Na spomienkach môjho priateľa Jožka Zavarského alias Teofila Klasa si veľmi cením jeho úprimnosť a konkrétnosť a priam plastické zobrazenie novinárskej a vydavateľskej práce.
Sám som sa pri svojich politických i filozofických angažovaniach stretával s podozrievaním zo zlých úmyslov, ale zároveň som vždy bol, podobne ako recenzovaný autor, vždy vďačný za nezištnú a priateľskú pomoc. Zamieňať si každú, aj oprávnenú, kritiku za zlomyseľnosť a snahu škodiť, je totiž našou typicky slovenskou, nie veľmi chvályhodnou, tradíciou. Keď národy prednášali svoje prosby Bohu, tak ten sa vraj pýtal, ktorý je to národ, ktorý si praje, aby susedovi zdochli dve kozy, keď jemu jedna…
Pevne dúfajme, že aj prostredníctvom ďalších statočných a nezištných ľudí sa to postupne zmení. Jozef sa v závere sťažuje, že terajšie Katolícke noviny sa mu ťažko čítajú. Vyplýva to asi z ťažkej a dusnej situácie v súčasnej premodernizovanej Cirkvi, ale to už je na inú a dlhšiu tému.
Ešte jednoznačnejšie sa o miešaní politiky do katolíckej a národnej súdržnosti vyjadruje ďalší a ešte dávnejší priateľ, kňaz Janko Košiar. Toľké množstvo hlúpej manipulácie, pohŕdania ľudskou i národnou dôstojnosťou a samozrejmými záujmami drobného slovenského človeka, koľké sme zažili od našej vysnívanej kresťanskej strany, je priam neuveriteľné.
A na druhej strane tiež to až nechutné pchanie sa do zadku takzvaným demokratickým a nadnárodným štruktúram. V neposlednom rade aj baženie po moci spájané s nekresťanskými vyhrážkami. „Naučíme ich, aby sa nás báli…“ Takéto nekresťanské vyjadrenie proti základným ľudským slobodám sme si v tom nežnom a nadšenom novembri 1989 nevedeli ani predstaviť.
Našťastie, ten akože prízemný slovenský národ tieto akcie a predstavy zamerané na získanie monopolu moci a na poníženie všetkých ostatných nekompromisne zastavil. Za mnohé už mnoho vtedajších predstaviteľov urobilo pokánie, ale za mnohé sa akosi nestihli ospravedlniť, ba ani poctivo vtedajšie svoje zámery a konania reflektovať a oľutovať. Čakáme na to, vyzývame k tomu a táto malá knižka je súčasťou tejto výzvy.
Pravda bolí a pre mnohých môže byť nepríjemná, ale ak sa poznaná pravda nevysloví, je to hriech proti Duchu svätému. Obávame sa, že súčasná Cirkev sa v snahe po kompromisoch dostala do slepej uličky a dúfame, že rehabilitácia Luthera, Mohameda a podobných výtečníkov sa jej nepodarí. Nehovoriac už o nie tichom, ale hlasnom, ba až do neba volajúcom verejnom propagovaní homosexuality.
V závere musím s úctou a láskou spomenúť človeka, ktorého si hlboko vážim a ktorý mi bol v najhorších rokoch veľkou posilou, doktora Juraja Chovana. Bol dobrým priateľom môjho otca a s oboma sa so svojou vzdelanosťou nemôžem porovnávať. Jeho jasné, logické a statočné stanovisko priam rozvoniava aj z tejto malej knižky. Citujem tu samého seba z roku 1996: „Drukovanie jednej strane politického spektra ľudí rozhorčuje celkom oprávnene, nielen u nás, ale aj v Poľsku. Darmo budeme mať plno nových kostolov, ak ostanú prázdne. Cirkev sa má totiž viac starať o to, kde sú choroby a slabosti a nie o to, na čej strane je moc a sila.“
Citujem ešte slová doktora Chovana z listu pre mňa: „Zdá sa mi, že ak sme doteraz v spoločenskovednej tematike evidovali pojem „tajomstva neprávosti“ / mysterium iniquitatis /, bude aktuálne hovoriť aj o tajomstve osprostenosti / mysterii hebetudinis /. A na tieto choroby je vari len jeden liek, a to čas, ktorý ako more, raz aj tú najväčšiu špinu na breh vyplaví. Preto aspoň vy mladší ešte nehádžte flintu do žita. “ / 2000 /
V tejto nádeji končím a ešte raz ďakujem všetkým trom autorom za pravdivé a odvážne slová.
Vlado Gregor