Antislovakizmus
Nesporné úspechy v budovaní mladého štátu boli tŕňom v oku zarytému nepriatel’ovi slovenskej štátnosti, ba všetkého slovenského, Dr. Edvardovi Benešovi, bývalému prezidentovi bývalej ČSR, ktorý sa tejto funkcie v októbri 1938 vzdal a emigroval do zahraničia. Počas vojny každý večer vysielal z Londýna hrubú antislovakistickú propagandu, ktorou chcel podrývať a rozvracať povedomie slovenskej štátnosti.
Ked‘ prezident Tiso rečnil v ktorejsi dedine na Horehroní pri príležitosti elektrifikácie tejto obce, položil nadšeným poslucháčom otázku: „Načo sme vám zaviedli elektrinu?“ Odpoved‘ znela: „Aby sme v noci nemuseli po staveniskách chodiť s lampášom v ruke “ „A ešte načo?“ – spýtal sa pán prezident. Ľudia nevedeli odpovedať. Vtedy im Dr. Tiso povedal: „Teraz si pokúpite rádiá, ked‘ už máte elektrinu, a budete každý večer počúvať Londýn, a dozviete sa, aké klamstvá a hlúposti vám Beneš rozpráva.“ Londýn tak každý večer všetci slobodne počúvali.
V roku 1943 po bitke pri Stalingrade Nemci začali ustupovať na celom fronte. V Rusku prišla taká ukrutná zima, aká nebola za posledných paťdesiat rokov (podobne ako za vpádu Napoleona, ked‘ v Rusku pomrzla francúzska armáda). Preslávená nemecká tanková brigáda nemohla napredovať. Vtedy mi prišiel na um rozhovor s prezidentom Dr. Tisom koncom roku 1941, ked‘ som sa ho ustarostený opýtal: „Pán prezident, čo bude s nami, ked‘ vyhrá vojnu Hitler? Odpovedal mi: „Ako kňaz verím v riadenie Božie. Boh nedovolí, aby vo svete vládol systém, ktorý je proti viere. Koľko kňazov i biskupov je už v nemeckých koncentračných táboroch. Svet by riadila nemecká rasa, a my Slováci, Slovania, by sme boli v nevýhode. Nepasovali by sme do nemeckého ‚lebensraum‘. Možno by nás presídlili niekam do Ruska.“ „Pán prezident, a čo keď vojnu vyhrajú komunisti?“ Prezident odvetil: „Boh nás neopustí a aj s boľševikmi raz urobí poriadok. Pevne v to verím.
„Beneš, vidiac že Sovietsky zväz vzhľadom na vojnové úspechy prehovorí aj do povojnového rozdelenia Európy, uzavrel v roku 1943 zmluvu s J. V. Stalinom. Osud Slovenskej republiky bol spečatený. Beneš mal už proti Slovensku zabezpečenú podporu západných mocností i komunistickej ríše. Z londýnskeho rozhlasu sa každý večer šírili hrozby a plány na likvidáciu Slovákov. Každé benešovské vysielanie sa večer čo večer končilo výzvou: „Sázejte stromy v zahrádce, budou dobrý pro zrádce.“ Okrem fyzickej likvidácie Slovákov sa Beneš vyhrážal ich deportáciami na Sibír. Beneš plánoval prísť domov s obnovenou centralistickou Československou republikou. Hned‘ po prevrate mal byť na Slovensku guvernérom vyslanec Nemec, o autonómii, alebo o akých-takých právach Slovákov v novej ČSR nepadlo ani slovo. Táto situácia desila komunistov a čechoslovákov ešte viac, ako nás ľudákov. Ved‘ práve ich bude Beneš trestať v prvom rade, ako „kolaborantov“.
