Je v ľudskej povahe hľadať za každým zlom nejakú konkrétnu a úmyselnú príčinu. Často to ale končí krvavou obetou nejakého toho nevinného baránka.
Kritizujú sa nielen jednotlivci, ale aj inštitúcie. Je známe heslo neomarxizmu „pochod inštitúciami“, ktoré treba rozvrátiť, zmeniť, alebo aj zničiť. Dokonca som v internetovej diskusii natrafil na definíciu Cirkvi ako najstaršej zločineckej organizácie.
Akoby si tí revoluční duchovia od nepamäti až podnes neuvedomovali, že vládnuť vždy niekto bude. Ak nie pomenované a verejné inštitúcie s ľuďmi, ktorí sa musia niekomu zodpovedať, tak budú vládnuť organizácie neverejné, nekontrolovateľné a bezohľadné. Ak aj nie celkom, určite viac ako tí verejní predstavitelia, či už duchovní, alebo svetskí, na ktorých sa tak dobre a od srdca nadáva.
Čas všetko ukáže a „finis coronat opus“, teda záver korunuje dielo, ale často nie konkrétne, ale diskrétne, teda neverejne a často nedokázateľne. To je aj zmysel nadpisu tejto úvahy.
Často síce aj ja od srdca kritizujem sv. Augustína a naozaj si myslím, že bez neho by tu nebol protestantizmus a možno ani islam. Ale nemôžeme vedieť, či by neprišlo niečo ešte oveľa horšie. Robiť prognózy o minulosti je takisto ťažké ako o budúcnosti a to známe „Neposudzujte“ platí pre posúdenie nielen súčasnosti, ale aj minulosti. Len tak sa aspoň čiastočne vyhneme chybám v budúcnosti.
Takisto nepochybujem, že 2. vatikánsky koncil mal zmysel, aj keď bol ovplyvnený atmosférou rokov šesťdesiatych a nereálnym optimizmom smerom k 21. storočiu. Iste vplýva aj na súčasný až totálny relativizmus a stratu akýchkoľvek aspoň trochu pevných pravidiel. Mám niekedy pocit, že snaha o akési nasledovanie a či naplnenie koncilu sa stáva akousi karikatúrou, ale určite aj to má svoj zmysel, pretože dávno bolo povedané, že „treba, aby prichádzali aj pohoršenia“.
Nehľadajme teda za každú cenu vinníkov, ale verme tomu, že čo sa nám zdá náhodné, nepevné a nedokonalé, má často hlbší zmysel, ktorý sa nakoniec predsa len prejaví. Aj preto sa dlhodobo pokúšam charakterizovať minulý aj súčasný stav Cirkvi síce kriticky, ale vždy s pevnou nádejou do budúcnosti.
Vlado Gregor
Foto zdroj: Internet