Kázeň zo svätej omša pri príležitosti 71. výročia súdneho procesu proti tzv. vlastizradným biskupom
Drahí bratia a sestry,
rozum sa zastavuje, keď čítame, krátke dejiny Slovenska, ako sa za posledných sto rokov vyvíjali. Ale keď dobre čítame a sledujeme medzi riadkami a dňami svojho života a vnímame príbehy, ktoré sa tu odohrávali, tak vidíme, ako Pán Ježiš múdro zariadil pred dvetisíc rokmi, že do svojho malého štábu ľudí, dvanástich apoštolov pozval aj takého, ktorý mal možnosť, vidieť, byť svedkom, mal možnosť zažiť spoločenstvo, potešiť sa, žasnúť nad Kristovými skutkami, nad zázrakmi, ktoré sa diali, nad mimoriadnymi zázrakmi.
Mŕtvi vstávali, slepí videli, hluchí počuli a napriek tomu nedá sa osloviť, neformuje sa zvnútra, je plný zloby, nakoniec zrádza Krista a končí ako končí.
A takýchto judášov vidíme, že sme v dejinách Slovenska mali dosť a v tých posledných desaťročiach až neúrekom. A tak si musím spomenúť na slová Viktora Trstenského, duchovného otca zo Spišskej diecézy a teším sa že aj ja som príslušníkom Spišskej diecézy, ktorý je prepožičaný do služieb Ordinariátu ozbrojených síl a zborov a s týmto dôstojným a hodnotným pánom som sa stretol raz v živote, ktorý mi povedal zaujímavé slová.
Prezidenta Slovenskej republiky, pána Dr. Jozefa Tisu nazýval Jožko, a povedal: „Jožko povedal – aký diabol v Berlíne, taký čert v Moskve.“
Diablova politika, satanská politika. Politika zla, nenávisti, krvilačnej túžby rozširovania životného priestoru, zdeformovaný pohľad na svetonázor, na náboženské vnímanie a cítenie. Absolútny zlý pohľad na osobnosti tejto doby, práve naopak, túžba po likvidácii vzácnych ľudí, hodnotných ľudí. A v takejto ťažkej dobe, ktorá nebola o nič ľahšia ani predtým, ale ktorá sa tak v tejto ťažobe znásobuje, sa nachádzajú naši páni biskupi.
A keďže som sa priznal, že som spišským kňazom, lebo na Spiši som bol vysvätený, práve tam, kde chodili nohy nášho biskupa Jána Vojtaššáka, kde mal svoju katedru, kde bolo jeho srdce, kde pracoval, diecéza, pre ktorú bol vysvätený, by som si tak trošku zaspomínal o tom, čo viem a nad tými hrozbami, nad ktorými sa rozum zastavuje. Že to staré latinské príslovie homo hominis lupus je stále aktuálne, dodnes.
Že vzácni ľudia aj v prítomnom čase sú nepohodlní. A tak je obdivuhodné, zamyslieť sa nad životom napríklad pána biskupa Vojtaššáka, chlapa z Oravy. Muža hlbokej viery, nezlomného ducha, pevného charakteru, odvážneho, nebojácneho, pracovitého. Túžiaceho po dobre svojho národa. Pozitívne zmýšľajúceho, len a len v prospech národa. Pre dobro národa, aby sa rozvíjalo Božie slovo, aby čo najviac ľudí preniklo Božie slovo, lebo od Boha sme prišli a k Bohu smerujeme. A takýto obdivuhodný muž, pretože je obdivuhodný, musí prinášať obrovskú obetu.
A ja si dávam otázku, prečo v tak krátkych dejinách, judáši tak zosilneli na Slovensku a sú medzi nami dodnes, pretože neustále zlé jazyky melú veľmi nedôstojne voči práve týmto vzácnym mužom, ako bol Ján Vojtaššák, Michal Buzalka a Peter Pavol Gojdič. Ale v Písme svätom je napísané, a musíme to povedať tak natvrdo, „mlátiacemu volovi papuľu nezaviažeš“. A stále budú rýpať a stále budú provokovať a v dnešnej dobe, ktorá im praje, na tých sociálnych sieťach písať od vidím do nevidím svoje komentáre, nechutné, neľudské, až niekedy sa sám divím, dokedy sa Pán Boh dokáže na to všetko pozerať!
