„Táto publikácia ukázala, že dosiahnutý stupeň poznania v pohľade na prenasledovanie Katolíckej cirkvi, kresťanov, komunistickým režimom, nie je ukončený proces“
K dejinám môžeme pristupovať tak, že ukladáme chronologicky udalosti, ako oni nastali v čase, alebo na minulé udalosti sa pozrieme z hľadiska dosiahnutého stavu poznania. Dejepisný spolok v Bytči, ktorý v roku 2025 vydal publikáciu „Môj životopis“, politického väzňa komunistického režimu, spišského biskupa Jána Vojtaššáka, pripomenul publikáciou, že sme tomuto vzácnemu človeku veľa dlžní.
Táto publikácia ukázala, že dosiahnutý stupeň poznania v pohľade na prenasledovanie Katolíckej cirkvi, kresťanov, komunistickým režimom, nie je ukončený proces. Napriek tomu, že bol biskup Ján Vojtaššák začiatkom deväťdesiatich rokov politický rehabilitovaný, doteraz pretrvávajú dôsledky jeho nespravodlivého odsúdenia. Už tridsať rokov je brzdený proces jeho blahorečenia, na ktorý dal podnet sám pápež Ján Pavol II., pri svojej apoštolskej ceste na Slovensko, v Levoči na Mariánskej hore v roku 1994. Brzdený je tými, ktorí ako v Evanjeliovom príbehu z evanjelia, hľadajú smietku v oku iného, ale sami nevidia vo vlastnom oku brvno.
V publikácii z roku 2013 „Katolícka cirkev v Československu v rokoch 1948-1989“, autori S. Balík a J. Hanuš pripúšťajú, že celkom presné stavy počtu prenasledovaných kňazov nepoznáme. Napríklad uvádza sa zatknutých kňazov ročne v rokoch 1949 – 1952 60 – 80 kňazov. V rokoch 1953 – 1954 okolo 50 kňazov ročne. Počet internovaných rehoľníkov na Slovensku je už presnejší, 1 180 rehoľníkov a rehoľníc. Stovky kňazov bolo zbavených práva vykonávať svoje povolanie kňaza. Boli vo výrobe. Gréckokatolícki kňazi zo Slovenska, boli násilne vysťahovaní do českého pohraničia.
Možno povedať, že problematika sa ďalej mapuje. A tak je na mieste aj otázka smerom k Ústavu pamäti národa, ktorý vehementne intervenuje, aj proti Jánovi Vojtaššákovi, pre návrh samosprávy pomenovať námestie po ňom v Dolnom Kubíne. Ako má preskúmanú problematiku prenasledovania katolíckej cirkvi, osobitne kňazov? Aké kritéria má tento ústav pre „mučenie“ v komunistických režimoch?
Biskup Ján Vojtaššák porovnáva väzenie pre politických väzňov v posledných rokoch Uhorska s podmienkami pre politických väzňov v komunistických väzeniach. Za Uhorského maďarizačného režimu bol politický väzeň zbavený osobnej slobody, ale mohol študovať, čítať čo chcel, písať, mal právo na papier, písacie potreby, osobné návštevy, objednávať si stravu. Za komunistického režimu to bol iba toaletný papier čo mohol mať väzeň. Našťastie sa pamäť národa prejavuje aj autobiografiami, aj napísaným životopisom biskupom Jánom Vojtaššákom.
Mám nádej, že sa stane aj pre ÚPN historickým prameňom poznania, príspevkom k úcte k tomuto trpiteľovi za vieru. Politické procesy falšovali osobný život v politickom procese súdeným kňazom. Možno aj toto viedlo biskupa J. Vojtaššáka k napísaniu knihy „Môj životopis“.
Aj on zveľaďoval evanjelizáciou túžbu človeka po večnosti u svojich veriacich, ktorá má svoj prameň v Bohu. Aj sám je vystavený nejednej núdzi v každodennom živote, ako jeho veriaci. Ale aj v núdzi túžba po večnosti zušľachťuje človeka, ak nachádza jej prameň V Bohu. Nakoniec je vystavený golgote politického väzňa, ktorá má odmietaním akejkoľvek útechy z vonku, vzbudiť túžbu iba po tomto svete. Tak vyzerá vyrobené pokušenie totalitou. Technológia zlomiť človeka v totalite.
Je známe, že pri hodinovom dovolenom pobyte mimo väzenské múry, zbadal biskup v kúte pri múre vezenia kvetinku, ale toto zbadal aj dozorca a kvetinku zničil, aby aj táto útecha zo sveta nebola. Väznený biskup adresuje túžbu po večnom živote Bohu. Jeho protivníci túžbu po večnosti vrhajú do konečných vecí, chcú ich urobiť večnými a takto chápu aj nespravodlivé politické procesy, týrania ľudí, ako večné a nikdy nemenné. Sú presvedčení, že svet je iba a iba v rukách ľudí, ako sú oni a nikdy nedôjde k prehodnoteniu ich vlastného správania. Dnes už poznajú pravdu, sú na večnosti.
