(Rím) Arcibiskup Carlo Maria Viganò je od svojej ostrej kritiky pápeža Františka v kauze McCarrick jedným z medzinárodne najznámejších predstaviteľov cirkvi.
V nedávno zverejnenom rozhovore hovoril o snahe nahradiť cirkev Ježiša Krista „neocirkvou“ a o treťom fatimskom tajomstve.
Kardinál McCarrick sa za pápeža Františka stal najvplyvnejším kardinálom v USA. Hoci arcibiskup Viganò v júni 2013 ako apoštolský nuncius v USA pápeža podrobne informoval o homosexuálnom dvojakom živote kardinála McCarricka a jeho korupcii kňazov a seminaristov, František zostal nečinný.
Až keď New York Times v júli 2018 zverejnili McCarrickov nerestný život, František ho zbavil kardinálskeho úradu. Keď však hlava cirkvi vyhlásila, že o ničom takom nevedela a jednala inak, bolo to na arcibiskupa Vigano príliš. Obvinil Františka, že v skutočnosti viac ako päť rokov kryl McCarrickove machinácie a urobil z neho svojho poradcu. Arcibiskup obvinil Františka nielen zo zatajovania a opomenutia, ale aj z klamstva a požadoval jeho rezignáciu. František sa k tejto záležitosti nevyjadril.
Arcibiskup Viganò naopak odvtedy žije v skryte „zo strachu z odplaty“ a na verejnosť vystupuje iba písomne. Výnimkou bola Acies ordinata proti „synodálnej ceste“ Nemeckej biskupskej konferencie, ktorá sa konala v januári minulého roka v Mníchove. Arcibiskup Viganò sa prekvapivo zamiešal medzi účastníkou.
Včera poskytol rozhovor portugalskému denníku Dies Irae, v ktorom sa vyjadruje aj k tretiemu fatimskému tajomstvu.
Dies Irae: Vaša Excelencia, ďakujeme Vám za poskytnutie rozhovoru. Nachádzame sa uprostred epidémie COVID-19, ktorá v posledných mesiacoch ovplyvnila životy miliónov ľudí a mnoho z nich dokonca zabila. Tvárou v tvár tejto situácii sa cirkev prostredníctvom biskupských konferencií rozhodla uzavrieť prakticky všetky kostoly a zbaviť veriacich prístupu k sviatostiam. 27. marca viedol pápež František pred prázdnym Svätopeterským námestím hypotetickú modlitbu za ľudstvo spôsobom, ktorý bol očividne mediálne ústretový. Na spôsob, akým pápež tento okamih vykonal, sa objavilo mnoho reakcií, z ktorých jedna sa snažila spojiť Františkovu osamotenú prítomnosť s fatimským posolstvom, t.j. s tretím tajomstvom. Súhlasíte s tým?
Arcibiskup Viganò: Najprv mi dovoľte, aby som vám povedal, že je pre mňa radosťou poskytnúť tento rozhovor portugalským veriacim, ktorým Najsvätejšia Panna sľúbila, že ich zachová vo viere aj v týchto ťažkých časoch. Ste ľudia s veľkou zodpovednosťou, pretože sa môže stať, že budete musieť čoskoro udržiavať posvätný oheň náboženstva, zatiaľ čo ostatné národy odmietnu uznať Krista za svojho Kráľa a Najsvätejšiu Máriu za svoju Kráľovnú.
Tretia časť posolstva, ktoré Panna Mária zverila fatimským pastierom, aby ho odovzdali Svätému otcovi, je dodnes tajná. Panna Mária požiadala o jeho zjavenie v roku 1960, ale Ján XXIII. vydal 8. februára toho istého roku tlačové vyhlásenie, v ktorom vyhlásil, že cirkev „nechce prevziať zodpovednosť za pravdivosť slov, ktorá im podľa pastierskych detí adresovala Panna Mária“. Týmto dištancovaním sa od posolstva Kráľovnej nebies začala operácia utajovania, pretože obsah posolstva by zrejme odhalil strašné sprisahanie proti Kristovej cirkvi zo strany jej nepriateľov. Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov by sa zdalo nemysliteľné, že by niekto zašiel tak ďaleko, aby umlčal aj Pannu Máriu. V posledných rokoch sme však dokonca svedkami pokusov o cenzúru evanjelia, slova jej božského Syna.