Po páde Monarchie už aj z verejných inštitúcii leteli kríže, lebo Kristus na kríži niekomu nevyhovoval
Ale vrátim sa k tým obdivuhodným mužom, ktorí sa určite úprimne tešili, keď skončila prvá svetová vojna. No kto by sa netešil, prvýkrát historicky spoločná republika, Česko-Slovenská. Ale už tam sme videli, že je zle. Už tam to nebolo stopercentné! Už tam silneli protikatolícke prúdy! Už tam sa demonštrovalo proti Cirkvi! A už títo biskupi si museli uvedomiť, že treba byť v strehu. A opäť v duchu Kristových slov, ak vyženieš zlého ducha, nesadni si a nezalož dvere, ale buď v strehu, pretože sa vráti so sedemkrát väčšou silou. Po páde Monarchie už aj z verejných inštitúcii leteli kríže, lebo Kristus na kríži niekomu nevyhovoval. Ako by bol nepohodlným náboženským predmetom v miestnosti a v miestnostiach.
Je to na uváženie, aký bol odpor k Božiemu Synovi, aj Mariánske stĺpy sa búrali. A opäť tá vzácnosť tých mužov mať medzi sebou, ktorí napriek dobe, napriek všelijakým búrkam, mysleli v prospech národa. Obnoviť zdravé školstvo, obnoviť učiteľské ústavy, aby dobrí pedagógovia, s povolaním do učiteľského stavu, mohli z úprimného srdca vychovávať mládež, budúcich úradníkov, politikov, a policajtov a vojakov, dobrých otcov a dobrých kresťanov katolíkov.
Takto úprimne zmýšľa iba otcovské srdce, ktoré je preniknuté Božím slovom, ktorý vie čo v živote chce, a nie pre seba, ale pre dobro národa. Bol som prekvapený touto informáciou, o ktorej som nevedel, že ak došlo k obnove gymnázia, ktoré bolo poštátnené a potom vrátené Cirkvi, tak v roku 1918, v priebehu prvého Česko-Slovenska, tak bolo zoštátnených dvadsať katolíckych gymnázií na Slovensku. A Vojtaššák sa práve zasadil o to, aby sa čo najviac školstva vrátilo, ktoré bolo zoštátnené. Takže už z toho môžeme usudzovať, že ani prvé Česko-Slovensko tomu veľmi neprialo. Ale osamostatnili sme sa a v tomto kontexte musíme pochopiť aj snahy o autonómnosť Slovenskej republiky. Lebo pán prezident Dr. Tiso nechcel Slovenský štát, ako sa dozvedáme z pravdivých prameňov. Chcel autonómiu v rámci Česko-Slovenska. A to už je len zhoda, náhoda okolností a predvečer svetovej vojny, že sa nakoniec stalo tak, ako sa stalo. My vieme dobre, že bola autonómia odsúhlasená, prezidentom Háchom prijatá, celý zoznam príslušníkov novej vlády autonómnej bol potvrdený, potom neskôr odvolaný, ale nakoniec sa museli vrátiť a Snemovňa odhlasovala, keďže veľký Führer povedal, že sa ťaženie na Českú republiku začne a Slovensko ho netrápi, nech dopadne akokoľvek. Z núdze čnosť, z autonómie sa stal reálny štát. Toto je pravda!
A keď počujem, ako sa mnohí ľudia, mne to je jedno, či majú tri tituly pred, či za, nie sú uzrozumení s históriou, nič si nepreštudovali, a budú rozprávať a mlieť a zavádzať demagógiu, ako to bolo. Veď si sadnime bez predsudkov, pozrime si tú chronológiu vývoja, ako to bolo a nikomu nikto nemusí nič vyčítať. Veď aj dobrý ateista môže byť veľmi dobrý historik. Ale musím podotknúť, že my ľudia dnešnej doby, nikdy sa nedokážeme vcítiť do histórie, ktorá sa tu odohrávala, pretože sme dobre najedení, spokojnučkí, nič nám nechýba, my môžeme len tak informovať sa, debatovať, tu som čítal, porovnávať, skúmať. Lebo byť v koži tých ľudí, ako bol napríklad pán biskup Vojtaššák, ktorý líhal so strachom, vstával so strachom.
Veď už 5. mája 1945 už ho brali so Spišskej Kapituly! Veď tu ešte vojna neskončila poriadne v Európe, a už ho viezli do väzenia.
A potom ďalej a ďalej. A koľkí mnohí všelijako negatívne naňho nazerajú a nadávajú a nikde sa nehovorí nahlas, zreteľne jasne a konkrétne, a ktovie ako to tie dejepisy na školách píšu v dnešnej dobe, že poslal list na obhajobu zastaviť transporty. A keď niekto si myslí, že celé Slovensko s tým súhlasilo a celá vláda, tak to nie je pravda. Veď v dnešnej dobe sme svedkami, že prezident chce niečo iné, premiér robí niečo iné, parlament hovorí niečo iné. Tak to bolo aj vtedy! Darmo, že to nebolo po vôli ani prezidentovi, ani biskupom, ale ktosi tu vykonával pretože tu bola atmosféra strachu a teroru. A z atmosféry teroru pod ďalší teror, komunistický. Tak teda, kto v dnešnej dobe, alebo v minulej, alebo v blízkej budúcnosti môže objektívne zhodnotiť? Kto nemá k tomu hlboký cit a vzťah a vnímať tieto udalosti tak, ako sa odohrávali. A premietnuť seba do týchto úloh. Ako by sme my obstáli? Možno by sme zutekali na tristo honov.