Nerealizovaný plán záchrany
Vrúcnym želaním prezidenta Tisu bolo, aby z tejto najstrašnejšej vojny vyšiel slovenský národ s čo najmenšími stratami na životoch a na majetku. Dr. Tiso taktiež veril, že spojenci uzatvoria s porazeným Nemeckom, bez Hitlera, separátny mier, lebo s 90 miliónovým nemeckým národom treba rátať i v budúcnosti pri novom usporiadaní Európy. Dr. Tiso vôbec nerátal s úpInou kapituláciou Nemecka. Čo teda robiť na Slovensku? Ako prežiť koniec vojny? Za najrozumnejší sa považoval plán, v ktorom sa hovorilo, že na Slovensku treba bezpodmienečne udržať poriadok a pokoj až do konca vojny. Dve slovenské divízie, ktorým velil aj u Nemcov dobre zapísaný generál Malár (mal nemecké vyznamenanie železný kríž I. triedy), budú brániť karpatské priesmyky proti Sovietom, a až ked‘ sovietska armáda na víťaznom posťupe dosiahne Krakov, slovenská armáda jej umožní vstup na Slovensko, takže za niekolko dní i s pomocou obyvatel’stva obsadia bez boja celé Slovensko. V rozhodujúcej chvíli slovenská vláda na čele s prezidentom podá demisiu, „povstalci“ zostavia novú komunisticko-demokratickú vládu a život pôjde d’alej. Takýto plán schvaľovali najmä komunisti na čele s Husákom, ktorý od samého začiatku odmietal Benešov čechoslovakizmus. O tomto pláne písal v roku 1960 český komunista Václav Kopecký, ktorý sa o ňom dozvedel od komunistu Schmidkeho a ten zas od Husáka. Darmo to historik Jablonický nazýva demagógiou a absurdnosťou.
Naša vina a sovietska „pomoc“
Vývoj však šiel d’alej v náš neprospech, a to i našou vlastnou vinou. Už na jar 1944 sa objavovali v slovenských horách sovietski partizáni, obzvlášť v Turci a Liptove, ktorých zhadzovali sovietske lietadlá. Po prvých správach o partizánoch minister vnútra A. Mach si z nich nerobil ťažkú hlavu, akiste zásluhou svojich komunistických priateľov. Kým sa správali ako turisti, chodili po horách a nadväzovali kontakty s podhorskými dedinami, nebral ich vážne. Ja som mal o partizánoch informácie od svojich. najbližších. Moja rodná obec Valča, iba pár kilometrov od Martina, leží na úpätí lesov Malej Fatry. V lete pred povstaním ju navštívili partizáni a pod hrozbou vypálenia dediny si od obyvateľov vynútili, že ich budú zásobovať potravinami.
Richtárom obce bol vtedy môj bratanec Gusto Mareta, a môj brat Bernard Mikula dovážal do hôr na voze potraviny pre partizánov-darmožráčov. To pokračovalo aj po „povstaní“, ked‘ už do dediny pravidelne dochádzala nemecká patrola. Raz brata zastavila nemecká hliadka, ked‘ sa vracal z doliny s prázdnym vozom. „Odkiaľ idete?“ – opýtala sa hliadka. Brat pohotovo odpovedal, že bol v doline na salaši a doviezol potrebné zásoby pre baču a valachov. Zachovanie duchaprítomnosti a pokojná odpoved‘ mu zachránili život. Aj richtár Mareta mal podobné šťastie. Partizáni zavše prišli k richtárovi večer na návštevu, vyspať sá v teplej posteli. Raz sa stalo, že sa štyria partizáni uložili do richtárovej postele a jeho so ženou prinútili utiahnuť sa v kuchyni na lavicu. Zavčasu ráno, ked‘ ešte partizáni tvrdo spali, prišla k richtárovi nemecká hliadka. „Nicht partizanen?“ – opýta sa hliadka, a richtár pokojne odpovie: „Nicht“. Bože uchovaj, keby sa Nemci pozreli po dome…
Raz som sa opýtal brata, čo sú to za jedni, tí partizáni. „Takú pozbieranú čvargu som nikdy v živote nestretol“ – odpovedal brat, – „Nuž, ale je vojna, čo sa dá robiť. Musíme trpieť.“ Ani môj brat, ani richtár Mareta sa žiadnej odmeny nedočkali, ba čo viac, komunisti ich donútili vstúpiť do družstva, zobrali im všetok majetok i pozemky a urobili z nich nádenníkov – na svojom. Darmo preklínali a do horúcich pekiel posielali celý komunistický systém. Našu dedinu (katolícka obec, vo volbách v roku 1938 v nej ľudová strana získala 100% hlasov) premenovali na partizánsku obec, a po vojne postavil komunistický režim na pamiatku partizánskych zbojstiev uprostred dediny mramorový pomník, hádam aj za pol milióna korún. Do leta partizánov pribúdalo, a tak koncom augusta 1944, v turčianskej obci Sklabiňa, blízko Martina, partizáni zriadili svoj štáb na čele s ruským partizánom P. A. Veličkom. Podnikali rôzne teroristické akcie, hlavne proti nemeckým usadlíkom, a to bez ohl’adu na plány slovenských komunistov.
