nedával vládnym mocipánov nijaký zásadný dôvod k nespokojnosti. Určite mal na srdci záujmy a dobro veriaceho ľudu a viedli ho šľachetné pohnútky, ale ako ukázali nasledujúce udalosti, nebolo to predvídavé a nie dosť rozvážne.
Dnes vieme, že vedenie komunistickej strany si biskupov ústretový vzťah k vláde nijako necenilo a po februári 1948 Gréckokatolícka cirkev na Slovensku žila už len na prepožičanom čase. Pozorovateľom udalostí okolo nás bolo zrejmé, že ani u nás gréckokatolíci neuniknú tragickému osudu, ktorý postihol gréckokatolíkov v tých častiach Európy, čo sa po vojne našli pod priamym vplyvom a kontrolou Sovietskeho zväzu. Tam totiž Sovietsky zväz administratívnym zásahom kruto a bezohľadne transformoval gréckokatolíkov na pravoslávnych. Na Ukrajine sa tak stalo už v 1946, v Rumunsku v 1948, na Zakarpatskej Ukrajine (ktorá bola územnou časťou predmníchovského Česko-Slovenska) v 1949.
Dňa 28. apríla 1950 prišli na rad gréckokatolíci na Slovensku. Táto pohroma ostala známa pod jej kódovým menom: Akcia P.
Deň 28. apríl 1950 bol vyvrcholením procesu, ktorý sa pripravoval aspoň dva roky. Jeho prvým konkrétnym náznakom bolo vystúpenie Dr. Gustáva Husáka na zasadnutí predsedníctva ÚV KSS dňa 9. decembra 1948. Dr. Husák tu veľmi ostro vystúpil proti „antisovietizmu“, ktorý sa vraj skrýva v Gréckokatolíckej cirkvi pod rúškom slovanskej spolupatričnosti a ktorý strana musí vykoreniť.
Hovoril: “Myslím, že sme podľahli falošnej koncepcii, že na rozdiel od Rímskokatolíckej cirkvi, s Gréckokatolíckou cirkvou nemáme žiadne starosti. Gréckokatolícka cirkev sa zatiaľ stala ochrankyňou emigrantských elementov proti Č-SR. Gréckokatolícka cirkev bola maďarónska, našli v nej ochranu Sičovci (nacionalistická polovojenská organizácia na Podkarpatskej Rusi v rokoch 1938-1939 – FV) a dnes, keď susedíme so Sovietskym zväzom, razí heslo: Bližšie k Rímu! V školách mal najväčší vplyv klérus a emigranti. Napríklad na ruskom gymnáziu v Prešove sa vyučuje starým cárskym ruským pravopisom, teda podľa toho vôbec neuznávajú Sovietsky zväz. A naši súdruhovia nad tým všetkým držali ochrannú ruku.
Myslím, že máme všetky školy premeniť na ukrajinské a odtiaľ úplne odstrániť vplyv kléru. Viem, že je nedostatok kádrov, ale dá sa to previesť.
Na druhej strane by sme mali podporovať farárov, ktorí by nám pomáhali prevádzať cirkevnú politiku, akú máme na mysli. Títo by mohli byť základom domácej cirkvi. Tam si môžeme dovoliť – myslím – ešte ostrejší zákrok, než snáď budeme robiť proti Rímskokatolíckej cirkvi. Ak sa nám podarí odstrániť vplyv emigrantov a kléru, myslím, že urobíme veľký skok dopredu.”
V lete 1949 boli násilne dosadení vládni zmocnenci do biskupských úradov v Nitre, Trnave, v Banskej Bystrici, na Spiši a v Košiciach. Gréckokatolícky biskupský úrad v Prešove bol akoby obídený. To mohlo budiť zdanie, že náklonnosť a zmierlivý postoj biskupa Gojdiča k ľudovo-demokratickej republike prinášajú svoje ovocie.
Bolo to však klamné snenie, z ktorého čoskoro prišlo kruté prebudenie. Začiatkom decembra 1949 Ladislav Holdoš, predseda Slovenského úradu pre veci cirkevné (SÚC) oznamuje vedeniu KSS, že “1. decembra t.r. bol menovaný za zmocnenca ku gréckokatolíckemu biskupskému úradu v Prešove s. Rodák Michal, bývalý tajomník Krajského akčného výboru v Prešove a jemu pridelený tajomník Haško Emil. Týmto dňom máme obsadené všetky biskupské úrady Katolíckej cirkvi na Slovensku.”
