Žijeme faustovské časy. Záujem zmocniť sa duše slovenského človeka je veľký. To je dôležitá existencionálna skúsenosť temer každého na Slovensku. A to nielen v komunistickej totalite, ale aj v súčasnej postmoderne. Diktatúre relativizmu.
Pretrváva zápas o človeka, zápas rozličných teoretických prúdov, niektoré s ponukami ktoré deviácie považujú za kladný jav. Pravdepodobne aj zápas dobrých a zlých anjelov bol zápas o správne ciele a podstatu poznania. Pozorujeme snahu ovplyvniť názor ľudí, ich životnú koncepciu s cieľom zmocni sa ich svedomia. Vyrobiť nového človeka tak aby nižšie živočíšne riadilo vyššie duchovné. Aby bol ľahko manipulovateľný a zneužiteľný. Aby už nepoznal svoje bytostné určenie. Skutočnosť, že pre zdravý chod hospodárstva je potrebné uskutočňovať a udržiavať duchovnú a mravnú obnovu spoločnosti, naráža na subjektivistické, iba emočne podfarbené predstavy o tom čo je a čo by malo byť. Absolutizovaním teórii, bez toho aby sa súvisle skúmala ich aplikačná oprávnenosť a účinnosť, končí prispôsobovaním človeka nevyhovujúcim podmienkam. S nečakanými určeniami pre človeka, ba dokonca aj s novou prirodzenosťou.
Panracionalizmus sa opäť hlási o občianske práva. Aj to je súčasťou existencionálnej skúsenosti na Slovensku tak v totalitnej minulosti ako aj v súčasnosti. Absolutizácia rodovej ideológie je o tom. Ale je tu aj étos, ktorý chce tomu čeliť. Často rozptýlený, neorganizovaný. Niekedy nevieme či pahreba vyhasína, či sa chystá vzplanúť. Neraz chýba pevná viera. Quo vadis kresťanstvo na Slovensku? Aj v Marxizme sa človek nútil k tomu aby sa uvedomoval predovšetkým ako súčasť výrobných síl, hospodársko-ekonomických procesov. Toto bolo súčasť odcudzenia sa človeka sebe samému. Sociálna nespravodlivosť pre toto pripravovala pôdu. Možno aj preto tvrdé slova z evanjelia, ľahšie prejde ťava uchom ihly, ako boháč do kráľovstva nebeského.
Kto je to boháč? Zrejme ten ktorý neurobí nič pre pozdvihnutie Lazara žobrajúceho pri jeho bráne. Povie si pri hodovaní, každý sa musí postarať o seba. Počuli sme to pri transformačných procesoch po roku 1989. Teraz opäť človek sa má uvedomiť iba ako objekt sociálnych síl. Mimo jeho duchovný vývin. Pri obnove spoločnosti sa kresťanstvo považuje za prekonaný jav. Potom chýba metafyzika.
Aj preto sa dnešný človek obracia na vedu s nesprávnou motiváciou. Aby ona žila v ňom, a za neho. Človek následne chce priľnúť k tej, či onej teórii, aby žila v ňom a za neho. V tom zmysle sa vzdáva svojej osobnej slobody, ba aj slobody vyjadriť sa k hodnote danej teórie, k tomu ako ju sám prežíva. Nakoniec v mene teórie, ktorú si neosvojil, ale ktorej podľahol, si nárokuje právo zmocniť sa svedomia druhých ľudí, ako to urobili marxisti. Preto je tak mnoho ľudí sklamaných a zmätených.
Diktatúra relativizmu vytvára hororové podmienky, drastické udalosti, ktorými sa v skutočnosti zmocňuje emócii druhých ľudí. Je za tým vôľa k moci a nad človek. Diktatúra relativizmu nie je pre termín relativizmus, veď aj predpoveď počasia je relatívna, ale pre absolutizovanie toho čo nie je absolútne. Napríklad zneistenie identity dospievajúcich je prechodná, vývinová záležitosť, ktorá zabsolutizuje na celé ľudstvo. Slovenský psychológ D. Kováč v knihe „Psychológiou k metanoi“ konštatuje dezintegrovanú osobnosť. Akcelerovaný je iba účelový rozum a deficitný je vôľový a citový vývin. Prehliada sa bytie človeka a z človeka sa stáva iba mechanizmus. Bez ľudského bytia. Nerovnomerne rozvinutá osobnosť je výsledkom. Taký je aj svet, vyspelá technika a žalostný stav duchovnej stránky človeka. Uvedené začína niekedy v renesancii, kedy sa zdôraznil iba výkon, vynárajúca sa mechanika a technológie, a zdôraznil sa iba „rozum“. Emócie a vôľa ostali na periférii záujmu.