Koho máme si ctiť? Toho, čo ušiel z Česko-Slovenska niekde do exilu, do bezpečia, alebo toho, kto v búrlivých časoch sa postaví za kormidlo a riadi loďku na Slovensku, len aby čo najmenej jej ublížil tomu národu, tejto republike, tomu mladému štátu?
Alebo ten zdeformovaný právny systém, na jednej strane dvadsaťpäť štátov uzná Slovenskú republiku, na druhej strane mnohí tí, čo uznali, už ju negujú a hovoria, že to už nie je pravda, naspäť, nech vznikne Česko-Slovensko.
Drahí bratia a sestry, toto je politika taká zvláštna, ale nám treba obdivovať mužov viery, mužov pevných charakterov, mužov nezlomného ducha, plných nádeje, Božieho slova! Ktorým určite v ušiach znelo, že oko nevidelo, ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorý ho milujú. A títo biskupi Pána Boha milovali, preto nebolo jednoduché ich zlomiť. Pretože tí mali jasnú líniu, že slúžia Pánu Bohu a žiadnemu inému režimu. A o to sa snažili. A keď im ich nejakí autori či novinári dnešnej doby, alebo politici, alebo všelijakí komentátori chcú vložiť do úst niečo iné, alebo pripísať na ich vrub niečo iné, tak nech študujú dejiny zodpovedne. Ak sa my modlíme za blahorečenie pána biskupa Vojtaššáka, tak to nie preto, aby sme mali reklamu, aby sme o jedného svätého mali viac, ale sme presvedčení, že tieto jeho výsledky životné sú hrdinské, nielen v očiach ľudí, ale aj v očiach Božích.
Lebo režim boľševicko komunistický ich nazval vlastizradcami, ale vlastizradný v skutočnosti bol celý súdny proces a všetci, čo tam za stolmi sedeli a súdili. Toto sú vlastizradcovia, ktorí by sa mali hanbiť a v hrobe obracať za toto, čo vykonali!
Drahí bratia a sestry, dnešná doba rovnako ako tá, ktorá je za nami, si vyžaduje pevné charaktery, a nezlomné srdcia nás veriacich. Musíme byť mužmi a ženami hlbokej viery. Kristus musí prebývať v nás, ako doma. Musí sa cítiť ako medzi bratmi a sestrami, lebo nám musí ísť o vec. Nie o ten časný život, ale o ten večný, ktorý chceme získať. Chceme získať zaľúbenie v Božích očiach. A títo páni biskupi ho získali. Svojím statočným životom, svojou odvahou, svojou nebojácnosťou, svojím apoštolským duchom. Za Boha a za národ. Treba ich obdivovať, treba o nich veľa hovoriť, treba o nich veľa písať. Nech mnohí mladí, ktorí ešte snáď nezobrali do rúk nejakú literatúru, ktorou by si mohli doplniť vedomosti o týchto biskupoch, nech sa dozvedajú, nech otvárajú knihy, nech čítajú. Nech sa formujú v osobnosti, pretože táto doba potrebuje osobnosti.
Pozrime na tú turbulentnú politickú scénu. Na tom biednom, maličkom Slovensku. A pozrime sa na európsku politickú scénu, pozrime sa na celosvetovú, že kdesi sa zase hrnieme, že výstrel v Sarajeve bol vlastne výstrelom a signálom pre svetovú vojnu, ktorá v malej prestávke, dvadsať ročnej pokračovala ďalšou svetovou vojnou. A dnes, taký zvláštny scenár opäť sa tiahne zo Západu na Východ a sústreďuje vojská. Je to zdvihnutý prst a oprávnený strach, že zlyhá ľudský faktor a už tretí svetový konflikt nik nezastaví. Lebo to nebude boj muža proti mužovi, ale my máme ohromnú zbraň vo svojich rukách a to ruženec a modlitbu na perách.
A preto poriadny kresťan-katolík by nemal zaspať bez modlitby za pokoj a mier vo svete. Za pokoj a šťastné nažívanie v spoločnosti, za víťazstvo zdravého rozumu, za víťazstvo Božej veci. Amen.
Biskupský vikár MV SR – plk. PaedDr. Jozef Paluba
Pripravil Anton Čulen
Tvorba stránky AZN si vyžaduje veľa práce a času. Ak sa vám naše články páčia, môžete nás podporiť na čísle účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056