Plním sľub
Na začiatku som spomenul, že cítim mravnú povinnosť povedať pravdu o „povstaní“. Koncom júla, myslím že 29. alebo 30. v roku 1944, prišiel za mnou do môjho úradu môj dobrý priatel‘ Dr. Jozef Beňuška, šéf ÚŠB (Ústredne štátnej bezpečnosti). Rozrušený, nervózny, skoro so slzami v očiach. „Čože sa ti stalo, Jožko?“ – vravím mu, – „Sadni si a rozprávaj.“ Dr. Beňuška začal: „Bol som na porade u prezidenta. Pred dvomi dňami bola na Čremošnom pri Žarnovici posledná porada o prípravách povstania, ktoré sa má začať v najbližších dňoch v Banskej Bystrici. Zápisnicu nemám, iba poznámky o čom sa tam hovorilo. Priniesol som mená dvanástich účastníkov porady, ktorých skoro všetkých aj ty, Janko, poznáš. Bol som u prezidenta pre povolenie všetkých zaistiť a znemožniť d’alšie prípravy na povstanie. Debatoval som s prezidentom vyše dvoch hodín…“ Videl som, že Beňuška bol stále rozrušený. Opýtal som sa ho, čo na to prezident. Prezidentov názor bol takýto: „Nemci vojnu prehrali a sovietska armáda nezadržitel’ne postupuje na západ. a postúpi až do Nemecka. Za sovietskou armádou príde z Londýna Beneš.
Je koniec Slovenskej republiky a našej samostatnosti. Počúvate tie štvavé reči z Londýna? Beneš sa pomstí a chystá znovu centralistickú Československú republiku. Ľudia, ktorých zoznam ste mi doniesli, počnúc Karvašom, Zaťkom, Husákom. Novomeským atd‘. sú všetko l’udia, ktorí mali zodpovedné alebo dobré postavenie v Slovenskej republike. Pomáhali budovať štát a keby nečinne čakali príchod Beneša a jeho armády, prví budú postavení pred súd ako „kolaboranti“. Bude tu potrebná garnitúra, ktorá aspoň koľko-toľko bude brániť slovenské záujmy proti Benešovi. O Husákovi mám správy, že sa rozhodne stavia proti Benešovmu čechoslovakizmu a obhajuje právo slovenského národa na samostatnosť. Preto vraj navrhuje, aby sa Slovensko pripojilo k Sovietskemu zväzu ako bol’ševický štát. Ako katolícky kňaz a prezident však nikdy s tým nebudem súhlasiť. Ak tých dvanásť účastníkov porady o povstaní dám zaistiť, čo tým získame? Slovenskú republiku a samostatnosť nezachránime, iba posilníme pozíciu Beneša. Ešte sa poradím so Sokolom (predseda Slovenského snemu, ktorý mal spojenie so Šrobárom) a potom vám poviem čo d’alej.“ K zaisteniu nedošlo. Dr. Beňuška sa ma opýtal: „Čo mám teraz robit‘, Janko? Čo mi radíš?“ Odpovedal som mu: „Na tvojom mieste, Jozef, vzal by som zajtra menovací dekrét a vrátil ho prezidentovi s tým, že za d’alší vývoj neberiem zodpovednosť.
