Smrť je neodmysliteľnou fázou života. Každý živý organizmus má v sebe zakódovaný element smrti, a preto jej nič a nikto neunikne. Je tak neodvratná a prirodzená, ako východ a západ slnka, alebo ako striedanie ročných období.
His life was gentle; and the elements
So mixed in him, that Nature might stand up, And say to all the world, THIS WAS A MAN! William Shakespeare, (Julius Caesar, IV, 3)
Naše katolícke náboženstvo nás učí, že smrť je súčasťou Božieho tajomstva a teda mali by sme ju tak aj prijímať – bez vzrušenia, bez pátosu, bez protestov. Ale u ľudí nie je to vždy tak. Aj keď veríme, že “smrťou sa život nekončí, iba mení”, smrť osôb, ktoré nám boli počas svojho života drahé a blízke, nás nevyhnutne naplňuje smútkom. Aj keď ďakujeme Bohu za milé spomienky a dobrodenia, ktoré sme prostredníctvom nášho nebohého priateľa dostali, nemožno v duši potlačiť pocity zármutku nad jeho odchodom do večnosti. Aj keď v nás žije nádej na vzkriesenie a na stretnutie vo večnosti, závan smútku, že nás opustil ktosi veľmi blízky, zovrie srdce a zaslzí oko. Nie je v tom nič neprístojného, veď aj Bohočlovek zaplakal nad smrťou svojho priateľa Lazara.
A tak aj správa o smrti dobrého priateľa Julka Bindera sa bolestne dotkne každého, kto mal šťastie bližšie ho poznať, alebo s ním spolupracovať. Bol človekom dobrého srdca a čistej úprimnosti, ako o tom svedčia spomienky a nekrológy, ktoré sa v posledných dňoch objavovali v médiách. Národ mu vďačí za dobudovanie vodného diela Gabčíkovo a za iné inžinierske stavby spojené jeho menom. Ony nesú známky jeho bystrého a plodného talentu, jeho obetavosti za dobro celku.
Avšak jednej črte jeho obdivuhodného charakteru sa nedostalo dosť zaslúženej pozornosti. Bolo to jeho hlboko precítené kresťanstvo. Julko bol jedným z tých ľudí, ktorí vedeli svoje kresťanské cítenie ticho a nenápadne premietnuť do každodenného života. Jeho viera bola skutočne činorodá. Prejavovala sa v mnohých skutkoch milosrdenstva a praktickej pomoci. Mnohé materiálne podujatia Katolíckej cirkvi v postkomunistickom období by sa neboli mohli uskutočniť v plnom rozsahu, alebo by sa neboli realizovali vôbec, bez jeho aktívnej pomoci.
Viaceré stavby nových kostolov, alebo aj honosná budova apoštolskej nunciatúry na Nekrasovej ulici sa mohli úspešne a včas dobudovať len jeho prispením; napríklad, pri obstarávaní stavebného materiálu a pri iných problémoch, ktoré sa v takýchto prípadoch vyskytujú.
Bol blízkym priateľom nebohého o. Antona Hlinku, ktorý po návrate z vyhnanstva do rodnej zeme, vo veľkej miere len s jeho pomocou mohol rozvinúť obdivuhodnú a duchovne obohacujúcu pastoračnú a nábožensko-kultúrnu činnosť.
Stál pri zrode periodika Kultúra, “dvojtýždenníka závislého od etiky”, ktorý plní svoje duchovné a národné poslanie dodnes. Od jeho prvého čísla – v roku 1998 – bol predsedom jeho redakčnej rady a zabezpečoval jeho vychádzanie.
Bol aktívnym členom viacerých spoločenských a kultúrnych organizácií, ktoré sa usilovali – mnohé sa dosiaľ usilujú – zachovať a povzniesť tie hodnoty a tradície, ktoré nám pomohli prežiť cudzí útlak, prebiť sa do samostatnosti a dôstojne sa zaradiť do rodiny kultúrnych európskych národov.
Toto je len tá viditeľná a známa stránka jeho mnohovrstevnej zaangažovanosti vo verejnom živote; ako ten vrchol ľadovca, ktorého deväť desatín je skryté pod vodou. O iných jeho aktivitách vie naša slovenská spoločnosť iba málo. Tie sú známe iba Pánu Bohu a zapísané v knihe života. Tam sa mu dostáva patričného uznania a odmeny za všetko dobré a pekné, čo urobil a za všetky tie krivdy, ktoré pri tom pretrpel.
S určitým pocitom sklamania sa odvažujem povedať aj to, že Julko by si bol zaslúžil plnšieho a vďačnejšieho ocenenia od jeho vlastných. Bolí ma to, pretože v krajine, v ktorej žijem a v iných kútoch sveta, kde si ľudia vedia uctiť svojich velikánov, mávajú osobnosti Julkovho formátu štátny pohreb za účasti popredných cirkevných a štátnych predstaviteľov.
Odpočívaj v pokoji, drahý Julko!
Od básnika Andreja Sládkoviča si chcem vypožičať slová na zakončenie tejto krátkej osobnej spomienky na Teba:
Uveď svojho sluhu tam,
kde mieru večný chrám;
Daj veniec na hlavu,
daj radosť a slávu!
Kriste, Pane náš,
prosieb našich hlas,
prijmi srdečný!
Daj pokoj večný! –
Kyrie eleison!
František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra