Dojmy a spomienky z nedávnej návštevy pápeža Františka na Slovensku ešte stále čerstvo doznievajú v našej pamäti.
Je teda vhodné a osožné vložiť do ich rámca spomienku na prvú návštevu Svätého Otca na slovenskej pôde, ktorá sa odohrala presne pred 40 rokmi. Dňa 8. novembra 1981 – dnes už oslávený – pápež Ján Pavol II. navštívil Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Okolnosti a priebeh tejto pamätnej udalosti podáva arcibiskup Dominik Hrušovský v svojej autobiografii Roztratených zhromažďovať.
Autor bol v tom čase rektorom Slovenského ústavu a na jeho pleciach ležala organizácia príprav na túto milú a vítanú pozornosť. Ňou Kristov námestník poctil nielen slovenskú kolóniu v Ríme, ale aj celý slovenský národ, ktorý sa vtedy ešte stále nachádzal pod nadvládou komunistického panstva. Arcibiskup Hrušovský sa rozpomína:
V súvislosti s kapitolou o Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, nemožno vynechať jednu z najdôležitejších udalostí v jeho dejinách: návštevu Svätého Otca Jána Pavla II. Návšteva má svoju veľmi zaujímavú históriu.
Ako je všeobecne známe, 30. decembra 1980 Svätý Otec vyhlásil sv. Cyrila a Metoda – popri sv. Benediktovi – za spolupatrónov Európy. My v Ústave sv. Cyrila a Metoda sme to pokladali za veľmi významný čin, ktorý sa nepriamo týkal aj nás. Rozhodli sme sa napísať Svätému Otcovi formálny ďakovný list. Písal aj formuloval som ho len ja, ale dal som ho podpísať všetkým obyvateľom Ústavu.
V liste sme mu napísali asi toto: „Svätý Otče, vieme, že v Ríme – okrem kaplnky Ústavu sv. Cyrila a Metoda na Via Cassia – niet svätyne ani chrámu zasväteného úcte spolupatrónom Európy, sv. Cyrilovi a Metodovi. A preto sa nám zdá, že by bolo veľmi vhodné, keby ste navštívili, len čo Vám to bude možné, Ústav, ktorý nesie meno týchto nových patrónov Európy. My vás na takúto návštevu srdečne pozývame.“
Poslal som mu to začiatkom roka 1981 a až neskoršie, kedysi v októbri, som sa dozvedel, aký osud ten list mal. Pápež, samozrejme, nemôže čítať všetky listy, ktoré sú mu adresované, ale tento list sa dostal do jeho rúk. Bezprostredná reakcia Svätého Otca bola: Pôjdem. Nemohol to uskutočniť hneď, lebo jeho pracovný program mu to nedovoľoval. Do toho potom prišiel máj 1981 a atentát, kde len zázrakom unikol smrti a potom musel dlhší čas stráviť na nemocničnom lôžku. Poslednú rekonvalescenciu skončil až 15. októbra, lebo medzitým prišla nová infekcia, ktorá si vyžadovala ďalšiu operáciu, čo ešte viac oslabilo jeho organizmus. Slovom, až v druhej polovici októbra sa mohol vrátiť za pracovný stôl.
Okolo 20. októbra mi zrazu telefonuje monsignor Dino Monduzzi – terajší kardinál, ale vtedy bol Reggente della Prefettura della Casa Pontificia. A začal takto: „Tak čo, chystáte sa na pápežovu návštevu?“ A ja som mu odpovedal ešte tak žartovne: „Monsignore, u nás sa hovorí, uťahuj si zo starej mamy a nie zo mňa.“ A on mi na to hovorí: „Ale teraz žarty nabok, pápež vás príde navštíviť.“ Celý prekvapený som sa ho pýtal: „A kedy to má byť?“ On na to: „8. novembra!“ Pozrel som sa do kalendára a zistil som, že na prípravu máme len asi dva týždne času. Hneď som vedel, že to bude veľký zmätok, ale nepochyboval som, že to zvládneme.
Práve v tom čase bol v Ríme pán biskup Andrej Grutka, americký Slovák a biskup diecézy Gary v štáte Indiana. Rýchlo som utekal za ním a hovorím mu: „Pán biskup, je tu novota. Svätý Otec príde na návštevu do Ústavu. Vy ste prvý, komu to oznamujem a ja vás prosím, aby ste to vy povedali v Ústave.“ On ako „pravý Američan“ to, samozrejme, s radosťou prijal a poďakoval mi, že tú správu oznámi on.
My sme náhodou na ten deň chystali spoločný obed, ktorý sme nepripravovali v Ústave, ale u sestier dominikánok. Aj to bol nápad biskupa Grutku, ktorý chcel nielen odbremeniť, ale aj odmeniť aj naše sestričky a odôvodňoval to takto: „My tu u vás často mávame slávnostný spoločný obed, sestry nás obsluhujú, varia, celý deň robia ako otrokyne a my sa hostíme. Je načase, aby sme objednali obed niekde inde, kde sestričky nebudú obsluhovať, ale budú stolovať s nami.“
Tak bol obed a myslím, že to bolo medzi jednotlivými jedlami, keď pán biskup vstal, zaklopal na pohár, zaštrngal a všetci stíchli. Každý sa pozeral na neho a čakal, čo povie. On si nás všetkých premeral zrakom a potom povedal: „Mám veľkú radosť, že vám môžem oznámiť milú správu. Svätý Otec Ján Pavol II. príde navštíviť náš Ústav.“ Hneď zaznel búrlivý potlesk a zvedavé otázky: kedy, prečo, ako… Samozrejme, každý bol tým dojatý a keď Grutka oznámil, že Svätý Otec príde 8. novembra, vedeli sme, že nás čakajú rušné dni.
To bolo práve v čase, keď bolo v Ríme zasadanie predsedníctva Svetového kongresu Slovákov, takže tam boli aj Štefan Roman, Jozef Kirschbaum, biskup Michal Rusnák, Dušan Tóth atď., slovom takmer všetci potentáti Kongresu. Keď sa správa dostala na Kongres, aj tam z toho bolo veľké vzrušenie. Niektorí z nich sa rozhodli zostať v Ríme až do návštevy Svätého Otca.
A teraz k príchodu Svätého Otca. Bola to, ako sa hovorí, zložitá operácia. Z Vatikánu presne určili každý detail jeho cesty a pobytu v Ústave. Zaistili aj políciu, lebo po atentáte pápeža všade sprevádzala skupina vybraných policajtov. Už deň pred jeho príchodom, t. j. 7. novembra, talianska polícia od večerných hodín obsadila okolie Ústavu. Aj vnútri Ústavu sa nenápadne pohybovali vatikánski policajti.
Boli veľmi chladné novembrové dni a tí Taliani chodili okolo Ústavu a robili hrkot so svojimi policajnými motorkami. Zrazu o 4. hodine ráno sa rozsvietili okná v kuchyni, lebo sestričky začínali pracovať veľmi skoro. A hneď dvaja policajti na motorkách vrazili do areálu Ústavu a postáli pod oknami. Keď sestričky počuli hukot, vykukli z okna a pýtajú sa ich: „Čo chcete, hľadáte niečo?“ A policajti: „Len sme prišli zistiť, prečo sa tu všetko tak zavčasu rozsvietilo.“ Sestričky vysvetľovali, že vstávajú zavčasu, aby pripravili pohostenie pre Svätého Otca a sprievod, ktorý s ním príde. A potom im sestra Galla, ktorá bola vtedy predstavená, hovorí: „Chlapci, nie je vám zima? Nechceli by ste si niečo teplého zajesť alebo vypiť?“
Sestry ich potom pozvali na kávu a oni to vďačne prijali. Keď sa občerstvili, hovoria: „Ale my máme aj druhých kolegov, ktorým je tiež zima a sú hladní. A sestra na to povedala: „Tak nech len pekne prídu, dáme im raňajky.“ No tak potom prichádzali po dvoch, dohromady štyri dvojice. A to hneď vytvorilo iné ovzdušie. Policajti boli plní vďačnosti a odvtedy boli so sestričkami veľkí kamaráti.
