Drahí bratia a sestry, jedno určite! Musíme vrátiť Boha do ulíc našich miest. Žiaľ Bohu, už aj dedín. Lebo ani tam ho nevidíme
Vysoko dôstojní otcovia, drahí bratia a sestry. Začnem in medias res priamo do stredu a položím niekoľko otázok.
Prvá: Čo pre nás znamená, aký príklad nám dáva svätý Pavol, prvý pustovník, na púšti? Odpoveď: Silu viery. Môžeme s ním povedať ako povedal Ján Krstiteľ, keď k nemu poslali sluhov a tí sa ho pýtajú: Povedz nám, kto si? Čo máme povedať tým, ktorí nás poslali? Ján odpovedá: Ja nie som Kristus. A svätopisec píše: Vyznal a nezaprel. To je prvá otázka.
Druhá: Žijeme tak, aby sme aj my vydali to svedectvo, že Boh je súčasťou môjho života? Áno?
Otázka tretia: Dokážeme žiť tak, aby sme mohli smelo povedať, že dedičstvo otcov Cyrila a Metoda vieme nielen prijať, ale odovzdať ďalším generáciám? Tak, ako sme ho prijali od našich dedov? Vieme to?
A teraz sa pýtate vy: Ako to máme urobiť? Máme ťa vymeniť tu pri ambóne a budeme my kázať? Asi nie! Máme to urobiť tak, že zajtra prídeme na obecný úrad k pánu primátorovi a povieme: Zapni nám miestny rozhlas a ja doňho budem kričať. Ja Mišo Mrkvička, ja Terézia Čerešňová prehlasujeme Šaštín – Strážam, že som kresťanka-katolíčka? Ani to nie! Teda ako? Čo máme preto urobiť?
Drahí bratia a sestry, jedno určite! Musíme, ešte raz opakujem. Musíme vrátiť Boha do ulíc našich miest. Žiaľ Bohu, už aj dedín. Lebo ani tam ho nevidíme.
Ani tam sa s ním nestretávame. Koľkí z nás dnes, teraz po svätej omši, keď zavrieme dvere tohto kostola, tejto baziliky, a necháme tu Boha. Tu ho necháme! A pôjdeme domov.
Možno pod dojmom modlitieb a tejto kázne s tým Bohom prídem aj domov a urobím to, čo ja hovorím, že ako vyzerá naša viera v súčasnej modernej dobe? Ja ju nazývam, že máme šuflíkovú vieru. Viete, čo je šuflík? Zásuvka.
Prídem domov, otvorím zásuvku – šuflík a poviem: Pane Bože – šup do zásuvky. Zavriem ťa a tam ostaň, nezavadzaj mi. Príde o týždeň nedeľa, vytiahnem šuflík, Pane Bože poď, ideme do kostola. Alebo snáď v stredu, mi ide syn na skúšku, Pane Bože vyskoč, poď, teraz pomôž, lebo syn ide na skúšku. Pane Bože, piatok, poď, lebo manžel ide na operáciu. A potom nazad do šuflíka.
Mne Boh nemôže byť šuflíkový. Boh nemôže byť kostolný. On musí byť v uliciach.
Znova sa ma pýtate. A ako? No jednoducho! Na vás starších, ktorých sa pozerám, keď sme žili v päťdesiatych rokoch, povedzte mi, aký pozdrav sme počuli v Šaštíne? Dva pozdravy sme počuli. Pochválený buď Ježiš Kristus a Česť práci. Áno, česť práci sme pozdravili žandára a súdruha učiteľa. Všetkých ostatných: Pochválený buď Ježiš Kristus!
A ja sa pýtam, počujeme v Šaštíne Pochválený buď Ježiš Kristus? Počujeme od našich detí, keď mu babka dá žuvačku, babi, Pán Boh zaplať? Alebo len to tradičné ďakujem? Počujeme, keď ideme okolo záhradky, kde suseda kope, počujeme, Pán Boh pomáhaj? S Pánom Bohom? Hľa, jedna z vecí, kde ten Boh bude viditeľný!
Vráťme sa nazad k tým katolíckym pozdravom! Kto z minulosti z našich dedov a pradedov prešiel popred kostol a neprežehnal sa? Dokonca sa poklonil! Kto prešiel popred kríž kdesi v poli, aby sa neprežehnal, dokonca nezastavil a zložil čapicu? Kto z našich dedov sa hanbil v reštaurácii, v školskej jedálni, prežehnať pred jedlom? Vidíme to? Toto potrebujeme!
Nemusíš kričať ja som kresťan-katolík, ukáž to! Ak to neurobíme, nedokážeme odovzdať vieru našich dedov, ani dedičstvo Cyrila a Metoda ďalším generáciám. Žiaľ Bohu.
