Dejiny Slovenska. Tri pražské nedodržané dohody
Keď zatíchli zbrane a začal mierový život, Slováci sa v obnovenej ČSR necítili ani ako oslobodený, ani ako slobodný národ. Nijakému mysliacemu Slovákovi nemohol byť Košický vládny program náhradou za stratenú štátnu samostatnosť. A pre normálne mysliaceho človeka bolo veľmi ťažko dať do súladu so slobodou a demokraciou tie drastické opatrenia Košického programu, ktoré boli zjavnou negáciou všetkých tradičných demokratických princípov.
Martin Lacko: Historik František Vnuk sa dožíva 8. apríla 99 rokov
Program pozbavil občianskych a politických práv všetkých občanov nemeckej a maďarskej národnosti a odsúdil na násilný odsun 23% obyvateľov Slovenska. Zakázal všetky maďarské a nemecké školy a poštátnil všetky katolícke a konfesionálne školy na Slovensku. Nadekrétoval konfiškáciu majetkov „škodcov a kolaborantov“.
Rozpustil a zakázal všetky politické strany, ktoré do roku 1938 na Slovensku pôsobili- okrem komunistickej a sociálnodemokratickej. Zákaz sa vzťahoval nielen na strany s dlhou politickou tradíciou (ľudová, agrárna a národná strana) ale aj strany, ktoré mohli pôsobiť v českých krajinách (národnosocialistická a lidová strana). Zakázané strany získali v slobodných voľbách v r. 1935 takmer 75% hlasov.
Ani slovenskú otázku nevyriešil Košický program uspokojivo. Takto hľadela na veci aj slovenská povstalecká garnitúra, ktorá sa v máji 1945 ujala vlády v Bratislave. A preto hneď zahorúca chcela nahradiť rámcovité a viac- menej abstraktné riešenia presnejšou, určitejšou a definitívnou formuláciou. Vypracovala konkrétny a detailný návrh, podľa ktorého sa slovensko–český pomer mal usporiadať na symetrickom federálnom podklade ako to v Moskve naznačil Dimitrov, a ako s tým súhlasil Gottwald, t. j. aby bola na Slovensku slovenská vláda, v českých krajinách česká a pre veci spoločného záujmu ústredná vláda česko-slovenská.
Komisia SNR ktorej členstvo tvorili napoly komunisti a napoly zástupcovia Demokratickej strany, pripravila tento návrh spoločnými silami a plénum SNR ho schválilo na svojom zasadnutí dňa 31. mája v Prahe.
Ale prv než rokovania začali, českí komunisti pozvali vedenie KSS do Prahy a tam im bez dlhého úvodu povedali, že v obnovenej ČSR môže byť iba jedna komunistická strana a jedno vedenie. Navonok budú síce fungovať dve organizácie -KSČ a KSS – ale slovenská sa vo všetkom musí podriadiť jednotnej politickej línii a jednotnému postupu, ktorý bude určovať Ústredný výbor KSČ v Prahe.
Prakticky to znamenalo, že pre komunistických členov SNR nebolo záväzné to, na čom sa dohodlo plénum v Bratislave, ale to, čo rozhodne Ústredný výbor KSČ v Prahe. A Ústredný výbor rozhodol, že pri blížiacich sa rokovaniach o slovensko-českom pomere KSČ bude podporovať stanovisko čs. vlády.
Dňa 31. mája začali rokovania SNR s čs. vládou. SNR predložila svoj návrh symetrického rozdelenia modelu federácie. Čs. vláda ho odmietla. V zmysle rozhodnutia pražského Politbyra sa proti návrhu SNR stavali aj slovenskí komunisti, hoci boli pôvodnými iniciátormi a spoluautormi tohto návrhu.