V roku 2000, za pontifikátu Jána Pavla II., predložil štátny sekretár kardinál Sodano [1990-2006] svoju vlastnú verziu ako Tretie tajomstvo, ktorá sa kvôli niektorým prvkom zdala byť zjavne neúplná. Niet divu, že sa nový štátny sekretár kardinál Bertone [2006-2013] snažil upozorniť na udalosť z minulosti, len aby Boží ľud uveril, že slová Panny Márie nemajú nič spoločné s cirkevnou krízou a so spoluprácou modernistov a slobodomurárov v zákulisí II. Vatikánskeho koncilu. Antonio Socci, ktorý starostlivo študoval Tretie tajomstvo, odhalil toto úmyselné konanie kardinála Bertoneho. Zároveň to bol sám Bertone, kto tvrdo zdiskreditoval a zcenzuroval Pannu Máriu z Civitavecchia, plačúcu krvavé slzy, ktorej posolstvo bolo úplne v súlade s tým, čo povedala vo Fatime.
Nezabúdajme na nevypočutú výzvu Panny Márie pápežovi a všetkým biskupom, aby zasvätili Rusko jej Nepoškvrnenému Srdcu a porazili tak komunizmus a ateistický materializmus: Nezasväcuj „svet“, nie „národ, ktorý chceš, aby sme Ti zasvätili“, ale „Rusko“. Stálo to príliš veľa?
Zrejme áno pre tých, ktorí nemajú zmysel pre nadprirodzeno. Dávali prednosť ceste uvoľnenia so sovietskym režimom, ktorou sa vydal Roncalli bez toho, aby pochopili, že mier nie je možný bez Boha. Dnes, keď je prezidentom Ruskej federácie určite kresťan, by sa táto prosba Panny Márie mohla splniť a zabrániť ďalším katastrofám pre cirkev a svet.
Benedikt XVI. tiež potvrdil aktuálnosť posolstva Panny Márie, aj keď – podľa výkladu šíreného Vatikánom – treba ho považovať za uzavreté. Každý, kto čítal Tretie tajomstvo, celkom jasne povedal, že sa týka apostazie Cirkvi, ktorá sa začala práve na začiatku 60. rokov 20. storočia a teraz dosiahla tak zrejmé štádium, že ju rozpoznajú aj neskúsení pozorovatelia. Takmer obsedantné naliehanie na otázky, ktoré cirkev vždy odsudzovala, ako je relativizmus a náboženský indiferentizmus, falošný ekumenizmus, malthusiánska ekológia, homoheréza a masové prisťahovalectvo, našlo v Abú Zabí naplnenie plánu, ktorý tajné sekty vymýšľali viac ako dve storočia.
Dies Irae: Uprostred Svätého týždňa a po amazonskej synode sa pápež rozhodol zriadiť komisiu, ktorá má prerokovať a preskúmať diakonát žien v katolíckej cirkvi. Myslíte si, že to má za cieľ pripraviť pôdu na klerikalizáciu žien, alebo inými slovami na pokus o manipuláciu s kňazstvom, ktoré náš Pán Ježiš Kristus ustanovil na Zelený štvrtok?
Arcibiskup Viganò: Sviatosť svätenia sa vo svojej podstate nemôže a nikdy nebude meniť. Útoky na kňazstvo boli vždy jadrom konania heretikov a ich inšpirátorov a je pochopiteľné, že to tak je: útočiť na kňazstvo znamená ničiť svätú omšu a Najsvätejšiu Eucharistiu i celú sviatostnú stavbu. Medzi sprisahaneckými nepriateľmi sviatosti svätenia samozrejme nechýbali modernisti, ktorí od 19. storočia teoretizovali o cirkvi bez kňazov alebo s kňazmi a kňažkami.
