Spomienka na významnú osobnosť
„Celá slovenská verejnosť sleduje vývoj udalostí okolo osobnosti Dr. Jozefa Tisu a zaujíma záporný postoj voči tým snahám, ktoré chcú vyvolať nenávisť voči jeho osobe. Týmto sa len zväčšuje neblahé trieštenie národa, ktorý najmä teraz mal by sa zjednotiť i vypäť všetky sily pre budovateľskú prácu. Bude patriť štátnickej prezieravosti a veľmi poslúži pokoju národa, keď sa prípad Dr. Jozefa Tisu vyrieši šetrným spôsobom a nie bezohľadnou tvrdosťou. Tieto zretele nás tiež pobádajú k tomu, aby sme predložili na uváženie a prajné vybavenie svoju prosbu.“
Týmito slovami zakončili rímskokatolícki biskupi Slovenska svoju žiadosť, ktorá bola viac prosbou, adresovanou Predsedníctvu SNR v Bratislave 8. januára 1946 vo veci kňaza, bývalého prezidenta Dr. Jozefa Tisu.
Žiaľ, mnoho z citovaných slov o rozdelení na báze postoja k jeho osobe akoby platilo aj päťdesiat rokov od jeho potupnej smrti (+18. apríla 1947 v Bratislave).
Postoje k osobnosti Dr. Jozefa Tisu (napr. 13. októbra v Bytči) sú pre rôzne dôvody protichodné, a to nielen u historikov, ale v širokých vrstvách obyvateľstva na Slovensku aj za hranicami.
Pohľad na osobnosť a činnosť Dr. Jozefa Tisu môže vychádzať zo skutočnosti, ktorá bola známa jeho súčasníkom a uviedli ju v spomínanej žiadosti aj slovenský biskupi. Bol to jeho príkladný kňazský život. Biskupi to uvádzajú slovami:
Video: Proroctvo pátra Šebastiána Labu SJ a stigmatizovanej Terézie Neumannovej o Dr. J. Tisovi? „Pobáda nás k tomuto kroku i tá všeobecne známa a každým objektívnym posudzovateľom pripúšťaná skutočnosť, že Dr. Jozef Tiso bol vždy horlivý kňaz bezúhonného života. Vo svojej rozsiahlej aktivite usiloval sa pracovať pre dobro celku a osobne sa neobohacoval.“
Pohľad na kňazský profil osobnosti Dr. Jozefa Tisu nám môže pomôcť pochopiť činnosť celého jeho života, ktorý nebol iný ani pri vykonávaní kňazských povinností, ani pri akejkoľvek inej činnosti či v politike.
Politika však nikdy nebola pre Dr. Jozefa Tisu iným ako službou národu. Tisovým životným povolaním bolo kňazstvo, ktorému vedel vždy podriadiť všetky ostatné povinnosti svojich verejných funkcií. Krátko po jeho zvolení za prezidenta Slovenskej republiky istý nemecký novinár, ktorý poznal aj na Slovensku prípady kňazov, čo pre oveľa nižšie verejné funkcie opustili svoje kňazské povolanie, položil Dr. Tisovi otázku: „A čo bude s Vaším kňazstvom teraz, keď ste sa stali hlavou štátu? Nebude Vám na prekážku pri tejto Vašej vysokej funkcii?“ Tiso mu pohotovo odpovedal: „Práve teraz viac, než inokedy budem potrebovať ten prameň duchovnej sily, ktorým mi vždy bolo moje kňazstvo.“
Je známe, s akou vernosťou sebe po celý čas od kňazskej vysviacky 14. júla 1910 chápal svoje kňazské poslanie. Zo šesťdesiatich rokov svojho pozemského života bol J. Tiso 37 rokov kňazom v rozličných službách nitrianskej diecézy: kaplán, vojenský kurátor, spirituál, profesor, biskupský pomocník, dekan- farár, redaktor Duchovného pastiera…
Popritom bol z neho politik ako poslanec, minister, predseda vlády a prezident….
„Chystal som sa za kňaza a nie za politika. Sem smerovalo moje štúdium a moja sebavýchova. Ako kňaz chcel som slúžiť Bohu, Cirkvi a národu, z ktorého som sa zrodil a medzi ktorými mám uplatňovať svoje kňazské povolanie.“ Toto sú slová , ktoré vyšli z jeho úst, iste nie formálne.
Jozef Tiso dokazoval už ako študent, že prípravu na kňazstvo chápe veľmi zodpovedne. Usiloval sa využiť všetky možnosti, aby svoje prirodzené vlohy uplatnil a rozvinul čo najintenzívnejšie. Neuspokojil sa s pohodlnou prostrednosťou. „Mladý drotárik z Bytče“ (tak ho nazývali spolužiaci aj profesori) počas svoje prípravy na kňazstvo nadobudol takú solídnu kultúrnu základňu, akú v tom čase dosiahlo neveľa kňazov. Popri striktne teologickom vzdelaní na viedenskej univerzite značnú časť svojho času venoval poznávaniu katolíckej sociálnej náuky pod vedením odborníkov svetového mena. Vychoval ho najlepší seminár v Rakúsko –Uhorsku – Pazmáneum – a tak novokňaz Jozef Tiso vychádza zo seminára do duchovnej správy ako teologický odborník.
Nech sa čokoľvek a akokoľvek zlé o ňom hovorilo a písalo z rozličných príčin, nemali by sme obísť vážnosť vyjadrení zo strany hierarchie katolíckej Cirkvi, protesty voči poprave zo strany mnohých politikov, protestantského biskupa Čobrdu a viac ako 4 000 listov prihovárajúcich sa za j. Tisu.
Ako to už pri politicky exponovaných osobnostiach býva, aj o živote a diele Dr. Jozefa Tisu bolo vyslovených veľa úplne si protirečiacich úsudkov.
„Pri posudzovaní činnosti, najmä politického činiteľa, majú byť smerodajné i jeho úmysly. Väčšina Slovenského národa je s nami presvedčená, že úmysly Dr. Jozefa Tisu pri verejnej činnosti boli tie najlepšie.“ Aj takto sa vyjadrili biskupi na obrana Dr. Jozefa Tisu.
Mohol azda tento zodpovedný kňaz, hodnotený svojimi súčasníkmi veľmi pozitívne, naozaj aj v dôležitých politických záležitostiach konať v rozpore so svojím kňazským svedomím? Verím, že čas ukáže a že „znesieme“ skutočnosť, že kňaz Jozef Tiso, aj ako prezident – v neľahkej dobe – nemal dve tváre.
Viliam Judák
(Katolícke noviny 13. apríla 1997)