Čokoľvek sa v budúcnosti stane, budeš za to zodpovedný ty ako šéf bezpečnosti, a nie prezident.“ A tak sa aj stalo. Po nešťastnom, nevydarenom „povstaní“ Gestapo zaistilo Dr. Beňušku a ten, chudák, zomrel v roku 1945 v koncentračnom tábore. Pred odchodom z mojej kancelárie povedal so slzami v očiach – toľko: „Janko môj, o schôdzke s prezidentom už s nikým nebudem hovorit‘. Kto vie, či sa ešte niekedy stretneme, lebo strašné časy idú. Ale sl’úb mi, ak ty raz dožiješ lepšiu dobu, ja sotva,“ – hovoril Dr. Beňuška, – „napíš pravdu o tom, akú príliš kresťanskú a milosrdenstva plnú politiku sme robili za prezidentovania dr. Tisu. Lebo všetci sme boli Slováci bez rozdielu.“ Až teraz, presne po polstoročí, plním sl’ub, ktorý som dal svojmu priatel’ovi Dr. Jožkovi Beňuškovi.
Partizánske výčiny
Záškodnícke akcie, sabotáže a diverzie pod vedením Veličku pokračovali d’alej, a ked’že sa partizáni nestretali s nijakým odporom, boli čoraz výbojneší. Postupovali nielen podl’a rozkazov z Kyjeva, ale ich činnosť prerastala do svojvoľného konania. Robili, čo sa im zachcelo. Ešte i Husák bol na Sklabine za Veličkom, aby s takouto záškodníckou činnosťou prestali. Slovenská armáda proti nim nič nepodnikala, aby na nich príliš neupozorňovala. Už vtedy sme tŕpli, dokedy sa budú Nemci nečinne prizerať na tieto partizánske výčiny proti nemeckému obyvatel’stvu v Slovenskej republike, ktorá bola dovtedy ostrovom pokoja a poriadku v krvavom mori vojny. Vrcholom zločinnosti a provokácie partizánov bol prípad, ktorý sa stal 27. augusta 1944 v Martine. Z Bukurešti cestovala v medzinárodnom rýchliku do Nemecka vojenská diplomatická misia vedená generálom Ottom, s dôstojníkmi, ženarni a deťmi. Celú cestu z Rumunska až na Slovensko prekonala bezpečne. Vo večerných hodinách, na železničnej stanici v Martine rýchlik zastavili pod zámienkou, že trať je poškodená a tunel pri Strečne zatarasený.
Na príkaz partizánskeho velitel’a Veličku celú misiu odviedli na noc do martinských kasární a tam nasledujúceho rána pod velením nadporučíka Kuchtu postrieľali. Generála, dôstojníkov, ženy i deti. Ťažko by sa vo vojenskej histórii našiel podobný prípad. V spriatelenom štáte zlikvidovať vojenskú misiu s diplomatickou imunitou ako obyčajných zločincov. Ak by nadporučík Kuchta iba trocha vojensky uvažoval, mal možnosť dať misiu k dispozícii partizánom a za žiadnych okolností sa nedopustiť tohto vojenského zločinu na konto slovenskej armády. Tento zločin je v príkrom rozpore s medzinárodnou ženevskou konvenciou o zaobchádzaní s vojenskými zajatcami. Nemecký vyslanec v Bratislave H. E. Ludin ihned‘ informoval o tomto prípade Hitlera. Ten dal okamžite príkaz dvom divíziám obsadiť Slovensko. Tak sa začala okupácia Slovenska, ktorá bola klincom do rakvy celého „povstania“, ba zmarila aj plány slovenskej vlády na pokojné odovzdanie moci.
„Povstanie“
Ako sa dalo predpokladať, Sovieti nesúhlasili s povstaním bez ich réžie. Stalin nemal v úmysle vít’azným povstaním posilniť Benešov vpyv s orientáciou na západných spojencov. Plánoval Československo komunistické. (Podobne to dopadlo s povstaním vo Varšave, ktoré naplánovala pol’ská vláda v Londýne.) I ked‘ Nemci ustupovali, mali ešte dost‘ divízií, aby za pár dní zlikvidovali akýkoľvek vojenský odpor na Slovensku. Husák úufalo čakal, kedy v Moskve schvália návrh predložený komunistami. Ked‘ Golian za tejto situácie 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici prenáhlene a nezodpovedne „povstanie“ predsa vyhlásil, počítali sme s jeho likvidovaním za niekoľko dní, najviac za niekoľko týždňov. Prezident Tiso sa ako kňaz vždy desil preliať čo len kvapku slovenskej krvi. Presvedčil Nemcov, že potrebuje ich pomoc iba na zlikvidovanie sovietskych partizánov.