Tieto bludy, ktoré predvídali niektorí predstavitelia modernizmu vo Francúzsku, sa nenápadne vynorili na II. Vatikánskom koncile, keď sa snažili naznačiť určitú rovnocennosť medzi služobným kňazstvom vyplývajúcim zo sviatosti svätenia a všeobecným kňazstvom veriacich vyplývajúcim z krstu. Je príznačné, že práve na základe tohto zámerného nedorozumenia bola reformovaná liturgia [Novus Ordo] tiež postihnutá doktrinálnym omylom Lumen gentium, ktorý šiel tak ďaleko, že redukoval svätenie na obyčajné predsedanie [generálnych] zhromaždení kňazov. Kňaz je v skutočnosti starobylým Kristom, nie preto, že by ho tak menoval ľud, ale vďaka ontologickému pripodobneniu k veľkňazovi Ježišovi Kristovi, ktorého musí napodobňovať vo svätosti života a v absolútnej oddanosti, predstavovanej tiež celibátom.
Preto musel nasledovať ďalší krok, keď už nie zánik kňazstva, tak aspoň jeho zneúčinnenie rozšírením na ženy, ktoré nemôžu byť vysvätené. Presne to sa stalo v protestantských a anglikánskych sektách, ktoré dnes tiež čelia trápnej situácii, keď majú lesbické biskupky v takzvanej anglikánskej cirkvi. Je zrejmé, že ekumenická „zámienka“ – teda prístup k disidentským spoločenstvám aj s prijatím najnovších omylov – má za základ satanovu nenávisť ku kňazstvu a nutne by zničila Kristovu cirkev. Zároveň je cirkevný celibát terčom rovnakých útokov, pretože patrí nezmeniteľne ku katolíckej cirkvi a je cennou ochranou kňazstva, ktorú tradície po stáročia dôsledne zachovávala.
Snaha, napriek opakovaným vyhláseniam magistéria, zaviesť v cirkvi určitú formu ordinovanej služby žien nie je nová. Ján Pavol II. tiež jasne definoval, so všetkými kanonickými náležitosťami neomylného vyhlásenia ex cathedra, že je úplne nemožné spochybňovať učenie v tejto veci. Ale rovnako ako bola položená ruka na katechizmus, aby bol trest smrti vyhlásený za „nezlučiteľný s evanjeliom“, čo je bezprecedentné a heretické, tak sa dnes ex novo pokúša vymyslieť nejakú formu ženského diakonátu – samozrejme v rámci prípravy na budúce zavedenie ženského kňazstva.
Prvá komisia, ktorú Bergoglio pred rokmi vytvoril, vydala negatívne stanovisko a potvrdila to, o čom vlastne vôbec nemalo rokovať. To, že jedna komisia nebola ochotná poslúchnuť Františkove prianie, neznamená, že iná komisia, ktorej členov František vybral, nemôže byť „poslušnejšia“ a ochotnejšia zničiť ďalší pilier katolíckej viery. Nepochybujem o tom, že Bergoglio má presvedčivé metódy a že dokáže vyvinúť tlak na teologickú komisiu. Rovnako som si však istý, že v prípade, že by tento poradný orgán vydal priaznivé stanovisko, nebude nutne potrebné oficiálne vyhlásenie pápeža, aby došlo k zavedeniu diakonií v diecézach v Nemecku alebo Holandsku – zatiaľ čo Rím o tejto záležitosti mlčí. Táto metóda je dobre známa a umožňuje na jednej strane zasiahnuť kňazstvo a na druhej strane poskytnúť príjemné alibi tým, ktorí sú vo vnútri cirkevných štruktúr a môžu sa kedykoľvek odvolať na to, že „pápež nedovolil nič nové“. Presne to urobili tým, že poverili biskupské konferencie, aby autonómne povolili prijímanie na ruku, ktoré bolo zavedené zneužitím a teraz sa stalo celosvetovou praxou.
