Koncom septembra 1942 sa jednému zo Židov, ktorí boli vyvezení zo Slovenska podarilo utiecť z nemeckého koncentračného tábora Lublin-Majdanek a cez Nový Targ sa dostal až do Spišskej Novej Vsi.
Tam sa obrátil na dekana –farára Andreja Podolského, ktorému referoval o tom, že v nemeckých “pracovných táboroch“ v Generálnom gubernáte plynom vraždia staré osoby, deti a ženy, ktoré nie sú schopné pracovať. Dekan vec oznámil spišskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorý bol podpredsedom Štátnej rady. Správa ním tak otriasla, že sa rozhodol napísať o tom ministrovi vnútra A. Machovi. Básnik Valentín Beniak, ktorý bol vtedy šéfom kabinetu MV, na mieste predložil list Machovi. Biskup Vojtaššák ho žiadal, aby urobil všetko, čo je v jeho moci, na záchranu ešte žijúcich Židov v nemeckých táboroch, a najmä na Slovensku.
Na príkaz prezidenta Tisu minister Mach si dal hneď zavolať nemeckého vyslanca Ludina, ktorému vec oznámil a povedal mu, že zo Slovenskej republiky nebude viac vyvezený ani jeden Žid, kým sa osobitná slovenská komisia na mieste nepresvedčí, ako Nemecká ríša zachováva medzištátnu dohodu o ľudskom zaobchádzaní so Židmi, ktorých jej Slovensko dalo k dispozícii ako pracovné sily.
Nemci takúto komisiu pripustiť nemohli, čím vlastne iba potvrdili túto hroznú správu. Preto napriek opätovným nátlakom Hitlerových agentov Židov zo Slovenska viac nevyvážali. Aj predseda vlády Tuka odvtedy prijal za svoje toto stanovisko a odrážal nátlaky Nemcov na „doriešenie židovskej otázky“ podmienkou vyslania slovenskej komisie do pracovných táborov. Podľa neskorších (1980) spomienok Alexandra Macha tento list biskupa Vojtaššáka zachránil asi päťdesiattisíc Židov pri živote a pravdepodobne aj jeho (Machov) vlastný život.
Vtedajší poslanec Snemu SR a člen osobitnej kontrolnej komisie vo veci vysídľovania Židov Pavol Čarnogurský vypovedal, že „prezident Tiso potom transporty hneď zastavil“.
20. októbra 1942 z Prievidze odišiel posledný transport Židov zo Slovenska.
Od 25. marca do 25. júna 1942 bolo vysťahovaných asi 52 000 Židov. Potom bolo vyvážanie prakticky zastavené. V tejto súvislosti hovorí židovský historik G. Reitlinger, že sa slovenská vláda ako prvá vzbúrila proti hitlerovskému „konečnému riešeniu židovskej otázky“. Ale na jeseň odišli ešte dva menšie transporty.
Od toho času až do jesene 1944 sa Slovensko stalo útočiskom mnohých Židov prenasledovaných zo susedných štátov. Podľa svedectva jedného z vedúcich celej akcie, ktorým bol nemecký poradca pri slovenskej vláde SS- Hauptsturmfuhrer Dieter Wisleceny, 17 000 Židov z prvých transportov ostalo pri živote, a podľa veliteľa tábora v Osvienčine Rudolfa Hossa boli jeho „najlepšími pracovnými silami“. Z neskoršie deportovaných 35 000 Židov do práce zaradili asi 25 – 30%, teda okolo 10 000 osôb, z ktorých pravdepodobne mnohí tiež „osvienčimské peklo“ prežili.
Koncom apríla 1944 vedúce osobnosti slovenského cirkevného a politického života dostali prvý autentický dokument o neľudskom zaobchádzaní a vraždení Židov v nemeckých táboroch na území bývalého Poľska.
Bol ním Protokol o Osvienčime, ktorý spísali dvaja židia Walter Rosenberg z Topoľčian a Alfred Wetzler z Trnavy. Po dvoch rokoch prežitých v Osvienčime 7. apríla 1944 sa im podarilo ujsť z tábora v Birkenau (Brezinka) a 21. apríla sa dostali až na Slovensko.
Tu spísali svoj protokol a odovzdali ho židovskej „tieňovej vláde“ v Bratislave, ktorá dokument rozšírila nielen na Slovensku, ale rozposlala ho aj do zahraničia vedeniu Medzinárodného Červeného kríža, Svetovému židovskému kongresu a iným vplyvným židovským organizáciám. Tieto organizácie predložili dokument aj vládam Spojených štátov amerických, Veľkej Británie, Poľska, „Československa“, ktoré však odmietli uveriť týmto správam a nepodnikli nič na záchranu Židov, napríklad bombardovaním železničných spojení alebo aj samých plynových komôr a krematórií.
Vláda SR videla v dokumente iba potvrdenie správnosti svojho konania, keď už od októbra 1942 nedovolila zo Slovenska vysídliť ani jedného Žida.
Podľa knihy Milana S. Ďuricu: Dejiny Slovenska a Slovákov (Lúč, Bratislava 2003)
Pripravil A. Čulen