Krátko pred príchodom Svätého Otca som zostal bez hlasu. Prechladol som, pretože v rámci toho zasadania výboru Svetového kongresu Slovákov som sa musel zúčastniť na niekoľkých akciách, ako bolo aj otvorenie a požehnanie Kaplnky sv. Cyrila a Metoda a sv. Benedikta v kryptách pod Svätopeterskou bazilikou. A potom bola ešte jedna slávnostná večera, ktorú organizovali americkí Slováci na čele s Eduardom Behunčíkom, a ja som tam sedel v prievane. Výsledok bol, že na sviatok Všetkých svätých som už bol bez hlasu. V tom čase som bol trošku citlivý na hrdlo. Vtedy som ešte mal mandle (ktoré som si neskoršie nechal vyoperovať) a tie mi robili isté problémy.
Ako rektor Ústavu som mal privítať Svätého Otca a príhovor v rozsahu asi na dve strany som už mal napísaný. Prečítal som ho mons. Jozefovi Vavrovičovi v tú nedeľu ráno a popoludní už mal prísť Svätý Otec. „No,“ reku, „Jožko, toto je definitívny text, ale ja nemám hlas ešte celkom v poriadku, ako to tebe znie?“ A on mi hovorí: „Ak ti to pôjde tak ako ti to ide teraz, tak to stačí.“ To ma posmelilo a môžem povedať, že mi to išlo ešte lepšie. Pravdepodobne nervové napätie dáva človeku viacej sily a odvahy. Privítanie som jasne odrecitoval pred Svätým Otcom.
Ja som vtedy ešte nebol biskupom, ale biskupov tam bola dosť veľká skupina: bol tam diecézny biskup Pangrazio, bol tam Grutka, naši slovenskí biskupi Hnilica, Tomko a tuším aj Rusnák.
Svätý Otec sa obliekol v tom salóniku, kam vodíme hostí. My sme už boli nastúpení a potom biskupi zostali s ním a čakali, kým ostatný sprievod vojde do kaplnky a posadí sa na vopred určené miesta, aby nebol zmätok. Vtedy bolo v Ústave presne 165 hostí. To viem spoľahlivo, lebo prístup do kaplnky bol len na lístky. To mi dali takú podmienku z Vatikánu: „Musíte vydať lístky a k dverám postaviť pevnú stráž. Ak bude treba, pošleme vám výpomoc z Vatikánu, aby nikto bez lístka nevošiel do kaplnky.“ A veru ani nikoho nepustili. Tí ľudia z okolia, ktorí k nám pravidelne chodievali na bohoslužby, sa sťažovali: „Veď my sme tu vaši, my sem vždy chodíme na omšu, pustite nás.“ Ale stráž pri dverách bola neúprosná: „Máte lístok? Ak nemáte, nepchajte sa, nepustíme vás.“
Bolo mi ich aj ľúto, ale my sme to brali tak, že Svätý Otec príde navštíviť Ústav a slovenskú komunitu v Ríme, teda lístky sme vydali predovšetkým rímskym Slovákom a niekoľkým vybraným hosťom, medzi ktorými bol napríklad aj generálny predstavený saleziánov a asi desiatka ľudí, ktorí mali k Ústavu nejaký bližší vzťah.