Toto bola prvá politická skúška dospelosti a naši komunisti pri nej prepadli na celej čiare. Dali si diktovať politickú líniu, ktorá bola proti záujmom národa, proti ich dielu a proti ich osobnej cti. Ľudia, ktorí vedeli pozdvihnúť zbraň proti vlastnému štátu, nevedeli pozdvihnúť ani len protestný hlas na obranu „výdobytkov SNP“. Koncom mája 1945sa podriadili príkazu, ktorým bola rozbitá „povstalecká jednota“ vládnej skupiny na Slovensku a KSS sa stala poslušným nástrojom českej politiky pražského Politbyra.
Rokovania SNR s čs. vládou boli už potom veľmi jednostrannou záležitosťou. České politické strany za aktívnej podpory KSS diktovali slovenskej delegácii svoje podmienky. Symetrický model federácie sa stal iba melancholicko-historickou spomienkou. Okrem toho odmietnutá ústredná vláda obmedzila kompetenciu slovenských vládnych orgánov celým radom centralizujúcich opatrení a zásahov. Tento oktroj vošiel do histórie pod menom „prvá pražská dohoda“.
Ale Praha sa s týmto výsledkom neuspokojila. V dňoch 9-12 apríla 1946 čs. vláda na podnet prezidenta Beneša začala druhé kolo rokovaní so SNR, ktoré skončilo tzv. „druhou pražskou dohodou“. Ňou si ústredná vláda vynútila právo zasahovať do kontroly hospodárstva, štatistickej služby plánovania a iných oblastí, ktoré boli dovtedy výlučnou záležitosťou slovenských orgánov. Praha a osobitne Dr. Beneš si vyhradil právo v personálnych otázkach, t.j. pri vymenúvaní a odvolávaní vedúcich pracovníkov v politickej správe, súdnictve, na univerzite a v iných oblastiach verejného života. Ani pri takýchto rokovaniach KSS neobhajovala pozície SNR, ale po boku KSČ podporovala stanovisko pražskej vlády.
Reštaurácia predmníchovského pražského centralizmu bola nielen dokonalá, ale aj prekonaná „treťou pražskou dohodou“ v polovici júna 1946. Táto dohoda bola českou pomstou za to, že vo voľbách 26. mája 1946 Slovensko volilo protikomunisticky. Pomstiteľom bol ten istý K. Gottwald (veľký priateľ Slovenska a Slovákov), ktorý v Košiciach vyhlasoval VI. Kapitolu vládneho programu za „magnu chartu slovenského národa“ a garantoval Slovákom nový radostný život na základe bratskej a súdružskej rovnosti.
Dňa 30. mája, (teda 4 dni po voľbách) Gottwald zvolal Ústredný výbor KSČ, kde predložil svoj návod , ako naučiť Slovákov móresu raz a navždy. Vraj treba všetky slovenské národné orgány úplne podriadiť kontrole Prahy „aby centrálna vláda a pražský parlament mali možnosť kedykoľvek urobiť na Slovensku poriadok“. Tieto opatrenia sa musia urobiť, „hovoril“ aj keby malo ísť o to, porušíme formálne nacionálne práva, alebo nejaké sľuby, alebo záruky….
Slovenskí súdruhovia budú azda mať toľko rozumu, aby to pochopili. Netreba vari pripomínať, že slovenskí súdruhovia „mali toľko rozumu“ aby neprotestovali proti tomuto svojráznemu a gottwaldovskému chápaniu národnej politiky.
Dňa 12. júna 1946 komunisti a nekomunistické české politické strany na spoločnej porade rozhodovali o Slovákoch bez Slovákov. Gottwald nemusel svojich buržoáznych koaličných partnerov veľa prehovárať, aby mu pomohli odbúrať „výdobytky SNP“. Svorne sa dohodli, zbaviť Slovensko aj tých posledných symbolov národnej samobytnosti.
Protislovenská ofenzíva, ktorú vypracoval štáb českých komunistov, mala sa uberať štyrmi smermi:
1. Zbaviť SNR, Zbor povereníkov a ostatné slovenské národné orgány tých zvyškov právomoci, ktoré im po dvoch pražských dohodách ešte ostali.