Svet na človeka zabudne, ale večnosť pamätá každého. Pre jedných je to šťastie, pre iných večné nešťastie. Sú presvedčení, že zmysel vecí a javov sa dáva iba z vonku, cestou ateistickej politickej moci, ktorej sa zapredali. Urobili najhorší možný obchod so svojou dušou. Ešte horší ako keď Faust zapredal dušu Mefistovi. Žijeme opäť Faustovské časy, kedy sa ponúka možnosť predať svoju dušu, ako vtedy. Symptómom toho je aj skutočnosť brzdenia procesu blahorečenia Božieho služobníka Jána Vojtaššáka.
Voči tým časom stojí človek, ktorý trvá na tom, že človek toto nesmie urobiť. Že je stvorením Božím, že jeho duša je nesmrteľná a že je v službách Božích, ako kňaz ostáva Bohu verný aj v čase tejto hroznej skúšky zoči voči tým, ktorí so svojimi dušami hazardujú. Napriek dramatickým udalostiam z textu a životného príbehu vanie pokoj srdca a pokora. Biskup rozlišuje ľudí od bludu, žije slovami evanjelia. Popisuje bludy ako varovanie a nie ako zatracovanie bludárov. Ostáva kňazom aj v tej hroznej životnej situácii politického väzňa.
Úvodné slovo ku knihe napísal a vecnými poznámkami text vybavil významný, ale tiež diskriminovaný slovenský historik prof. F. Vnuk. Redakčne knihu pripravila E. Šebová. Kniha má 160 strán, včítane obrazových príloh. Otec biskup v nej chronologický popisuje tak každodenné udalosti života, ktorého sa zúčastňoval ako človek pochádzajúci z ľudu, ale aj existenčné udalosti svojho života, svoje postoje, hodnotenia a myslenie, ktorými bol životnými skúškami preverovaný vo svojom kresťansko-katolíckom presvedčení.
Napríklad ako kňaz, ešte v čase Uhorska, kedy sa pod maďarizačné zákony dostali aj cirkevné školy, na upozornenie, že učí náboženstvo v Žaškove na Orave po Slovensky, odpovedal, že tak bude robiť aj keby tam sedel sám minister školstva (Aponyii).
A zase v nástupe totality, po komunistickom puči v roku 1948, kedy ateistický režim určil pre biskupa „splnomocnencov“ režimu, splnomocnenca odmietol. Biskup v cirkevných veciach sa zodpovedá Pápežovi. Následne bol ŠTB vylákaný z bytu a odvezený do väzenia v Ruzyni v Prahe. Vyšetrovanie charakterizuje, že išlo o zdeptanie človeka, často spojené so sadizmami, trýznením až do telesného ožobráčenia a duševného zničenia. Vyšetrovanie spôsobovalo aj nervové zrútenie vyšetrovaných. Dodáva, že je hrozný komunistický fanatizmus. Je to o zlom duchu, píše.
Konštatuje, že je poľutovania hodný taký človek, ale i nebezpečný, vierou v komunizmus posadnutý. Kniha je významným pramenným materiálom pre potrebné mapovanie udalosti spojené s polstoročnou nezákonnosťou na Slovensku, krutosťami tvrdých období komunizmu, skresľovaným selekciou udalostí tak, aby týraní vyzerali tak, že si toto spôsobili sami. Kniha patrí k tým autobiografiám, ktoré sú ako kamene uholné.
V závere knihy, napísanej na nútenom pobyte na „slobode“ v Senohradoch pri Prahe píše, že nevie, či aj tento čin, napísanie životopisu, nebude raz posudzované ako trestný čin. Čo by nám malo ostať v pamäti a na čo poukazuje iný prenasledovaný, tentoraz vedec M. Váross, v čase normalizácie, v knihe Deň čo deň samota, kde je jeho konštatovanie, že totalitou nastala vláda priemeru až podpriemeru. Aj v oblasti morálnej. Totalita vyhľadávala takýto podpriemer, sudcov, prokurátorov, dozorcov a tí vykonali jej zlo na ľuďoch príčinlivých,
morálnych, žijúcich vo viere. Kedy toto začalo?
Spomeňme si na udalosť, kedy na Veľkej Morave vyhnali 200 žiakov sv. Metóda. Mravný a vzdelanostný nadpriemer spoločnosti. Aby začal programovaný úpadok. V pamäti slovenského národa by toto malo byť mementom.
Kniha Môj životopis, biskupa Jána Vojtašáka dokumentuje jeden z mnohých kladných vzorovv našich dejinách, ktorý patrí k ich kameňom uholným.
Košice, 5.5.2025
Doc. PhDr. Stanislav Hvozdík CSc
Recenzia knihy Jána Vojtaššáka: Môj životopis. Vydal Dejepisný spolok v Bytči v roku 2025, str. 160