Deportácie slovenských Židov na návrh V. Tuku na práce do bývalého Poľska
Začiatkom roka nemecká vláda pri rokovaniach o kontingente slovenských pracovných síl do Nemecka na jar 1942 v zmysle medzištátnych dohôd z 8. decembra 1939 a z 19. júna 1941 vyslovila požiadavku podstatného zvýšenia počtu robotníkov (asi o 20 000).
Slovenská vláda 21. januára vyhlásila, že nemôže vyhovieť tejto požiadavke.
Na ďalšie naliehanie nemeckej komisie slovenský vládny splnomocnenec Dr. Izidor Koso, pravdepodobne na príkaz Tuku, navrhol, či by Nemecko neprijalo na tieto práce taký počet slovenských Židov. Nemecká vláda súhlasila, že namiesto slovenských robotníkov príjme 20 000 mladých, práceschopných Židov zo Slovenska. Ministerský predseda Tuka s návrhom súhlasil a spolu s ministrom Alexandrom Machom začali robiť prípravy na vysídlenie Židov.
Podľa svedeckej výpovede I. Kosu premiér Tuka, ktorému položil otázku, či to nie je vec svedomia odpovedal: „Nemci žiadali na mne ďalších vojakov. Povedal som im, že im ich nemôžem dať, lebo nemám pre nich výstroj a výzbroj. Žiadali, aby som im dal ďalších robotníkov. Odpovedal som, že čo sme mali postrádateľného, sme im už odovzdali. A keď som im ani robotníkov nechcel dať, žiadali, aby som im dal Židov. Čo som mal robiť?
Vláda SR dala 20. 2. 1942 svoj súhlas na vysťahovanie 20 000 Židov na práce do Nemecka namiesto slovenských robotníkov vyžadovaných Nemcami.
Na zasadaní vlády SR 3. 3. 1942 jej predseda Vojtech Tuka oznámil, že nemeckí vládny činitelia sú ochotní prevziať Židov zo Slovenska ako pracovné sily na územie Generálneho gubernátu (časti niekdajšieho Poľska), pričom kladú podmienku, aby títo Židia boli pozbavení slovenského štátneho občianstva. Minister vnútra Mach vyhlásil, že Nemci robili silný nátlak na radikálne riešenie židovskej otázky. Ak to slovenská vláda nedokáže, urobia si to Nemci sami, čo iste nie je v záujme Slovenska.
Na zasadaní Štátnej rady SR 6. 3. 1942 predseda vlády V. Tuka predložil dohodu s Nemeckom, o vysídlení Židov na práce do bývalého Poľska a dodal, že Nemecko vyžaduje ako príspevok na ich ubytovanie, stravovanie, šatenie a preškolenie poplatok 500 mariek za osobu . Nemci argumentovali, že podľa ich skúseností Židia nie sú zvyknutí na manuálne práce, preto dosť dlho potrvá, kým sa zaučia a v tom období sú pracoviskám skôr na ťarchu než na úžitok.
Na tomto základe sa rozšírila správa, že SR zaplatila Nemecku 500 mariek za každého vyvezeného Žida. Skutočnosť je taká, že SR poukázala iba prvú splátku vo výške 100 miliónov korún, (približne 8, 6 miliónov mariek), aj to iba z ináč ťažko likvidovateľného clearingového kreditu, ktorý jej rástol v Nemecku. Keď však vláda SR dostala od svojho vyslanca v Zahrebe správu, že od Chorvatska sa Nemci uspokojili s oveľa nižším príspevkom, začala o tom s Nemcami vyjednávať a nepoukázala na tento cieľ viac nijaké peniaze. Slovenská republika teda poukázala Nemeckej ríši pod týmto titulom najviac 150 mariek za osobu. Prezident Tiso vyslovil požiadavku, aby pokrstení Židia boli na nemeckých pracoviskách ubytovaní spolu v osobitných sídliskách a aby tam mali svojich kňazov a kostoly.
Dňa 7. 3. 1942 diplomatický zástupca Svätej Stolice G. Burzio intervenoval u predsedu vlády V. Tuku proti plánovanému vysídleniu Židov zo Slovenska. Tuka odmietol Burziove výhrady a tvrdil, že ide o vnútorné opatrenia slovenskej vlády, do ktorého Vatikán nemá čo hovoriť.
Dňa 8. 3. 1942 Prezident republiky Dr. J. Tiso prijal v Bánovciach rabína Armina Friedera, ktorý mu odovzdal memorandum v mene rabínov Slovenska s prosbou, aby Židia neboli vyvezení do bývalého Poľska. Memorandum bolo datované 6. marca 1942 a obsahovalo tvrdenie, že vyvezenie zo Slovenska znamená istú smrť. Tomu však v tom čase nikto neveril, ani sám bývalý prezident ČSR E. Beneš vo svojom anglickom exile.
