O záhrobnom živote kázal ako o niečom, čo videl na vlastné oči. Očistec, ktorý nazýval nemocnicou Milosrdenstva Božieho, opisoval ako keby videl, kto je tam a čo sa tam robí.
O mladom dôstojníkovi grófovi de Garets, ktorý padol v boji na Kryme, sa vyjadril takto. „Je v očistci, ale len na krátky čas.“ Dôstojník podľa správy očitého svedka sa po zranení vyspovedal a príkladnou smrťou dokončil život.
Istá rehoľná sestra, keď sa už poradila o svojich duševných veciach, pýtala sa, či jej otec, ktorý náhle zomrel, je spasený. „Áno, dieťa moje, ale je hodne dolu. Mnoho sa treba zaňho modliť.“
Okolo roku 1849 prišla z Perreux (čítaj Perö) do Arsu na spoveď gazdiná Meunierová (čítaj Mönierová). Pred začatím spovede jej Ján povedal: „Dieťa moje, váš manžel pracuje v nedeľu. Povedzte mu, že mu odkazujem, aby zanechal tento zlý zvyk. Príde chvíľa, keď bude šťastný, že ma poslúchol. Netreba sľúbiť si vzájomne, že si prídete po smrti povedať, ako je na druhom svete, lebo schopnosť poznať to dáva Boh len niektorým osobám.“
Manželia si totiž kedysi dali taký sľub. Žena vybavila Jánov odkaz a manžel poslúchol, zanechal prácu v nedeľu. Nasledujúceho roku na sviatok Najsvätejšej Trojice viezol sa z litánií domov. Kôň sa splašil, voz sa prevrhol, gazda vypadol na cestu, úrazom stratil povedomie a tak aj zomrel. Ani sa nemohol vyspovedať. O sedem týždňov po tom nešťastí prišla utrápená žena do Arsu a pýtala sa, kde je jej manžel.
„Dieťa moje, vy myslíte, že vo svoje rodine máte aj zatratené osoby. Ja zas myslím, že nie.“ „A musí dlho zostať v očistci?“ „Úbohý otec (zanechal päť detí). Treba mu mnoho svätých omší, aby prišiel do neba. Tri roky tam bude a vy sa o tom dozviete pomocou jedného svojho dieťaťa.“ O tri roky zomrelo jedno z jej detí, keď bolo práve na návšteve vo vzdialenej obci u svojej tety. Matka vo sne videla vystupovať do neba dieťa s otcom.
Istá dáma mala muža neverca, trpiaceho na ťažkú srdcovú chorobu. Manželka sa vrúcne modlievala za jeho obrátenie. Mala v izbe sošku Panny Márie. Ozdobovala ju vždy čerstvými kvetmi. Muž rád nosieval domov kvetiny, lebo vedel, že tým urobí svojej manželke radosť. No jedného dňa náhle skonal. Nešťastná vdova skoro o rozum prišla, keď si pomyslela, aká asi večnosť čaká jej muža- neverca. Išla sa požalovať do Arsu.
„Pani, už ste zabudli na kytičky kvetov, ktoré ste dávali Panne Márii?“ Po týchto slovách dámu prestal sužovať strach o mužovu večnosť. Panna Mária mu vyprosila milosť ľútosti a odpustenia v posledných chvíľach života.
Bolo to okolo roku 1856. Do Arsu prišla istá pani, ktorá tiež mala muža neveriaceho. Žila len tomu, aby manžela priviedla k Bohu, ale bezvýsledne. Muž spáchal samovraždu, skočil z mosta do rieky a utopil sa. Manželka v smútku nad stratou muža a ešte viac v strachu o osud jeho duše prišla do Arsu. Pre veľký nával ľudu nemohla sa hneď dostať k Jánovi. Medzi zástupom ju vyhľadal sám arský farár, naklonil sa ku nej a pošepkal jej: „Je spasený.“ Vdova sa strhla ako zo sna. „On je zachránený“ – opakoval Ján. Vdova ešte nedôverčivým pohľadom sa dívala na kňaza. „Ja vám hovorím, že je spasený. Je v očistci a treba sa veľa zaňho modliť…. Keď padal z mosta do vody, mal chvíľočku času vzbudiť ľútosť. A najsvätejšia Panna mu vymohla tú milosť. Spomeňte si na mariánsky mesiac, ako ste ho slávievali vo svojej izbe. Niekedy váš manžel, hoci neverec, pridal sa k vašej modlitbe. Tým si zaslúžil dar ľútosti a najvyššie odpustenie.“
„Tak ja ho predsa v nebi uvidím!“ zvolala žena celá šťastná. Jeden prípad je verejne známy, keď Ján zapochyboval, či zomrelý sa dostal do blaženej večnosti. Istá osoba z Paríža sa pýtala, kde je duša jedného z jej rodičov. Ján len toľko riekol: „Nechcel sa spovedať pred smrťou.“ Bola to pravda.
Smútiacich nad smrťou zomrelých tešieval nádejou na šťastné stretnutie v nebi. „Aké šťastie je mať rodičov v nebi,“ – povedal dievčaťu, ktorému nedávno zomrela matka- „vaša matka bola veľmi trpezlivá vo svojej dlhej chorobe. Boh ju prijal k sebe a ona oroduje za vás.“
Medzi mimoriadne dary, ktoré Ján od Boha dosiahol, patril i dar sĺz. Už bola o nich reč. Tieto slzy podľa sv. Terézie pochádzajú „z citu nevysloviteľnej nežnosti k Bohu alebo z vnútorného mučeníctva, ktoré prežíva duša, vidiac Boha tak veľmi urážaného.“
Keď bola reč o hriešnikoch a hriechu, Ján skoro vždy slzil. Krížovú cestu od zastávky k zastávke odbavoval s veľkou duševnou bolesťou, odrážajúc sa i na tvári. Pri podávaní sv. prijímania pri sv. omši padali mu slzy na ornát. V posledných rokoch nikdy nekázal bez sĺz o Eucharistii, o dobrote a láske Božej, o radostiach v nebi.
„Počul som spievať v lese malých vtáčkov. Dal som sa do plaču. Úbohé malé stvorenia, pomyslel som si, dobrý Pán Boh vás stvoril, aby ste spievali, a vyspievate… A človek bol stvorený, aby miloval Boha – a on ho nemiluje.“
Andrej Patka: Svätý Ján Mária Vianney, SSV Trnava 1946
Pripravil: Anton Čulen
Ak sa vám naše články páčia, môžete nás podporiť na čísle účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056