V súčasnosti hovorím, že aj Cirkev vkladá hlavu do piesku, ako pštros. Áno, do piesku! A myslíme, že tým nevidíme problémy v ktorých žijeme. Že nevidíme genderideológiu, nevidíme tretie pohlavie, nevidíme registrované partnerstvo. Tvárime sa, že nechceme byť dotieraví. Že nechceme útočiť na iných. Ale ja sa pýtam, drahí bratia a sestry, dokedy!? Dokedy sa budeme do kelu červenať za to, že poviem to slovo – verím? Dokedy budem mať strach verejne povedať: ja som kresťan-katolík? Buďme hrdí! Vzoprime sa!
V starom Ríme, v senáte mali právo, ak niekto prešvihol reč, alebo čokoľvek mimo tradičných vecí, tak mohol zakričať „ad quid hoc!“ „kam až!“, a zostalo ticho. Nie je potrebné, aby sme začali kričať „ad quid hoc!“ , kam až cúvneme?
Áno, drahí bratia a sestry, kam? Nemôžeme povedať „A“, lebo po ňom príde „B“.
Ja si uctím a vážim toho, ktorý môže mať inakosť! To je to „A“. Ale potom sme povedali „B“. Nuž a keď je inaký, prečo by nemohol mať papier, že je manžel? A takmer celý svet dal tomu požehnanie! A mysleli sme, že to skončí. Neskončí, po „B“ ide „C“! Ak som ja právoplatný manžel, teda z Mišom, alebo Ďurom, vyhrali sme súd, že si môžeme adoptovať deti! A to už sa nepáčilo drvivej väčšine sveta. Ale už to právo majú!
Povieme, no dobre… Po „C“ ide „D“. Keďže my sme právoplatní manželia, máme adoptované deti, a moje dieťa ide do prvého ročníka, a vypisujem prihlášku a tam je otec, matka, ale pardon! My nemáme matku! Sme diskriminovaní! A preto sme vyhrali súd, že už nebude otec, matka, bude rodič jedna, rodič dva! Bude starký jeden, starký dva! A to už sa nikomu nepáči! Ale už je to tu!
A potom príde iné, čo sa nám úplne nezdá! Už máte občianske preukazy kde nie je uvedené, či muž alebo žena, ale „X“. Dneska sa cítim mužom, tak som muž! Zajtra sa cítim ženou, tak som žena a vrazím do ženských záchodov. Ženy začnú vrieskať: Drž hubu, však ja som teraz žena.
Ak je to málo, tak vyskočilo tretie pohlavie. Ja sa pýtam, dokedy? Dokedy budeme skláňať tú hlavu a tváriť sa, že to nie je? Alebo prijímam ten Boží zákon, alebo ho neprijímam! A budem citovať: „Jahvemu sa nepáčilo, že muži v Sodome a Gomore obcovali navzájom a zo zvieratami. A preto obe mestá potrestal ohnivým dažďom“. Alebo to ten Boh povedal, alebo nepovedal? On to povedal!
A odtiaľ máme už prakticky šesť tisíc rokov; pomenovanie jednej z deviácií sexuálnej úchylky, je sodomia. To nie je vymyslené slovo! To máme odtiaľ, sodomia.
Takže drahí bratia a sestry, ja prosím, skúsme tu, keď si pripomíname patróna Pavlínov, sv. Pavla, prvého pustovníka. Keď sedíme teraz v tejto nádhernej bazilike, si povedať: „Pane, prestanem sa červenať. Prestanem mať pocit úzkosti a hanby, vydať svedectvo o svojej viere.“
A čo na záver? Čo nám má povedať, aby sme boli hrdí na to? Dovoľte, aby som to povedal, veršami jedného neznámeho básnika. Započúvajme sa do nich, sú nádherné a je nám odpoveď na to, aby sme mali tú odvahu:
„A tak, čo nám ostáva?
Či sa máme hanbiť za evanjelium Kristovo?
Či sa jedle hanbia za svoju výšku?
Či sa pšeničné pole hanbí za to, že vonia chlebom?
Či sa biele ruže hanbia za svoju krásu?
Či vietor neveje slobodne kamkoľvek chce?
Či snáď slnko prijíma svetlo z vyhaslej hviezdy?
(Milan Jurčo: Víťazný oblúk. In: Jazyk spieva o tvojom slove, Bratislava : 1975, s. 142.)
Všetko na nebi, všetko na zemi, oslavuje svojho tvorcu, Boha. A človek, obraz samého Boha by sa krčil, by sa schovával, by sa bál. Ó, človek, veriaci človek, padol by až tak, že by sa hanbil za svojho Otca v nebi? Syn môj, vstaň! Syn môj, poď!“
Šaštín 16. januára 2022
Pripravil Anton Čulen
Tvorba stránky AZN si vyžaduje veľa práce a času. Ak sa vám naše články páčia, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou na čísle účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056