Dňa 9. 3. 1942 diplomatický zástupca Svätej Stolice v Bratislave G. Burzio podal do Vatikánu správu, že sa chystá vysťahovanie Židov zo Slovenska. Slovenskí katolícki biskupi sa obrátili na vládu SR s protestným spisom proti zamýšľanému vysťahovaniu Židov zo Slovenska.
Štátny sekretár Svätej Stolice 14. 3. 1942 diplomatickou nótou oznámil vláde SR, od ktorej ešte nedostal odpoveď na svoj protest z 12. 11. 1941, že dostal správu o chystanom vysťahovaní všetkých Židov z územia SR, a to bez ohľadu na ich náboženstvo, vek a pohlavie. Vyjadril nádej, že správa nezodpovedá pravde, lebo nemôže predpokladať, že by také opatrenia urobil štát, ktorý sa chce riadiť podľa katolíckej morálky.
Predsedníctvo HSĽS-SNN dňa 17. 3. 1942 pod vedením Dr. Jozefa Tisu sa uznieslo riešiť židovskú otázku v súlade s kresťanskými mravnými zásadami. Navrhlo vybudovať na Slovensku pracovné tábory pre Židov a vyberať dávku zo židovských majetkov.
Vláda SR dňa 24. 3. 1942 prijala návrh zákona o vysťahovaní Židov.
Minister vnútra Alexander Mach predložil tento návrh Slovenskému snemu a žiadal, aby snem zákon schválil na svojom najbližšom zasadaní 27. 3. Lebo vysťahovanie sa má už začať v najbližších dňoch . Predseda snemu Martin Sokol nepredložil tento návrh ani ústavnoprávnemu výboru, ani plénu snemu, ale pokúšal sa predsedu vlády presvedčiť, aby tento návrh stiahol na získanie času a oddialenie deportácií.
Dňa 25. 3. 1942 z Popradu cez Žilinu odišiel prvý transport slovenských Židov do bývalého Poľska. Bolo v ňom asi tisíc mladých práceschopných dievčat. Vysídľovanie Židov nariadil predseda vlády Vojtech Tuka bez vedomia parlamentu, štátnej rady a prezidenta republiky, ba aj bez upovedomia členov vlády, okrem ministra vnútra Alexandra Macha. V nasledujúcich transportoch vyviezli striedavo židovských mládencov a dievčatá, spolu asi 8 000 osôb.
Vysídľovanie Židov, a najmä tvrdé zaobchádzanie s nimi zo strany niektorých gardistov vzbudili ostré kritiky značnej časti obyvateľstva Slovenska, predstaviteľov cirkví a členov Štátnej rady, pričom sa poukazovalo hlavne na to, že sa trhajú rodinné zväzky. Nato Tuka a Mach žiadali nemeckých činiteľov, aby prevzali aj rodinných príslušníkov vyvezených mladých ľudí. Vedúci IV. odd B4 Hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA) v Berlíne Adolf Eichmann im najprv odmietol vyhovieť, ale potom zmenil svoje stanovisko. Tak od 11. 4. Začali vyvážať aj celé rodiny.
Kancelária Prezidenta republiky zasahovala do tejto vládnej akcie udeľovaním prezidentských výnimiek podľa § 255 vlád. nar. 198/1941. Podobne aj jednotlivé ministerstvá udeľovali mnohým Židom osobitné legitimácie, že sú hospodársky nenahraditeľní, čo ich oslobodzovalo od vysídlenia. Výnimky platili aj pre rodinných príslušníkov. Takéto legitimácie chránili spolu asi 35 000 Židov.
Štátny sekretár Svätej Stolice kardinál Maglione si pozval vyslanca SR Karola Sidora a naliehal, aby išiel do Bratislavy a žiadal zastaviť vysťahovanie Židov. Sidor to urobil. U prezidenta Dr. J. Tisu našiel pochopenie, ale predseda vlády Tuka iba sľúbil, že dá písomnú odpoveď Vatikánu. Túto odpoveď odoslal do Ríma až 8. 5. 1942.
V tom čase z Protektorátu Česko a Morava už bolo vypravených asi 25 transportov a tieto deportácie pokračovali v pravidelnom rytme 4 až 5 transportov mesačne až do 16. marca 1945, keď odišiel posledný transport, ktorým počet z Protektorátu deportovaných Židov dosiahol 80 626. (Podľa sčítania ľudu v roku 1930 žilo na území Česka a Moravy 117 551 osôb židovského náboženstva, z nich 30 000 sa hlásilo aj k židovskej národnosti.)
Podľa knihy M. S. Ďuricu: Dejiny Slovenska a Slovákov (Lúč, Bratislava 2003)
Pripravil A. Čulen