Kultivovanie procesu „starať sa“. Uvedené má širšie súvislosti na ktoré upozornila K. Horneyová. Môže sa týkať vývoja v dvoch kultúrach. Kultúr Ázie a kultúry európskej. Jej pozorovanie je zhodnotením vedomia a potencionalít podvedomého v obidvoch kultúrach. Uvádza napríklad, že budhizmus symbolizuje stretnutie Stvoriteľa so stvorením, človekom pri jeho ceste za obrazom Božím, s ktorým sa rozišiel v Raji. Avšak teraz ho hľadá v podvedomí. Odmieta vedomie s jeho nedostatkami v obave, že by mohol poškvrniť toto stretnutie, preto sa zrieka vedomia.
Následkom je nedostatok záujmu o veci tohto sveta. H. M. Störinng v diele „Malé dejiny filozofie“ píše, že India pravdepodobne pre malý záujem o veci tohto sveta, na dlhý čas stratila svoju samostatnosť. Tendencia odmietnuť vedomie a umiestniť stretnutie so Stvoriteľom iba do podvedomia má svoje črty vo východných kultúrach. Napríklad aj v islame. Množstvo jeho predpisov, akoby malo byť strážcom nad nespoľahlivým vedomím. Svedčí o nedôvere vo vedomie a možnosť autenticity, pravdivej existencie. Oproti tomu európske vedomie hypertrofovalo, a odsunulo záujem o bohatosti podvedomého života.
Upozornil na neho až Z. Freud, redukovaním človeka. Bohatosť podvedomia sa dala vybadať zo života mystikov, svätcov, alebo kresťanskej viery. Európske vedomie preceňuje racionálny náhľad, inštrumentalitu, účelovosť, organizáciu s tendenciou iba reprodukovať tento svet. Preto potom v kritických chvíľach chýba zmysel života, až zábava pominie. Zdôrazňuje sa účelovosť a užitočnosť pre prax. Starať sa znamená neraz iba „mať“ a nie „byť“. Záujem o duševný život sa zužuje pre účelové potreby civilizačných finalít. Prehliada sa neraz bytie človeka, jeho bytostné určenie. Potom ako to uvádza L. Hanus, nedoceňuje sa kultúra. Civilizácia, ktorá má ciele iba účelové, sa môže postaviť proti kultúre s jej duchovnými cieľom. To je znak možného zániku civilizácie. Mení sa pri tom chápanie slobody a prehliada sa význam sebatrascendencie, presahu k novému významu. Sloboda sa spája iba s pohodlným životom, až sú časy horšie, nemobilizuje sa mravnosť a tvorivosť, ale davy kričia, že nemajú dosť slobody preto sa majú horšie. Pritom pozorujeme ochudobnenie termínu „starať sa“, jeho zúženie iba na tento materiálny svet a jeho benefity. Následne zámenu pohodlia s pokojom.
Filozof Jaspers uvádza, že človek sa môže sústrediť v sebe samom tak, že prežije všetky svoje možnosti, aj tu z ktorej niet skúsenosti a to je smrť a obsiahnuť toto všetko ako kultivovanie významu „starať sa“. Zmysel života to nie je iba o zisku a stratách, ale o tom, ako to rozpoznala psychológia so zmyslom pre duchovno, či v totalite celého svojho života, najmä v starobe človek môže povedať, že to malo zmysel. Zisťuje sa, že aj záporné udalosti sú videné kladne, ako časy skúšky, v ktorej človek obstál v rozličnej miere. Pri chybách (hriechu) kresťanstvo ponúka pokánie, teda aj retrospektívny návrat do minulosti svojej životnej cesty a prehodnotenie významov aby vo svetle vyvíjajúcej sa duchovnosti zodpovedali jej mieram založených kresťanstvom. Termín starať sa tým kultivuje.