Vyzval všetky vojenské posádky v mestách, aby proti nemeckej armáde nebojovali. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Keby túto výzvu poslúchli i v Banskej Bystrici, bol by sa zachoval pokoj aj existencia slovenskej armády. Príkladom môže byť Nitra, kde sa vojenská posádka nepostavila na odpor Nemcom a ostala neodzbrojená. (Po „povstaní“ veliteľa posádky plukovníka Smigovského odsúdili na trest smrti zastrelením.) Nebyť „povstania“, o pár mesiacov by sa uskutočnil pokojný prevrat tak, ako to plánoval generál Malár. V deň vyhlásenia „povstania“ Malár prehovoril v rádiu k vojakom a vyzval ich, aby nešli do „povstania“, lebo to nie je ich povstanie. Po tejto reči ho Gestapo zaistilo a odvlieklo do koncentračného tábora, kde zahynul. „Slávne povstanie“ sa stalo národnou tragédiou. „Povstalci“ v Banskej Bystrici nepočúvali slovenský hlas prezidenta z Bratislavy, ale československý z Londýna. Počúvali hlas najväčšieho nepriateľa Slovákov, Dr. Edvarda Beneša. Benešovi by lahodilo, keby boli Nemci vyvraždili aspoň polovicu Slovákov, lebo takto zdecimovaný národ by v novom Československu ľahšie ovIádal.
Benešovi za celú vojnu ani len neprišlo na um vyprovokovať aspoň aké-také povstanie v Čechách, na dôkaz toho, že Česi s Protektorátom nesúhlasia. Spojenci by im boli nazhadzovali zbraní, až by sa museli ukrývať, aby ich padajúce zbrane nepozabíjali. Ale kdeže. „Ať to d’élají blbí Slováci.“ Jediné na čo sa zmohli za celú vojnu bolo, že v zahraničí nahovorili dvoch Slovákov (Gabčíka a Kubiša), dezertérov z vojenskej posádky v Trenčíne, aby sa dali ako parašutisti zhodiť na územié Čiech a spáchať atentát na nemeckého miestodržiteľa v Prahe R. Heydricha. Ten sa im aj podaril, no zaplatili za to životom. Až na konci vojny, ked‘ už Nemecko kapitulovalo, zorganizovali Česi tzv. Pražské povstání, ktoré sa neskôr, za éry komunizmu rozrástlo na „Májové povstání českého lidu“. V roku 1979 som sa v Prahe spýtal jedného člena výboru tohto povstania, ako to vlastne bolo. Povedal mi doslova toto: „To bylo hrozný, prosím vás, ty dny bez píva a žádné spaní, no říkám, žádná sranda.“
Slovenská národná tragédia
Aký bol výsledok tohto neuveritel’ného sprisahania proti Slovenskej republike a slovenskému národu podra Benešovho scenára? Namiesto toho, aby v slovenských horách bez materiálnej pomoci obyvateľstva cez zimu pomrzli len sovietski partizáni, čo by bola spravodlivá odplata za škody na životoch a majetku, ktoré napáchali, hynuli v nerovnom boji slovenskí vojaci, z ktorých absolútna väčšina bola lojálna k Slovenskej republike, a hynuli aj príslušníci iných národov. Viac ako 40 tisíc mŕtvych, viac ako 30 tisíc Slovákov odvlečených Sovietmi na Sibír, vyše 15 miliárd hospodárskych škôd, strata štátnej samostatnosti, rýchle zboľševizovanie Slovenska, útek množstva inteligencie do cudziny. To je doteraz najväčšia tragédia v novodobej histórii slovenského národa. A to sme mohli aj koniec vojny prežiť v poriadku, bez väčších škôd…
„Povstalci“
