„Andrej Hlinka s odporom pozoroval výčiny českých ľudí, ktorí v mene osvety a pokroku prinášali na Slovensko mravný rozklad a s celou energiou svojho bojového ducha vystúpil na obranu slovenských a kresťanských tradícií svojho národa.
Pretože Andrej Hlinka si všetko toto jasne uvedomil, neváhal vypovedať ostrý boj všetkému, čo hatilo slovenský národný život a smerovalo k jeho ubíjaniu. Andrej Hlinka mal veľkú zásluhu v tom, že Slovensko sa rozhodlo odtrhnúť od Uhorska a pripojilo sa k Česko-slovenskému štátu, ale keď sa presvedčil, že slovenskému národu hrozí nové nebezpečenstvo, chcel osud slovenského národa v Česko-slovenskej republike zabezpečiť takým spôsobom, v ktorom mnohí videli vlastizradu.
Roku 1919 sa vybral do Paríža, aby sa na mierovej konferencii dožadoval spravodlivosti pre Slovákov, keď pre spravodlivosť nebolo porozumenia doma. Po návrate z Paríža sa dostal ako vlastizradca do väzenia v Mírove a Brodku, aby v českom väzení ešte väčšmi zocelil svoju vôľu slúžiť svojmu národu a bojovať za jeho práva. Bola to veľmi nebezpečná výbušnina, namierená na už dosť dokaličený vzájomný vzťah Čechov a Slovákov.
Márne volanie po uplatnení práv slovenského národa, bezúspešné boje v tlači, na verejných zhromaždeniach, v parlamente i na medzinárodných fórach, domáhanie sa realizovania zmluvných záväzkov a sľubov, prinútilo slovenských dejateľov, aby sa zišli 6. októbra 1938 v Žiline a vyhlásili slovenskú autonómiu. Tým sa, tak sa zdalo, aspoň na čas zažehnala obava z ďalšej roztržky medzi Prahou a Slovenskom.
Pražská vláda však stratila zmysel pre realitu a hoci vzala na vedomie Žilinské rozhodnutie slovenského národa a dohodla sa so Slovákmi, prijmúc pražským snemom zákon o autonómii Slovenska, súhlasila, aby banskobystrický generál českej národnosti Homola sa odhodlal na vojenský puč 10. marca 1939 a po celom Slovensku dal vylepiť plagáty, v ktorých oznamoval, že všetku moc na území Slovenska preberá do svojich rúk armáda.
Vojsko a četníctvo, posilnené oddielmi, ktoré si generál Homola povolal z českých krajín, obsadilo úradné budovy, na miesta slovenských úradníkov dosadilo prívržencov starého československého režimu, celé stovky slovenských národovcov zatklo a odviezlo do väzenia na Morave. Na Slovensku zaviedla vojenská vláda výnimočný stav. Situácia teda bola veľmi napätá.
Keď sa vedúci slovenského národa na čele s Dr. Tisom, Sidorom, Dr. Martinom Sokolom a inými z hodnoverného prameňa dozvedeli, že Slovensko ohrozujú zo severu armády z Poľska, ktoré v tej trme – vrme koncom roku 1938 obsadili dve obce na Orave, Javorinu na Spiši, kysucké obce a pričlenili ich k tým, ktoré Beneš zapredal Poliakom v r. 1920 za Tešínsko, z juhu sa chystajú maďarské vojská vtrhnúť na Slovensko a zo západnej strany české, či nemecké, rozhodli sa v slobodne volenom Slovenskom parlamente v Bratislave vyhlásiť dňa 14. marca 1939 samostatnú Slovenskú republiku. Slovenský národ v absolútnej väčšine s radosťou prijal toto rozhodnutie, a to tým viac, keď sa dopočul, že pražský prezident Hácha pozval do Čiech Hitlera a požiadal o protektorát nad Čechmi a Moravou.
Tým sa vlastne zachránilo Slovensko.
Najväčšiu zásluhu má na tom bývalý prezident Dr. Jozef Tiso. Jeho služba národu vo funkcii prezidenta, ktorú prevzal z vôle ľudu a vykonával ju v ťažkých časoch, bola ku jeho cti a k blahu slovenského národa. To môžu tvrdiť tí, čo s nimi žili, poznali časy, v ktorých kráčal hore strminami tak, aby nikomu vedome neuškodil.
Potvrdzujú to objektívni súčasníci jeho života a isto s tým bude súhlasiť aj pravdu hľadajúca história, čoho svedectvom sú už terajší historici. Najotrasnejšou, najhlbšou priepasťou, možno veky deliacou Čechov od Slovákov, je nešťastným Benešom inscenovaná a z jeho rozkazu aj vykonaná vražda pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Toho Beneša, ktorý Dr. Tisovi mohol ďakovať, že sa stal prezidentom republiky. Po abdikácii prezidenta Masaryka totiž len priklonením sa Dr. Jozefa Tisu a jeho straníckych spoločníkov bol zvolený za prezidenta.