Treba tiež povedať, že táto túžba po povýšení žien v hierarchii prezrádza snahu nasledovať modernú mentalitu, ktorá zbavila ženy ich role matiek a manželiek, aby podkopala prirodzenú rodinu.
Mali by sme mať na pamäti, že tento prístup k cirkevným dogmám potvrdzuje nepopierateľnú skutočnosť: Bergoglio si osvojil tzv. situačnú teológiu, ktorej loci theologici, teologické miesta, sú náhodné skutočnosti alebo témy: svet, príroda, žena, mladí ľudia… Je to teológia, ktorej stredom nie je nemenná a večná Božia pravda, ale naopak vychádza z pozorovania presvedčivej naliehavosti javov, aby dala odpovede, ktoré zodpovedajú očakávaniam súčasného sveta.
Dies Irae: Podľa uznávaných historikov znamenal Druhý vatikánsky koncil rozchod cirkvi s Tradíciou. Preto sa objavujú myšlienkové smery, ktoré ju chcú premeniť na obyčajné humanitárne združenie, ktoré objíma svet a prijíma jeho globalistickú utópiu. Ako vnímate tento závažný problém?
Arcibiskup Viganò: Cirkev, ktorá sa prezentuje ako nová v kontraste s cirkvou Kristovou, jednoducho nie je cirkvou Kristovou! Mojžišovo náboženstvo, teda „cirkev Starého zákona“, ktoré malo podľa Božej vôle viesť jeho ľud až do príchodu Mesiáša, našlo svoje naplnenie a dovŕšenie v Novej zmluve a bolo definitívne zrušené na Golgote skrze Kristovu obeť. Z jej otvorenej strany vyšla Nová a večná zmluva, ktorá nahradila synagógu. Zdá sa, že pokoncilová, modernistická a slobodomurárska cirkev sa tiež snaží pretvoriť, prekonať Kristovu cirkev a nahradiť ju „neocirkvou“, deformovaným a obludným stvorením, ktoré nepochádza od Boha.
Účelom tejto neocirkvi nie je prinútiť vyvolený národ, aby uznal Mesiáša, rovnako ako nie je cieľom synagógy obrátiť a spasiť všetky národy pred Kristovým príchodom, čo je cieľom katolíckej cirkvi. Jej cieľom je skôr zriadiť sa duchovnou zložkou Nového svetového poriadku a presadzovať Jedno svetové náboženstvo. V tomto zmysle musela koncilová revolúcia najprv zničiť dedičstvo cirkvi, jej tisícročnú tradíciu, z ktorej čerpala svoju vitalitu a autoritu ako mystické telo Kristovo. Vtedy išlo o to, zbaviť sa predstaviteľov starej hierarchie, a len nedávno sa začala bez pretvárky a kamufláže prejavovať ako to, čím chce byť.
To, čo nazývate utópiou, je v skutočnosti dystopia, pretože predstavuje konkretizáciu slobodomurárskeho plánu a pripravuje príchod Antikrista.
Som tiež presvedčený, že väčšina mojich spolubratov a predovšetkým takmer všetci kňazi a veriaci si tento pekelný plán absolútne neuvedomujú a že nedávne udalosti mnohým otvorili oči. Ich viera umožní nášmu Pánovi zhromaždiť pusillus grex, malé stádo, okolo pravého Pastiera pred záverečnou konfrontáciou.
Dies Irae: Na obnovenie starobylého lesku cirkvi bude nutné spochybniť mnohé doktrinálne aspekty koncilu. Ktoré body Druhého vatikánskeho koncilu by ste spochybnili?
Arcibiskup Viganò: Domnievam sa, že nechýbajú významné osobnosti, ktoré už vyjadrili kritické body koncilu lepšie ako ja. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že by bolo menej komplikované a určite múdrejšie riadiť sa praxou cirkvi a pápežov, ako bola uplatnená na synode v Pistoji. Obsahovala aj dobré veci, ale chyby, ktoré tvrdila, boli považované za dostatočné na to, aby upadla do zabudnutia.