„Povstanie“ v Banskej Bystrici vyhlásili bez rozvahy, v panike z náhlej nemeckej okupácie. Je skutočnosťou, že v čase vyhlásenia povstania, v B. Bystrici nebol nikto ani z vedúcich komunistov, ani z demokratov. Skoro som nechcel veriť, čo mi po „povstaní“ rozprával minister slovenských železníc Ing. Lednár, ktorý prevzal rezort po ministrovi Stanovi, a síce, že už pár dní po vyhlásení „povstania“ s povolením ministra Stanu vypravili z Bratislavy do Bystrice osobitný rýchlik so salónnym vozňom riaditeľa železníc Ing. Viesta (brata „povstaleckého“ generála Viesta). Laco Novomeský odišiel do „povstania“, až ked‘ ho minister Mach upozomil, že ho chce zaistiť Gestapo. Ani Dr. Šoltésovi sa nijako nechcelo pohnúť z teplého riaditeľského miestečka v nitrianskej sladovni. Už dlhší čas pred „povstaním“ vládla stiesnená nálada. Nikto nevedel čo a ako bude d’alej. Najhoršia je neistota a beznádejnosť.
Čo bude so Slovenskom? Raz popoludní ma zavolal Dr. Galan, bývalý hlavný veliteľ Hlinkovej gardy a po Salzburgu zástupca riaditel’a obilnej spoločnosti (riaditeľom bol Ing. Klinovský). Spýtal sa ma: „Čo je s tebou, Jano?“ Položil mi otázku: „Čo plánuješ? Nezapojíš sa do ilegality?“ Ďalej pokračoval: „S riaditeľom Klinovským umiestňujeme zásoby do Bystrice, a ja mám na starosti aj iné veci…“ „Fero môj,“ – hovorím mu, „v situáciách, z ktorých nevidím východisko, ako veriaci katolík sa najradšej spolieham na Pána Boha a hovorím si – ako Boh dá. Bol si velitel’om HG, pochybujem, že ťa za to komunisti urobia ministrom.“
Riaditel‘ Ing. Klinovský hned‘ po začiatku „povstania“ odišiel do B. Bystrice. Bol na návšteve vo Zvolene, kde ho nejakí partizáni zajali a spolu s ostatnymi desiatimi na brehu Hrona zastrelili. Tak sa riaditel’ovi Klinovskému oplatilo zapojit‘ sa do „povstania“. Dr. Galana hned‘ v prvých dňoch zaistilo Gestapo a zomrel v Nemecku. S komunistickými partizánmi ani s nacistickými vojakmi neboli žiadne žarty. Ľudsky som vedel chápat‘ aj vojenských „sprisahancov“ v Bystrici. Mal som švagra, nadporučíka slovenskej armády. Ked‘ sa už niečo povrávalo o ilegálnej činnosti v armáde, povedal mi: „Pre Boha, čo budú robit‘ tie stovky vyšších dôstojníkov slovenskej armády, ked‘ príde Beneš so svojou československou? Musia robiť akúsi ilegalitu, aby si zaistili aké-také pozície v novej československej armáde.“ Teda žiadny boj proti „slovenskému klérofašizmu“ či nemeckému nacizmu, ale všeobecná obava, obyčajný l’udsky strach, čo bude so Slovákmi v novej Benešovej republike! Ved‘ za dvadsať rokov v ČSR, bez autonómie, boli sme iba českou kolóniou. A teraz to malo byť ešte horšie…
Bol’ševizácia
Ani nie za dva roky, v lete roku 1947, komunisti už plnia väznice demokratickými „povstalcami“. Zvyšok demokratov sa po „slávnom februárovom víťazstve“ komunistov v roku 1948 zachraňoval útekom do emigrácie. Len “vd’aka“ novému spoločnému štátu – Československu, ked‘ v Čechách v demokratických volbách zvíťazili komunisti a predsedom vlády sa stal český komunista Klement Gottwald, došlo k zboľševizovaniu Slovenska. Iba vo vel’mi mizivom percente sa splnili nádeje, ktoré sme vkladali do našich demokratických a komunistických „kolaborantov“ za Slovenskej republiky, že u Beneša vymôžu nejaké ústupky. Aj papierové práva pre Slovákov, zakotvené v tzv. Košickej dohode, boli iluzóme. Česi dohodu – ako obyčajne – nedodržali, podobne ako predtým Clevelandskú, Pittsburskú, alebo potom dohodu o federácii z roku 1968.