Teraz by bola šanca pre českých vedúcich, aby, ak dobre zmýšľajú s republikou, urobili chlapské gesto a rehabilitovali prezidenta Dr. Jozefa Tisu i všetkých, ktorých potupili, znevážili, olúpili o duchovné i hmotné dobrá, osočujúc ich zo zločineckých činov a neprestávajúc pokračovať v takej obludnej štvavej horlivosti a fanatickej zaslepenosti. Ťažko to, pravda žiadať od ľudí, čo ešte roku 1946 odovzdali 62% svojich hlasov strane, založenej na lži, podvode a satanskej prefíkanosti.
Dôkazom toho je i ten nehorázny posledný útok na nezabudnuteľného nebohého vodcu slovenského národa Andreja Hlinku, ktorého nazvali a vyhlásili za vraha. Je to urážka celého nášho národa, a to bez rozdielu politického a náboženského presvedčenia.
Bolo by ozaj spravodlivé postaviť pred súd prezidenta Masaryka, stíhať Beneša
Bolo by ozaj spravodlivé postaviť pred súd prezidenta Masaryka, ktorý neuznaním a potlačovaním národných i náboženských práv Slovákov, ktorí sa usilovali zachovať si svoju národnú i náboženskú identitu, podnietil k boju za ňu tak, a takými prostriedkami, teda i vyhlásením slovenskej autonómie a Slovenského štátu, ako im diktovalo svedomie a ich presvedčenie. Nemali by naše súdy stíhať Beneša, ktorý pred druhou svetovou vojnou uzavrel v r. 1935 s ruskými komunistami pakt o priateľstve, čím ich vlastne pritiahol do republiky, aby sa tak v nej zahniezdili ako vo svojom dome? Ani ten druhý pakt z 12. 12. 1943 by nemal ostať bez ozveny! A čo s jeho zbabelým cúvnutím pre požiadavkami Gotwalda, ktorý zaviedol republiku do takého otroctva, akého nebolo nikdy v žiadnom kraji sveta? Mala by sa objasniť aj jeho zrada republiky, keď otvoril nemeckým vojakom brány našich hraníc, ktoré boli silnejšie opevnené ako nedobytné hranice Francúzska Marginotovou líniou.
Či možno chváliť jeho zbabelý útek z republiky a strieľanie z ústrania na Dr. Jozefa Tisu a spoločníkov, ktorí stáli na svojich postoch, chrániac národ, ako bolo možné, zatiaľ čo on sa vrátil až v čase mieru, aby ho ovenčili vavrínom víťaza.
Kedy sa budú zodpovedať pred súdom tí, čo v r. 1968 priviedli do republiky viacstotisícové armády Varšavskej zmluvy, aby nimi obsadenej republike vládli, ju ožobračovali a 20 rokov z nich veľká časť žila z mozoľov jej občanov?
Kedy budú obžalovaní tí, čo státisíce nevinných občanov každého stavu, povolania, veku trápili vo väzeniach, koncentrákoch, na rozličných ťažkých pracoviskách a teraz slobodne bačujú na vysokých miestach?
Kedy sa napravia konečne krivdy popáchané na Cirkvi, na jej kňazoch, rehoľníkoch, rehoľných sestrách, radových veriacich a nahradia škody im zapríčinené?
Prosím Vás, vážený pán prezident, ktorý ste veľkým humanistom a kresťanom, ako sa o vás tvrdí, teda človekom, ktorý chce hľadať a brániť pravdu, uplatňovať všestrannú spravodlivosť, dávať priestor slobode a zapaľovať srdcia všetkých ľudí dobrej vôle, oheň obetavej lásky a vzájomného porozumenia, zahatajte mocou svojho zodpovedného útvaru a taktiež svojej osobnosti škodlivé a nechutné útoky na ľudí, ktorých chybou bolo a je, že chceli a chcú byť nezištnými priekopníkmi ozajstného pokoja a hľadali a hľadajú prostriedky, ako rozvadené štvavými propagandistickými výmyslami kŕmené národy zjednotiť a vytvoriť z nich milujúcu sa rodinu i zabezpečiť časné a večné blaho všetkým ľuďom dobrej vôle.“
Z otvoreného listu Mons. Viktora Trstenského prezidentovi V. Havlovi, biskupom ČSFR, médiam, predsedom národných parlamentov ČSFR (1990)
Pripravil A. Čulen