Domov… To nie je len rodná obec. To je aj rodná zem a krajina. Je to najosobnejší vesmír každého z nás.
Každý ho podľa vlastnej lásky, poznania, hĺbky a kultúry srdca prežívame odlišne- povrchne, alebo hlboko. Básnici i historici popísali už mnoho o téme domovina a rodnej zeme. Historici skôr odborne a vecne, básnici srdcom a dušou. O rodnej zemi ako domove sa bude písať ďalej po stáročia. Je to čosi, čo nezostarlo ani nestarne, čo bude ľudí stále sprevádzať, kým bude „čo len jedna duša na zemi“.
Domov a domovina je pre nás čosi blízke, vľúdne, oživujúce a hrejivé. V rodnej zemi sme rástli, v nej sme začali vnímať svet a život. Domov bol prvým priestorom nášho poznávania, rozvoja našich citov, našich ľudských vzťahov, upevňovania nášho charakteru. Domov bol však i miestom nášho krstu, našich prvých modlitieb, vychovával nás k láske k Bohu i k ľuďom. Domov dával podobu našej duši i nášmu svedomiu a formoval nás duševne i kresťansky duchovne a to podľa tradícií, ktoré vypestovali stáročia, u nás stáročia kresťanského života.
Domov má svoje hmotné a telesné , ale i duševné a duchovné rozpätie. Má kraje, hory, lesy a doliny, v ktorých sme telesne rástli a dozrievali. Vo svojom slovenskom domove sme sa stretli s otcom a matkou, s bratmi, sestrami, susedmi a známymi. Ale stretli sme sa tu i s Bohom. Cez Cirkev a jej chrámy sme prežívali Božiu blízkosť. V dobrých ľuďoch sme spoznávali Boží obraz a Božiu tvár. Potom už básnik mohol za nás všetkých zaspievať: „O Bohu šepce mi každá tvár, ratolesť každá, každá byľ a každý strom.“
Domov a domovina, to nie je teda len priestor, nie sú to len obce a mestá , hory a údolia, polia a lesy, ba ani len tváre, ktoré v živote stretám po všetkých končinách svojej rodnej zeme. Domov a domovina má aj svoj hlboký rozmer- to je aj myslenie a cítenie ľudí, to je aj kultúra a umenie, literatúra a maľba, to sú aj chrámy, aj spev, aj múdrosť porekadiel a prísloví, múdrosť zhromažďovaná po stáročia. Domovina je preto aj hlboký rozmer stáročí a vekov. Je to hĺbka dejín- od otca cez matku a ich otcov a matky… Poznávať domovinu znamená preto vnárať sa aj do hĺbok stáročí a sledovať tok života svojho národa ako rieku proti prúdu – stopovať jej prítoky a predierať sa až k prvotnému prameňu života domoviny, života svojho národa.
A potom možno ísť spätnou cestou od prameňa cez zákruty dejín po cestách generácií- až k dnešku. Takto naplnený poznaním, ktoré obohacuje myseľ i srdce , sa človek môže zastaviť, rozhliadnuť a potešiť. Toto všetko je môj domov, moja domovina, môj národ! A s prehĺbenou láskou možno potom položiť ruku na pluh a ťahať nové brázdy na dedičnej roli života- podľa potrieb danej chvíle, ako syn a dcéra svojej zeme, svojho národa, s túžbou obohacovať všetky národy a národnosti, blízke i ďaleké, svojimi osobnými darmi i darmi svojej zeme.
Domov, aj náš slovenský domov a domovina, to je nielen poznanie, ale i láska, dôvera, opora a istota i ochota a obetavosť – najvzácnejšie dary života. Ba náš slovenský domov nám svojou duchovnosťou a kresťanským tajomstvom života v Kristovi otvoril už pred tisícsto rokmi priam brány večnosti. Takto domov, rodná zem, jej dejiny a prítomnosť a výhľad na večnosť uprostred Cirkvi nám pomáhajú utvárať rodinu bratov a sestier. A láska k domovu a domovine, rozvíjaná v čase, láska k jej duchovnej náplni je už láskou k večnosti. K tej po cestách svojej domoviny kráčame ako k poslednému cieľu svojho života. Básnik v tomto poznaní zatúžil i zastonal: „Dušu mám zmeniť v živý chrám. Z hĺbok dní zeme hlas múdrosti večnej: k životu prúdim, i keď umriem…“
Na cestách stáročiami bola v našej domovine stále prítomná a činná Kristova Cirkev. Ona sprevádzala naše Slovensko, jeho otcov a matky, deti a mládež deň za dňom a rok za rokom ako Matka a Učiteľka. Na cestách stáročiami bola často doráňaná, ubíjaná cudzími i vlastnými, ale jej nevyčerpateľná sila vychovávať a posväcovať, povzbudzovať a ukazovať cestu pramenila nie z čisto ľudských schopností, ale z Ducha Božieho. Jakub a Ján sa uchádzali o prvé miesta a boli teda príliš ľuďmi.
A predsa im a ostatným apoštolom Ježiš povedal: „Kto vás počúva, mňa počúva. Kto vami pohŕda, mnou pohŕda… Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ A Peter dostal uistenie: „Ty si Peter – Skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16, 18) A hoci Peter neskôr prejavoval ľudské slabosti a na Kajfášovom dvore dokonca zaprel Ježiša, čo hneď trpko oľutoval, vzkriesený Pán mu trikrát dal poverenie: „Pas moje baránky, pas moje ovce!“ (Jn 21, 15-17)
Cirkev nebola ustanovená a nerozvíjala sa ľudskou mocou, lež mocou Božou. Mala krehkých synov a dcéry, ale mala v každej generácii aj svätcov. Mocní si ju chceli podrobiť, nanútili jej neraz biskupov, ba i niekoľkých pápežov, ktorí neboli hodní veľkého poslania. Ale Cirkev mala aj svätých pápežov a pápežov mučeníkov. A stále žila a žije. Aj u nás bola až doteraz ubíjaná na smrť – nepravdami, výmyslami i väznicami. Vydržala. A s ňou vydržalo i Slovensko. Zlo ich nepremohlo. Tieto riadky sú písané na jej obranu v čase, keď sa Cirkvi u nás nemá kto verejne zastať. Keď sú tieto riadky obranou, tak obraňujú a poukazujú aspoň na časť požehnania, ktorým Cirkev náš národ a naše Slovensko zo storočia na storočie zahrnovala. Vo svojom pevnom postoji nás priviedla až po „Bratislavský veľký piatok“. Ten bol tiež prejavom hĺbky i odvahy viery Slovenska pred tvárou sveta.
J. Ch. Korec, október 1989 (Cirkev v dejinách Slovenska, Lúč 1994)
Pripravil A. Čulen