Logoterapia a zmysel života
V roku 2018 bol v Moskve svetový kongres logoterapie, teórie V. E. Frankla. Táto teória sa zaoberá významom ľudskej osoby, významom motivácie po zmysle života. Vychádza z povahy ľudskej osoby, jej nárokov, významu religiozity, ktorá je človeku vrodená. Nemala by sa potláčať. Osobitne sa zaoberá zmyslom života ľudí. Na konferencii odznel aj referát F. G. Machada. F. G Machado uviedol výsledok svojej štúdie, kedy mali osoby posúdiť dva druhy eseji. V prvej eseji sa človek javil ako smrteľný, ale s možnosťou zmysluplného života. V druhej eseji ako nesmrteľný, ale iba ako náhodná súčasť vesmírneho diania, bez zmyslu života, ako bezvýznamný. Pri porovnávaní testu úzkosti z obidvoch eseji, významne viacej úzkosti preukázali respondenti pri druhej predstave, že sú veční, ale žijú nezmysluplný život. Civilizačné systémy, ich technológie sú pre mnohých ľudí hlavnou nádejou.
Civilizácia so svojimi účelovými cieľmi sa stavia proti kultúre s jej duchovnými cieľmi, ako to už premyslel a naformuloval už vyššie spomínaný L. Hanus v knihe Slovensko a kultúra. Potom preferovanie politických strán je aj z hľadiska toho, akými disponujú ekonomickými odborníkmi. A kto bude považovaní za odborníka. Osobná hodnotová orientácia, či spôsob života, sa javia ako indiferentné, ak dotyčný pôsobí ako „odborník“. Toto zvádza využiť technológiu mimo etické stránky. Poznávaný má byť iba objekt, ekonomické procesy, ako samo sa riadiace mechanizmy. Odmieta sa pravdepodobnostná povaha mnohých ekonomických procesov. Videnie je čierno biele, tam kde by sa malo ešte analyzovať. Ľudia, ktorí nesúhlasia sú považovaní za nepriateľov pokroku, namiesto diskusie s nimi.
Civilizačný systém, bez kultúry znamená, že predovšetkým chlebom je človek živý. Kultúra to dopĺňa o význam vývoja a kresťanstvo varuje pred pokušením. Môže sa zdať, že čím je civilizačný systém zložitejší, abstraktnejší, ako súčasť účelovosti a užitočnosti, tým dáva viacej príležitosti ale aj nárokov na schopnosti. Že ide o neosobný proces a všetko osobné je na škodu. Bytie sa mení na mechanizmus. Skôr či neskôr príde kríza zmyslu života. Stotožnia sa s normami systému, mechanizmu, nerozlišuje, že oni nie sú hodnotami. Užitočnosť civilizačného systému si zamieňajú za osobné dobro. City sa preto neraz považujú za zbytočné. Nahrádza ich pohodlie a honba za pôžitkami.
Aj v súčasnosti pozorujeme protesty a protestujúcich, ktorí svoju „spravodlivosť“ merajú tým, ako dôsledne odmietajú akýkoľvek vývin u ľudí svojho názorového náprotivku, potom aj spoluprácu. Že toto môže byť nezdravé, možno vyvodiť z toho ako je rozčesnutá spoločnosť. Odmietanie skúmať, či dokonca pripustiť zmeny a vývoj u politického náprotivku má kŕčovitý charakter. Na úrovni subjektu u polarizovaných skupín môže mať význam obrany. Niečo ako seba rehabilitáciu, ako náhrada za skutočné dobro, ako dôveru v technologický rozum, ktorému veria, že ho majú lepší ako politický náprotivok. Súčasťou toho je protest a zase protest a ďalší protest. Jedna reforma strieda druhú. Niet pevného bodu. Tam kde niet stálosti niet ani zdravej flexibility. Ako v rodine. Potrebuje stálosť, ale vývojom, až deti dorastajú, je potrebná aj flexibilita a potom opäť stálosť. Toto je aj osobne dôležité.