Zmocnenec Rodák a jeho tajomník Haško prišli na biskupský úrad v Prešove 9. decembra 1949. Biskup Gojdič protestoval proti tomuto opatreniu listom z 12. decembra 1949. Odvolával sa na svoj „sľub vernosti“ a poukazoval, že „nemá vedomosti o tom, že by svoj sľub nedodržal a že by sa, hoci aj v najmenšom previnil proti ČSR“. Žiadal, aby „tamojší úrad svoje opatrenie ohľadom ustanovenia zmocnenca na Gréckokatolícky biskupský úrad v Prešove, ako neopodstatnené a duchu ústavy ČSR sa protiviace, nás v najväčšej miere urážajúce a našich veriacich znepokojujúce odvolať ráčil.“ Bol to však – ako sa hovorí – výkrik bez ozveny. Zmocnenec sa natrvalo usadil v biskupskej rezidencii, kontroloval všetku došlú i odoslanú poštu, osobné styky s biskupom sa mohli konať len s jeho súhlasom a rozhovory viesť len za jeho prítomnosti.
Vonku sa medzitým odohrávala dráma, ktorej posledným dejstvom bola násilná konverzia na pravoslávie, známa pod menom Akcia P. Ako sa už spomína vyššie, akcia sa začala realizovať v roku 1948 a viditeľne sa začala prejavovať v polovici roka 1949. Najprv sa vytvorila organizačná štruktúra Pravoslávnej cirkvi v Česko-Slovensku. Moskovský patriarcha Alexej z ničoho nič zriadil v Česko-Slovensku exarchát ruskej pravoslávnej cirkvi. Do Prahy bol vyslaný za arcibiskupa Jelevferij. Súčasne s ním patriarcha ustanovil dvoch biskupov: pre Moravu Čestmíra Kračmara so sídlom v Olomouci a pre Slovensko Alexeja Dechtereva, so sídlom v Prešove.
V marci 1950 bol na tzv. „malom sobore“ v Ružbachoch zriadený Ústredný výbor Akcie P. Výbor sa skladal zo zástupcov Pravoslávnej cirkvi, komunistickej strany, vlády a Ukrajinskej národnej rady. Plán, o ktorom sa tu rokovalo, predpokladal získanie niekoľkých gréckokatolíckych kňazov a veriacich, ktorí by potom ako „predstavitelia ľudu a kňazstva“ zorganizovali verejné zhromaždenie (tzv. „veľký sobor“), na ktorom sa vyhlási rozhodnutie zrušiť jednotu s Rímom a vyhlásiť návrat do Pravoslávnej cirkvi.
V nasledujúcich týždňoch sa po východnom Slovensku zakladali tzv. „návratové výbory“. Viedla sa útočná a ohováračská kampaň proti Vatikánu ako „pomocníkovi podpaľačov novej vojny“, zatiaľ čo Pravoslávna cirkev sa predstavovala ako “opora tábora mieru”.
V piatok, dňa 28. apríla 1950 v Prešove, vo veľkej sieni hotela Čierny orol, sa konalo ľudové zhromaždenie, ktoré prešlo do dejín Grécko-katolíckej cirkvi ako smutno-známy „veľký sobor“. Podľa oficiálnej propagačnej správy zúčastnilo sa ho 820 delegátov, z toho asi 100 kňazov a vyše tisíc veriacich. V skutočnosti ich však bolo podstatne menej, pretože sieň, ktorej kapacita je asi 600 osôb, nebola preplnená. Vedúci Slovenského úradu pre veci cirkevné Ladislav Holdoš v svojom referáte hovorí o 700 delegátoch a 70 kňazoch.
Ako sa neskôr bezpečne zistilo, väčšina prítomných nebola o pravom ciele zhromaždenia informovaná. Nazdávali sa, že to bude jedna z tých mierových manifestácii, ktorými komunisti nedopriali ľuďom pokoj a odpočinok ani v pracovný deň, ani v nedeľu.
Aby sa zhromaždenie predčasne nerozišlo, procedúra prebiehala za zatvorenými a stráženými dvermi.
Pokračovalo sa podľa vopred vypracovaného plánu. Bolo zvolené predsedníctvo soboru, v ktorom boli popri niekoľkých kňazoch aj viacerí politickí funkcionári, ktorí sa v minulosti nikdy nevyznačovali nábožnosťou (Michal Chudík, Ivan Rohaľ-Iľkiv, Vasil Karaman, Ľudovít Medveď). Kňaz-odpadlík Ilja Kačúr oslovil zhromaždenie: „Dnešného dňa sú zotreté tisícročné slzy… Náš ľud musíme zaviesť do pravdivej pravoslávnej viery a nie do neverectva. My sme si zvolili tábor mieru, strediskom ktorého je Moskva a nie tábor vojny a krvi, v ktorom je Rím.“
Po ďalších prejavoch sa prečítalo 4-bodové Uznesenie, ktorého 2. bod proklamoval toto rozhodnutie: „Likvidovať Úniu, odísť od Ríma a prinavrátiť sa do lona otcovskej našej svätej pravoslávnej viery.“
Ďalším dokumentom soboru bol Manifest, ktorým „sa prehlasuje, že Únia s Vatikánom je zrušená a v dôsledku toho prestala existovať v Č-SR aj Gréckokatolícka cirkev, ktorej údovia aj duchovenstvo s farami a kostolmi patria odo dnešného dňa do lona Svätej pravoslávnej cirkvi.“
Ešte v ten deň novokonvertiti za podpory vládnej moci zaujali prešovsky gréckokatolícky katedrálny chrám. Medzitým sa usilovne zbierali podpisy na Manifest a organizovali sa administratívne formality tohto „masového návratu k pravosláviu.“
Moskovsky patriarcha Alexej srdečne privítal správu o zjednotení a vedúci Státního uřadu pro věci církevní, Zdeněk Fierlinger, informoval exarchu Jelevferija, že odteraz „všetky záležitosti Gréckokatolíckej cirkvi sa prenášajú na Pravoslávnu cirkev“.
Takto bola Gréckokatolícka cirkev na Slovensku úradne zlikvidovaná a jej kostoly i všetok nehnuteľný a hnuteľný majetok boli odovzdané Pravoslávnej cirkvi. Táto teraz mala na Slovensku dve biskupstvá (eparchie): prešovské a michalovské. Na veriacich a kňazov sa robil psychicky i fyzicky nátlak, aby sa podriadili rozhodnutiu prešovského soboru.
Podľa správy vedúceho Slovenského úradu pre veci cirkevné zo 7. nov. 1950, v priebehu 6 mesiacov z celkového počtu oslovených 265 kňazov Manifest podpísalo 175 a sľub zložilo (t.j. prestúpilo na pravoslávie) 103 kňazov (asi 39 %). V správe sa tiež uvádza, že medzi gréckokatolíkmi ukrajinskej národnosti bol návrat celkove úspešný, ale „u uniatov slovenskej národnosti zďaleka tomu tak nie je.“ Súčasná historiografia pokladá tieto čísla za prehnané.
Ján Babjak v svojej obsiahlej dokumentárnej práci Verní zostali (Košice 1997) uvádza, že z 338 diecéznych a rehoľných kňazov na pravoslávie prestúpilo iba 43.
Tí kňazi, čo odmietali prestúpiť na pravoslávie boli kruto prenasledovaní. Pevní a statoční pastieri, ktorí posmeľovali stádo, aby vytrvali vo viere otcov, boli internovaní v koncentračnom kláštore v Hlohovci.
Z rozhodnutia tzv. cirkevnej šestky (Alexej Čepička /predseda/, Zdeněk Fierlinger, Václav Kopecký, Zdeněk Nejedlý, Viliam Široký a Vladimír Clementis) bola v novembri 1951 uskutočnená Akcia 100, v rámci ktorej boli všetci práceschopní gréckokatolícki kňazi aj s rodinami presťahovaní do českého pohraničia. Starí a práceneschopní boli vysťahovaní do západnej časti štátu a nesmeli sa vrátiť do východo-slovenských krajov Prešov a Košice.
Takto bola násilím a úradným zásahom zlikvidovaná Gréckokatolícka cirkev na Slovensku. V stave tejto protiprávnej non-existencie trpela a s nádejou očakávala svoj výstup z katakomb, ktorého sa dočkala v lete 1968.
František Vnuk (Písané pre časopis Kultúra)