Svätý Otec vstúpil do kaplnky a začala sa bohoslužba. Svätá omša bola celá po slovensky, kázeň a príhovor Svätého Otca tiež po slovensky. Texty sú uverejnené v mesačníku Hlasy z Ríma a nachádzajú sa aj vo viacerých emigrantských časopisoch. Po svätej omši sme išli do veľkého salóna, kde bolo spoločenské posedenie a tam sa už nepočítalo s príhovorom Svätého Otca. To mi tak radil Monduzzi z Vatikánu: „Podľa možnosti nech pápež hovorí len pri omši. To je jeho miesto – a koniec.“
Zhromaždili sme sa vo veľkom salóne a čakali na vstup Svätého Otca. Keď sa Svätý Otec usadil, ja som mal krátky príhovor a po ňom Miško Kaňa recitoval na privítanie báseň, ktorú pre túto príležitosť napísal náš rezident-salezián Gorazd Zvonický. Svätý Otec prijal Miška, prehovoril s ním pár slov a hneď sa pýtal, že kto je ten básnik. Videl som, ako sa dvíha Gorazd a celý červený ide k Svätému Otcovi. Kľakol si tam, pobozkal pápežský prsteň a dostal požehnanie.
A potom rad-radom každý prítomný sa dostal k Svätému Otcovi na podanie ruky, pobozkať prsteň a on s každým prehovoril dve-tri slová: a ty si kto, a ty si čo. Všetko prebiehalo v takej milej rodinnej atmosfére. Samozrejme, osobitné číslo, to bol jezuita páter Michal Lacko. Veľmi pekne to skončilo a myslím, že každý bol spokojný.
Z veľkého salóna sme šli na večeru. Tam ten osobný výber bol ešte prísnejší. Ako kritérium sme uplatňovali túto zásadu: ku stolu pôjde suita Svätého Otca, t. j. štyria-piati ľudia, plus tí, ktorí obyčajne pri tých stoloch sedávajú. Toto je návšteva Ústavu, teda predovšetkým to budú obyvatelia Ústavu. Pravda, sestričky nechceli, že vraj ony budú radšej obsluhovať. A keď sestrička priniesla Svätému Otcovi tanier jedla, alebo mu podala kus oštiepku a on si od nej vzal, tak tá mala radosti na celý život. A ony si tú obsluhu zariadili tak, že každá z nich niečo priniesla.
Pre tých ostatných bolo pripravené občerstvenie vo veľkej sále, takže nikto neodišiel odtiaľ hladný. Ale i tak sa našli viacerí nespokojenci a niektorí sa aj jedovali. Jeden náš priateľ mi hovorí: „Dominko, ale pátra Lacku by sme mali pustiť medzi nás.“ Ja som mu odpovedal: „Pozri sa, keď tak veľmi chceš, aby tam bol, daj mu svoj lístok. Tam je vyhradený počet účastníkov a iného miesta niet. Ja si nepokazím meno vo Vatikáne pre nejaké takéto piacere. Aj ja mám priateľov, ktorým by som chcel dať miesto, jednému i druhému, ale to nejde. To je návšteva pre obyvateľov Ústavu. Takéto kritérium sme prijali všetci a takto to treba brať.“ Keby sme boli pripustili jednu výnimku, boli by sme urazili desiatky ďalších. Všetci tam nemôžu ísť, a tak bude najlepšie, keď tam nepôjde nikto. A nikto tam ani nebol. To už poznáme, že niektorí naši páni sa vedia urážať na takéto exkluzivity, ale čo sa dá robiť.
Jedno s druhým, Svätý Otec pobudol u nás v Ústave štyri hodiny. Bolo osem hodín večer, keď opúšťal Ústav. To ešte boli všetci ľudia tam, čakali ho po chodbách, tlieskali mu a vyprevádzali ho so srdečnou vďačnosťou.
F. Vnuk: (Dominik Hrušovský, Roztratených zhromažďovať; rozprávanie o mojom živote, Bratislava 2018, s. 206-210).
Foto zdroj: TASR
Ak sa vám naše články páčia, môžete nás podporiť na čísle účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056