2. Zintenzívniť likvidáciu „ľudáctva“ (t.j nekomunistov).
3. Zaistiť rýchle a prísne potrestanie Dr. J. Tisu.
4. Začať opatrenia proti slovenskému katolíckemu kléru a episkopátu.
Dňa 14. júna 1946 nová vláda Klementa Gottwalda pozvala do Prahy slovenských reprezentantov a brutálne im oznámila, že slovensko-český pomer treba podrobiť ďalšej revízii a treba ďalej obmedziť právomoci SNR a povereníkov. Václav Kopecký nazval Zbor povereníkov „pokračovaním tisovského režimu“ a právomoc slovenských národných orgánov označil za „dedičstvo po Tisovi a Hitlerovi“. Nikto zo slovenských delegátov ho nezahriakol. Nijaký slovenskí komunista ho súdružsky neopravil. Zakríknutí hrdinovia povstania si dali nadiktovať ďalšiu, v poradí tretiu pražskú dohodu.
Touto dohodou boli povereníci úplne podriadení ministrom ústrednej vlády, ich menovanie schvaľovali vláda a sľub skladali do rúk ministerského predsedu pražskej vlády. Právomoc SNR bola obstrihaná do takej bezvýznamnosti, že SNR už nefigurovala ani ako zmluvná stránka tretej pražskej dohody. Namiesto SNR dohodu podpísali zástupcovia slovenského národného frontu.
Zbor povereníkov a SNR neboli síce zrušené, ale ich vplyv na súčasný politický život bol mikroskopický. Ostali im len dekoratívne funkcie a druhoradé úradnícke práce, napr. prekladať do slovenčiny výnosy a nariadenia, ktoré im posielali z Prahy. Britský konzul v Bratislave (Mr. J. A. Grant) v svojej výročnej správe za rok 1946 poznamenáva „Among Sllovak politicians there is a feeling of frustration at the sapping of their power by Prage is as dead as the Pittsburg Agrement“ (Medzi slovenskými politikmi vládne pocit bezmocnosti spôsobený tým, že Praha po voľbách v máji 1946 úplne podkopala základy ich právomoci. Zvyknú hovoriť, že Košický program je takou mŕtvol literou ako Pittsburská dohoda.)
Tento brutálny zásah českých komunistov voči Slovensku posmelil českých národných socialistov, aby vypracovali známe zlopovestné „Memorandum o Slovensku“ (s dátumom 7. júla 1946) kde rozvádzajú svoje plány „duchovnej a mocenskej asimilácie slovenského národa“.
Takto v priebehu necelých 15 mesiacov českí politici – za asistencie slovenských komunistov – cestou troch pražských dohôd úplne anulovali „výdobytky SNP“ a zaviedli centralizmus, ktorý bol ešte tuhší a bezohľadnejší než centralizmus predmníchovský. Lebo kým v predmníchovskej ČSR Slovensko malo svojho Hlinku, Tisu, Rázusa, Sidora, Čulena atď., ktorí vedeli proti krivdám protestovať, v obnovenej ľudovodemokratickej ČSR obhajcovia slovenskej samobytnosti a národných práv sedeli v žalároch, alebo ak nesedeli, hrozil im žalár, keby sa boli verejne ozvali.
Keby sa komunisti niekedy oháňali tým, čo oni urobili pre slovenský národ, treba im pripomenúť, akú tragickú úlohu zohrali a čo urobili národu v r. 1945-48. Najabsurdnejšie je vari to, že nepodnikli nič na záchranu vlastnej politickej identity a z toho vyplývajúcej autonómie myslenia, rozhodovania a konania. Človek sa Širokému, Ďurišovi, Bacílkovi, Zupkovi, Frišovi… ale nechápe, ako mohli pri tejto zákernej činnosti namierenej proti ich vlastnému dielu asistovať českým likvidátorom ľudia ako Clementis, Husák, Novomeský, Šoltéz, Holdoš, Falťan a iní nešťastníci, ktorým sa potom čert za ich služby peklom odplatil.
Prof. František Vnuk
Pripravil: Anton Čulen