Existencionálny tlak, ktorý je za protestami, môže mať tieto a iné rozličné dôvody. Na predmetnej konferencii v Moskve v roku 2018 odznel aj referát A. Patakosa, o tom, ako môže logoterapia pomôcť vláde, aj tej lokálnej, odkrývať zmysel v sociálnom a hospodárskom živote. Považuje logoterapiu za legitímnu aj v sociálnych procesoch a v konkrétnych činnostiach ľudí. Môže napomôcť realistický odkrývať zmysel a významy vo vzťahu skutočnosti a možnosti. Vo vzťahu možného a aktuálneho. Či vo vzťahu skutočnosti a nevyhnutnosti. Konštatuje sa, že vo svete dramatický klesá dôvera ľudí vo vlády a politiku.
Čo je spojené s protestami, podozrením, že vlády zle hospodária a že politiky sú potláčajúce. Uvádza sa, že verejná politika môže byť definovaná ako rozdeľovanie hodnôt pre spoločnosť. Vládna politika môže byť videná ako taká ktorá reflektuje hodnoty, ktoré sú agregované tak, aby posunuli záujmy u identifikovanej verejnosti želaným smerom. Môžeme pozorovať aj my, že sa neraz agregujú najprv normy a práva všeobecne, a ako dôsledok nastávajú nové skutočnosti, ktoré občanov prekvapujú, cítia sa zaskočený. Európska únia agreguje najprv napríklad normy a práva, a vykľuje sa z toho gender ideológia, imigrácie. To nie je celá skutočnosť. Zahmlieva sa čo je možné a čo ostáva ako nevyhnutné. A to aj vo vzťahu stálosti pomerov a potrebným flexibilitám. Permanentným reformám chýba životne dôležitý cyklus vzťahu flexibilita a potrebnej stálosti. To je o pravde.
Aj toto je súčasťou existencionálnej skúsenosti na Slovensku. S rozličnými výsledkami. Nedôvera sa týka tých ktorý by mali byť volení, či ustanovení. Či sledujú skutočný verejný záujem, alebo či sledujú naozaj hodnoty dôležité pre občanov. Ale pre potrebnú stálosť v spoločnosti sú dôležité aj postoje občanov k médiám, ktoré rozoštvávajú ľudí. Riadenie verejného záujmu nebolo nikdy tak dôležité ako v súčasnosti. Príčina krízy sa vidí v tom, že je povýšená globálna konkurencia a zmeny nad lokálne významy, geopolitickou prestavbou, politickými polarizáciám. Na lokálnej úrovni môžu byť problémy videné tak, že je treba preskúmať lokálnu vládu. Práve logoterapeuti v praxi pomáhajú objavovať možnosti v skutočných významoch a zmysle. Tak pripraviť situácie k rozhodovaniam. Aby sa človek nestal iba pešiakom v postmodernej societe.
Nedôvera medzi vládami a občanmi, ktorá je prítomná v civilizovanom svete, má súvis aj s nenaplnením zmyslu života. O tom je zistenie z logoterapie, že ľudia s naplneným zmyslom života vedia lepšie riešiť problémy, v napätí medzi tým čo je, a čo by malo byť, ako ľudia s nenaplneným zmyslom života. Tí potom môžu zaujímať defenzívne postoje tam, kde by mali byť aktívny. Moje skúmanie problematiky ukazuje, že ľudia s nenaplneným zmyslom života vnímajú významne viacej problémy a napätie medzi tým čo je, a čo by malo byť, ako osobne ohrozujúce, ako ľudia s naplneným zmyslom života.
Aby sme sa vyhli povrchnému totalitne administratívnemu organizačnému riešeniu, napríklad mechanikou testovania, je treba sa zaoberať slovenskou existenciou, ako dôležitou súčasťou riešenia. Chceli sme týmito úvahami svojim dielom prispieť. Je potrebné chápať zodpovednosť širšie, ako sú partajné hranice. Zodpovednosť parlamentu musí zahŕňať aj etiku a kvalitu vzťahov medzi opozíciou, a koalíciou. Je potrebné dôrazne odsúdiť mediálnu prax dosahovať atraktivitu zámerným vyhrocovaním konfliktov. Takto sa ničí zmysluplnosť. Objavovať hodnoty znamená spoznať ich v ich konkrétnom účinku. K tejto práci a zmysluplnému životu sú pozvaní všetci ľudia.
Stanislav Hvozdík