Dies Irae: Predstavuje súčasný pontifikát vyvrcholenia procesu, ktorý sa začal II. Vatikánskym koncilom a po ktorom túžil tzv. katakombálny pakt, alebo je stále ešte prechodnou fázou?
Arcibiskup Viganò: Ako pri každej revolúcii sa hrdinovia v prvých hodinách často stanú obeťou svojho vlastného systému, ako tomu bolo v prípade Robespierra. Tí, ktorí boli včera považovaní za nositeľov ducha koncilu, sa dnes javia takmer ako konzervatívci: príklady toho sú všetkým na očiach. V intelektuálnych kruhoch pokrokárov (napríklad v tých, ktoré navštevuje povýšený Massimo Faggioli) sa už objavujú pochybnosti o Bergogliovej skutočnej schopnosti robiť „odvážne rozhodnutia“ – napríklad zrušiť celibát, pripustiť ženy ku kňazstvu alebo legitimizovať communicatio in sacris s heretikmi takmer akoby dúfal, že ten odstúpi, aby mohol zvoliť pápeža ešte poslušnejšieho elitám, ktoré mali svojich najbezohľadnejších a najodhodlanejších stúpencov v katakombálnom pakte a mafii zo Saint Gall. Gallen, sú ešte poslušnejšie.
Dies Irae: Vaša Excelencia, my katolíci sa dnes často cítime izolovaní od cirkvi a takmer opustení svojimi pastiermi. Čo môžete povedať hierarchom a veriacim, ktorí sa napriek zmätkom a omylom šíriacim sa v cirkvi snažia vytrvať v tomto ťažkom boji o zachovanie integrity našej viery?
Arcibiskup Viganò: Moje slová by určite nestačili. Obmedzím sa na opakovanie slov nášho Pána, večného Otcovho slova: „Uisťujem vás, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ Cítime sa samozrejme izolovaní: Ale necítili to tak aj apoštoli a všetci kresťania? Necítil sa snáď aj náš Pán v Getsemanoch opustený? Sú to časy skúšok, možno skúšok posledných: musíme vypiť kalich horkosti, a aj keď je ľudské prosiť Pána, aby nás to minulo, musíme s dôverou opakovať: „Ale nie ako ja chcem, ale ako ty chceš,“ a pamätať na jeho slová útechy : „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“
Po skúške, akokoľvek ťažkej a bolestivej, pre nás bude pripravená večná odmena, ktorú nám nikto nemôže vziať. Cirkev bude po tomto strašnom a dlhom veľkonočnom trídiu opäť vyžarovať slávu svojho Pána.
Hoci je modlitba bezpochyby nevyhnutná, nevyčleňujme sa z dobrého boja, ale všetci sa staňme svedkami odvážneho bojového ducha pod zástavou Kristovho kríža.
Nedovoľme, aby na nás ukázali prstom, ako to urobila slúžka na dvore veľkňaza svätému Petrovi: „Aj ty si bol jedným z jeho učeníkov,“ a potom zaprel Krista. Nenechajme sa zastrašiť! Nedovoľme, aby bol tým, ktorí chcú hlásať pravdu, nasadený náhubok tolerancie! Prosme blahoslavenú Pannu a Matku Božiu Máriu, aby náš jazyk smelo ohlasoval Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. Kiež sa obnoví zázrak z Lapy, kde Najsvätejšia Mária vrátila hlas malej Joane, ktorá sa narodila nemá. Kiež dá hlas aj nám, svojim deťom, ktoré sme príliš dlho mlčali.
Panna Mária Fatimská, Kráľovná víťazstva, ora pro nobis.
https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=c-m-vigano-pro-dies-irrae
Tvorba stránky AZN si vyžaduje veľa práce a času. Ak sa vám naše články páčia, môžete nás podporiť na čísle účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056