Ako prvé treba pripomenúť, že na Slovensku neprebehol proces zavádzania sv. prijímania do rúk v súlade s predpísanou praxou – t. j. nebol schválené Kongregáciou pre boží kult a disciplínu sviatostí. A už vôbec nebolo zavedené v duchu Memoriale domini – t. j. postupne, citlivo, po dôkladnej katechéze atď.
Nám vyčítaš neposlušnosť a na poslušnosť voči Vatikánu si zabudol? Cirkev je snáď hierarchická, poslúchať musia všetci.
Za druhé, ak niekto odmietne niekomu podať sv. prijímanie do úst, tak porušuje články 91 a 92 dokumentu sv. Jána Pavla II. Redemptionis Sacramentum. Ani to ti nevadí? Tento dokument je predsa stále platný. Skôr si polož otázku, či niekto môže v rámci svojej moci a kompetencií vydať nariadenie, ktoré je proti iným platným nariadeniam.
Za tretie. Samotné prijímanie do rúk, ako ho dnes poznáme, nebolo zavedené poslušne, ale naopak, neposlušnosťou biskupov niektorých krajín v šesťdesiatich rokoch, dokonca proti vôli pápeža. Ani to nevadí?
Ako môžeš tvrdiť niečo o pápežovi Františkovi, keď nikto z nás priamo nepozná názor Pána Ježiša na prijímanie do rúk? Aby sme neboli všetci prekvapení, keď sa ho dozvieme!
O ,,malej exkomunikácii,, to vnímam rovnako (prijímajúci na jazyk sú postavení mimo spoločenstvo, čo je naozaj škoda) a každý biskup nesie zodpovednosť za svoje dobré aj zlé rozhodnutia. Nebudem to hodnotiť, iba ti pripomeniem, že otec biskup Zvolenský tak urobil v rámci svojej arcidiecézy – v iných môže a aj je situácia podľa rozhodnutia miestneho biskupa. Tu nie sú všetci z bratislavskej arcidiecézy, takže ani tvoj argument neplatí pre všetkých.
p. Manjackal je svetová autorita? Skôr si pozri názor prefekta Kongregácie pre liturgiu kardinála Saraha, ktorý povedal. “Nech sa žiadny kňaz neodváži uvaliť na túto otázku svoju autoritu odmietnutím alebo zlým zaobchádzaním s tými, ktorí chcú prijať prijímanie na ich kolenách a na ich jazyk (…)” (Kard. Robert Sarah, z predhovoru publikácie: BORTOLI, Federico. La distribuzione della comunione sulla mano. 2018.)
Alebo bývalý prefekt kardinál Arinze:
“Aj keď sa biskupi rozhodnú, že ľudia budú prijímať na ruku a postojačky, ako v Spojených štátoch, naša kongregácia v Ríme povie áno za predpokladu, že tým, ktorí chcú prijímať pokľačiačky, necháte úplnú slobodu a tých, ktorí chcú prijímať na jazyk, necháte na pokoji a nie na kusy.” (poznámka: “Na kusy” (“in peace and not in pieces”), slovnú hračku / žart kardinála Arinze, rozumej v zmysle určitej formy prenasledovania)
O prijímaní pri poslednej večeri tu už bolo napísané dosť a je zbytočné sa opakovať.
Čo sa zázraku týka, spomeň si na jeden z posledných zázrakov z poľskej farnosti sv. Jaceka – išlo o Hostiu spadnutú na zem, viac netreba dodať.
V príklade s hostinou sa úplne mýliš. Kým neprišli nariadenia s prijímaním do rúk, nikto nič neriešil. Nie my sme tí čo robia problémy, nám sú robené problémy. Je to práve naopak, ako píšeš. Nie my sme tí, čo sa vylučujeme, ale my sme vylúčení nariadeniami, ktoré podotýkam poslušne plníme a prijímame po omši.
Naozaj si myslíš, že keď dbáme o to, aby úlomky Najsvätejšieho Tela Kristovho nepadali na zem, máme zle vyformované svedomie? Nemáš skôr ty zlý pocit vo svedomí, že tak robíš, preto si to potrebuješ ospravedlniť a zakryť útočením na iných?
Pavol Iring
Viacero komentárov na tému podávania svätého prijímania do ruky nájdete aj na TV Gloria