Komunisti prevzali od nacistov zásadu ministra nemeckej obrany Goebelsa „Ked‘ poviete sto ráz akúkol’vek lož a nikto nesmie o tom povedať pravdu, z každej lži sa stáva pravda.“ Tejto zásady sa komunisti húževnato pridržiavali celých 45 rokov. V jej duchu vyšli o „povstaní“ celé zbierky zmanipulovanej literatúry. Desiatky historikov, spisovatel’ov a kadejakých perohryzov si robili kariéru z tejto trestuhodnej glorifikácie „povstania“. Mnohí z nich boli Česi, hoci o tzv. Pražském povstání niet v literatúre ani zmienky. Z niekolkých vojakov, zavedených Benešovou propagandou, alebo osobnými zaujmami, stali sa „protifašistickí bojovníci“.
Založili „Zväz protifašistických bojovníkov“ a počet jeho členov, ešte 45 rokov po porážke fašizmu, rástol. Ked’že zväz existuje aj dnes, ale „slovensky fašizmus“ neexistoval nikdy, je záhadou, proti komu a čomu chce bojovať tento „zväz bojovníkov“. Iba ak za svoje materiálne výhody, ako to bolo po celé obdobie komunistickej diktatúry. Ale ani toto komunistom nestačilo. Po celom Slovensku sa za stámilióny korún nastavali pomníky na „nehynúcu pamiatku SNP“, zriadili sa múzeá, usporadúvali výstavy, a každoročne konali nákladné oslavy tejto našej slovenskej národnej tragédie. Dnes ľud’om nemožno zakázať alebo prikázať nejaké oslavy. Ale môžeme si želať, aby si položili otázku: „Čo sme to doteraz oslavovali?“ A aby si na túto otázku aj odpovedali.
Protištátny protinárodný puč
Názov „Slovenské národné povstanie“ – v Londýne a v západných masmédiách označované za českú revoltu vo východnej časti Českej republiky – dnes neobstojí. Hlavnými činitel’mi v „povstaní“ boli sovietski partizáni. To neboli Slováci. Vojaci v Banskej Bystrici prijímali rozkazy len od Beneša a dôsledne sa držali čechoslovakistickej línie, čiže to boli čechoslováci. Preto z názvu musí vypadnúť „slovenské“. Aj u vojakov sa povstalecká nálada vel’mi preceňovala. Po vojne som stretol môjho priatel’a Dr. Jána Benku, generálneho riaditel’a Handlovských uhol’ných baní (odmena za „poystanie“), inak bývalého agrárnika, ktorý ako záložný nadporučík šiel do „poystania“ s trnavskou posádkou. Janko Benko mi povedal: „K nastúpeným vojakom v kasárňach som takto prehovoril: ‚Slovenskí vojaci, Nemci obsadili Slovensko, prestala existovať Slovenská republika, slovenská vláda a prezident sú pod kontrolou Nemcov. Máte na výber – dáte sa odzbrojiť Nemcom a poputujete do koncentračných táborov, kde na konci vojny pohyniete, alebo sa pripojíte do povstania proti Nemcom a spolu s víťaznou sovietskou armádou sa vrátite zakrátko domov, slávne ako víťazi.'“ Nuž po takejto reči bolo vel’mi málo tých, čo nesúhlasili.
