František Vnuk – 99 rokov
Dňa 8. apríla 2025 sa v mestečku Myrtle Bank v Austrálii dožíva 99 rokov najstarší a vôbec najplodnejší slovenský historik František Vnuk.
Je rodákom z obce Červený Hrádok (kedysi Verešvár). Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1946) študoval hutníctvo na Vysokej škole banskej v Ostrave. Keď sa pomery po „víťaznom Februári“ stali neznesiteľné, rozhodol sa, spolu s dvoma priateľmi, študentmi, Moravákmi, o útek do Rakúska. Podaril sa im v úseku medzi Znojmom a Mikulovom. Na ostro stráženej hranici ich však mohli pokojne aj zastreliť. Ak by ich chytili, čakali by všetkých troch Jáchymovské bane a po prepustení robotnícka kariéra. Prozreteľnosť však Vnuka v roku 1950 doviedla do Austrálie.
Tu sa rozbiehal ako robotník. Od r. 1952 pokračoval v prerušenom štúdiu hutníctva v technologickom inštitúte, ktorý je dnes súčasťou University of Adelaide. Keďže tu vynikal, dostal v r. 1955 ponuku zamestnať sa ako asistent a napokon tu ostal až do dôchodku (1985).Popri tom študoval matematiku a fyziku na Fakulte prírodných vied a tiež dejiny a politické vedy na Univerzite v Adelaide (1955 – 1960). Došlo tak k zvláštnej symbióze: na technických vedách si vybudoval živobytie, srdce ho však ťahalo k vedám spoločenským, osobitne k histórii. V r. 1956 sa oženil a s manželkou Annou, írskeho pôvodu, mali osem detí, z toho jeden syn sa stal kňazom.
Dnešný človek by sa mohol spýtať, kde bral čas na toľko aktivít? Zdá sa, že pramenili z jeho zanietenia. Vnuk bol súčasťou generácie, ktorá zažila národný rozlet v prvej SR.
V rozhovore pre Ústav pamäti národa spomínal na radostné chvíle vyhlásenia Slovenského štátu, ktoré prežil ako gymnazista v Zlatých Moravciach. Práve šesť rokov skúseností so samostatnosťou ovplyvnila mnohých, ktorí už neboli ochotní vrátiť sa pod český chomút, tobôž v červenom nátere. Ba čo viac, príslušníci tejto generácie cítili povinnosť vydať svedectvo, ako to bolo naozaj. Kým domáci autori sa predbiehali v prejavoch oddanosti Prahe a Moskve, a v budovaní vlastnej kariéry, Vnuk študoval v západných archívoch, publikoval a bol v styku s najväčšími osobnosťami prvej SR a exilu. Vydával články a štúdie, ktoré sa ľuďom doma nesmeli dostať, no preverení súdruhovia ich študovali doslova pod lupou. Naháňali im strach. Napriek tomu, že doma mali všetko pevne v rukách a nad sebou ešte aj ochranu sovietskeho atómového dáždnika, báli sa každého tlačeného slova, ktoré nemali pod kontrolou. Desili ich preto ešte aj brožúry vychádzajúce na druhom konci zemegule…
Vnukovo dielo je úctyhodné. Vydal vyše 30 kníh, počet štúdií a článkov sa ani nedá zrátať, iba sa odhaduje na tri tisíc. Niet azda exilového časopisu, v ktorom by nezanechal svoju pečať. Za všetky tituly treba vyzdvihnúť faktami nabitú monografiu Slovensko v rokoch 1945 – 1948, ktorá nedávno vyšla v novom šate, z iniciatívy Dr. Rydla.
Veľkosť historika, vedca, však nie je iba v tom, že vyniká vo svojom odbore. Vedec, ako určitá spoločenská autorita, je povinný vo vážnych chvíľach pozdvihnúť aj svoj občiansky hlas. Robil to aj F. Vnuk. Tak sa zapojil napr. do činnosti Svetového kongresu Slovákov. Po návrate domov zas do budovania druhej Slovenskej republiky i do obnovy cirkvi. Hovoril tam, kde biskupi i mnohí katolícki intelektuáli mlčali. Ešte i v kmeťovskom veku sa nebál ozvať sa voči novodobým Herodesom. Spomeňme aspoň jeden z prípadov. V apríli 2017 veľvyslanec štátu Izrael v SR hrubo prekročil diplomatické konvencie a zaútočil na organizátorov i účastníkov vedeckej konferencie o Msgr. Tisovi, ktorú organizovalo Nitrianske biskupstvo, a tým aj na slobodu slova a vedeckého výskumu v krajine, kde je ako diplomat iba hosťom. Biskupská konferencia, politici i tzv. ochrancovia práv mlčali – jediným, kto sa voči tejto nehoráznosti a bezočivosti ohradil, bol František Vnuk z Austrálie. Napokon, biskupi mlčia aj dnes, keď divadelno-komediantská lobby robí – v spolupráci s predstaviteľmi KDH – z ich oltárneho spolubrata, statočného kňaza, masového vraha už aj na billboardoch…
V poslednom rozhovore pre časopis Pamäť národa v septembri 2012 Vnuk vystihol, čo je najväčším problémom dnešnej SR: chýba jej slovenský duch. Zároveň tu zanechal aj odkaz: „Úcta začína sebaúctou. Nesmieme dovoliť, aby nám cudzí určovali a predpisovali, koho si máme uctiť, koho odsúdiť, čo máme čítať, ako si máme vlastnú históriu interpretovať. To nezodpovedá postaveniu sebavedomého, dospelého, kultúrneho národa.“
Slovenské príslovie hovorí: „Do vysokých stromov hromy bijú“. V mojej rodnej obci má trochu modifikovanú podobu – „Do žihľavy hrom neuderí“. Profesor Vnuk si tých úderov i pľuvancov spoza rohu užil dosť. Najmä od vlastných. Nikdy sa však nimi nenechal vykoľajiť, či vyprovokovať. Pokračoval v práci, čo jeho nepriateľov štvalo najviac. V 90. rokoch, po návrate, sa vrhol na domáci archívny výskum. Vydával popularizačné knihy. Aj stovkami prednášok a besied po celej krajine otváral občanom pomyselné trináste komnaty histórie. Prednášal na Teologickej fakulte a občas sa dostal aj do televízie. Prispieval do najpopulárnejšieho denníka Slovenská republika. Úzko spolupracoval aj s bývalými politickými väzňami. Keďže však jeho činnosť nebezpečne dvíhala historické a národné povedomie, musel byť odstavený. Po vlastnej linke však pokračoval. A ešte i dnes, vo veku 99 rokov, je činný. K 60. výročiu smrti spišského biskupa a martýra Jána Vojtaššáka pripravil nové vydanie jeho pamätí pod názvom „Môj životopis“.
Jeho zásluhy o cirkev ocenil pápež Ján Pavol II., keď mu v r. 1996 udelil rytiersky rad sv. Gregora Veľkého.
Ak by takúto osobnosť mali iné národy či cirkvi, vysoko by si ju uctili. Slovensko je však už nesvojprávna krajina, jeho meno sa už vyzdvihovať nesmie. Ba nesmie sa ani spomenúť. A azda práve na systematickom vytesňovaní osobnosti možno vidieť duchovnú kolonizáciu, priam genetickú zmenu národa za posledných 25 rokoch.
Dúfajme, že predstavitelia štátu, o vznik ktorého sa zaslúžil, budú mať záujem aspoň o jeho vzácny celoživotný archív…
Martin Lacko, PhDr., PhD.
https://www.zsi.sk/frantisek-vnuk-99-rokov/