Pomenovanie „národné povstanie“ tiež neobstojí. Slovenský národ, ako celok, nemal s ním nič spoločné. Ak by „povstanie“ bolo naozaj „národné“, potom by bol slovenský národ prvým a možno aj jediným, ktorý kedy povstal proti vlastnému štátu. Celkový počet partizánov bol asi 18 tisíc, z toho Sovietov bolo približne 3 tisíc, a to na rozhodujúcich miestach – ako velitelia, náčelníci štábov a komisári. Zostávajúcich 15 tisíc l’udí sa v nijakom prípade (asi s výnimkou komunistického) nemóže považovať za predstaviteľov národa. „Povstania“ zúčastnilo 50-60 tisíc vojakov. V tých okresoch, kde sa vojenské posádky pre alibizmus dôstojníkov vzbúrili a mobilizačnou vyhláškou donútili občanov pridať sa k nim, nešlo o „národné povstanie“, ale o protištátnu rebéliu. Väčšia časť Slovenska bola i tak mimo oblasť „poystania“ a to i v prvých dňoch po jeho vypuknutí.
Štátny sviatok? Môjmu priatel’ovi Ivanovi Štelcerovi, čo si v boji za slovenskú štátnu samostatnosť z doživotného trestu odňatia slobody odsedel vyše 13 rokov väzenia, Dr. Gustáv Husák v auguste 1956 v Odevnom sklade väznice v Leopoldove povedal, citujem: „V roku 1948 nemohli sme 29. august vyhlásiť za štátny sviatok, lebo vtedy bolo 80% občanov Slovenska za Tisu a Slovenský štát. Urobíme tak, ked‘ Slovensko bude socialistické.“ Stalo sa tak po vzniku novej Slovenskej republiky v roku 1993. Národná rada SR vyhlásila 29. august, deň povstania proti vlasmému štátu, za štátny sviatok…
„Povstanie“ s legendou
Andrej Hlinka, ružomberský farár, hned‘ po I. svetovej vojne, 19. decembra 1919 založil pre katolícke Slovensko Slovenskú l’udovú stranu, opierajúcu sa o kresťanskú tradícíu slovenského národa pod heslom „Za Boha, za národ“. Od začiatku až do svojej smrti v roku 1938 stál na jej čele a bojoval za práva Slovákov, za uzákonenie Pittsburskej dohody, za autonómiu Slovenska v centralistickej ČSR. Bolo to v dobe, ked‘ o Mussolinim a Hitlerdvi, vodcoch fašizmu a nacizmu, nebolo ani chýru, ani slychu. Teda odkiaľže sa vzal ten slovenský „klérofašizmus“? Práca za Boha a slovenský národ, nie fašizmus. Iba tí, čo bojujú proti Bohu a slovenskému národu nazývajú túto prácu „fašizmom“. Aby sa mohli zakryť a ospravedlniť všetky zverstvá, vraždy, násilnosti a škody napáchané v „povstaní“, museli ho komunisti ozdobiť gloriolou boja proti tomuto „fašizmu“. Z krvavej tragédie slovenského národa museli urobiť „najslávnejšiu a najsvetlejšiu stránku našej novodobej histórie“. Bolo nielen príznakom doby a komunistickej totality, že tento zlomyseľný názov si museli osvojiť všetci, lebo niektorí z toho nevytriezveli doteraz. A to je tá legenda, jediná, ktorá ešte pretrváva. Falošná.
Dr. Ján Mikula
Vytlačili Nitrianske tlačiarne, a. s. Nitra pre súkromnú osobu Dr. Jána Mikulu z Toronta.
Kniha – Dr.Ján Mikula – „Povstanie“ s legendou – je výnimočné samizdatové svedectvo, ktoré sa dodnes nesmie hovoriť, lebo odporuje komunistickej verzii povstania …
Dr. Ján Mikula bol za 1. Slovenskej Republiky predsedom Združenia priemyslu, obchodu, živností, bánk a poisťovní, ktoré malo okolo pol milióna členov.
———————————
kniha je okrem tlačených samizdatov publikovaná aj na týchto linkoch:
vo formáte PDF – http://nss.sk/wp-content/uploads/2018/02/jan-mikula-povstanie-s-legendou.pdf
http://nss.sk/176/%E2%80%9Epovstanie%E2%80%9C-s-legendou
http://29august1944.sk/pravda-o-snp/20-povstanie-s-legendou/7-povstanie-s-legendou