„Tu je moje tajomstvo. Je veľmi jednoduché: dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“ (Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ)
Podstata Ruskej idey – kresťanstvo
V roku 1988 sa konali vo vtedajšom „perestrojkovom“ Sovietskom zväze mohutné oslavy milénia pokresťančenia Kyjevskej Rusi. Napriek tomu, že vládnucou ideológiou bol ešte stále kresťanstvu nepriateľský komunizmus, sovietske vedenie dalo najavo svojim poddaným občanom, že krst sv. Vladimíra v roku 988 bol kľúčovou udalosťou pre ruskú identitu a štátnosť. Historici bez ohľadu na ideologické preferencie sú zajedno, že Vladimír Svjatoslavič po krste celkom zmenil svoj život: prestal hýriť, drancovať a smilniť.
On i jeho kniežatá začali v miestnych obyvateľoch vidieť rovnakých ľudí, ako sú oni sami, priznali im občianske, politické a vlastnícke práva a tak položili základ kresťanského národa. Roľnícke občiny platili síce dane, ale boli to slobodní občania.
Za dva a pol storočia vznikol na základoch kresťanského svetonázoru a slovanskej písomnosti na Rusi organizovaný štát, bohatá a popravde umelecky založená kultúra, krásna literatúra, historické uvedomenie a bohoslovie na vysokej úrovni. Zrodil sa nový ruský národ, žijúci na celom širokom území ruskej zemi: od Karpát až po Volgu a od Čierneho mora k Bielemu moru.
Svätý Vladimír na rozdiel od franských panovníkov neprijal kresťanstvo ako politickú ideológiu, ale ako svoju osobnú životnú cestu. Cesta, ktorá je síce obtiažná, ale prináša spásu.
Ním prijaté kresťanstvo spojilo ruskú zem s vysoko kultúrnou Byzanciou a západnou Európou, ktorá vtedy vyznávala jednotnú kresťanskú vieru. Pojem Byzancia je predkladaný liberálnymi ideológmi ako negatívny, pretože vektor tohto zámerného falšovania dejín, bol určený osvieteneckým výkladom dejín.
Rusko dalo svetu najkrajšie pomenovanie Bohočloveka Ježiša Krista ako „čelovikoljubivec“ aj s patričnou skúsenosťou viery. Ruská duša široká ako ruská zem počas dejinnej púti rozvíja prijaté bohatstvo a pravú vieru Byzancie, ktorú na naše územie priniesla misia sv. Konštantína a Metoda. Ruská pravda – istina je rozvinutím gréckeho pojmu alétheia – pravda je to, čo sme objavili. Istina nevyjadruje iba to, čo je (latinsky est), ale taktiež to, čo dýcha. Poznať istinu znamená vstúpiť do vzťahu so živou skutočnosťou (Tomáš Špidlík: Ruská idea). Pravda nie je mŕtvy kapitál, ani vec, ale je osobná. Túto konsonanciu ruských religióznych mysliteľov bravúrne vyjadruje Berďajev: „Pravda – to je niečo živé, pravda je tiež cestou a životom.
K tejto živej a komplexnej pravde však nemožno dospieť len intelektom, umom a racionálnym uvažovaním, pretože stretnúť sa s ňou možno jedine v skúsenosti náboženského života“ (Filozofia slobody I.). Ruská idea odovzdaná svetu, „sa snaží postihnúť zmysel predovšetkým toho, čo sa nachádza mimo intelektu: prirodzenosť duše človeka, človeka v jeho vzájomných vzťahoch s Bohom, zmysel života, zmysel dejín, metafyziku lásky“ (Ján Šafin: Boh v ruskej filozofii). „Rusko je živý organizmus prírody a ducha. Rusko spája Európu s Áziou, Západ s Východom, Sever s Juhom. Rusko je duchovným organizmom, je to pravoslávie s jeho osobnou vierou, samostatné veľké slovo v dejinách a v systéme kresťanstva“ (Ivan Iljin: O ruskom nacionalizme). Zoznámiť sa s touto ideou nám môže pomôcť znamenité dielo kardinála Tomáša Špidlíka – teológa nerozdelenej Cirkvi ako korektív umelo spustenej rusofóbnej vlny.
Rusko a Fatimské zjavenia roku 1917
Dramatické udalosti rúcania ruskej monarchie, prvá svetová vojna kresťanských národov, blížiaca sa boľševická revolúcia, ktorá ašpirovala na zničenie kresťanských civilizačných hodnôt, neostali bez ohlasu v nebeskej sfére a dostali aj mystickú a racionálne nevysvetliteľnú podobu, známu ako Fatimské zjavenia Panny Márie. Tri negramotné pastierske deti z horskej obce Fatima v Portugalsku sa stali prorokmi hovoriacimi v mene Bohorodičky. Jedno posolstvo rozdelené na tri časti nám treba vnímať v kontexte iných udalostí zjavenia Panny Márie 19. storočia (Lurdy, La Saletta) i varovania pápežov tohto obdobia pred novými doktrínami človekobožstva z dielne slobodomurárskeho hnutia s cieľom spôsobiť vo vnútri cirkvi odpad od viery. Bohorodička „prekvapila“ výzvou, aby Rusko bolo verejne pápežom zasvätené jej nepoškvrnenému srdcu.
Zjavenia začali 13. mája. Panna Mária ukazovala deťom hlbiny pekiel a krásy raja a oznámila im, že o osudoch sveta sa teraz rozhoduje v ďalekej a im podľa mena celkom neznámej „akejsi Russii“, o ktorej si najprv mysleli, že je to nejaká žena. Prebieha tam boj medzi „mojím Synom a zákerným nepriateľom“. Žiadala o modlitbu ruženca, modlitbu za ruský národ a pokánie. „Keď ľudia poslúchnu moje slová, tak sa Rusko obráti k Bohu a na svete nastane mier, ale v opačnom prípade Rusko rozšíri svoje lživé učenie po celom svete, čo bude vyvolávať vojny a prenasledovanie cirkvi“, tlmočilo dedinské dievča Lucia. Bohorodička varovala, ak ľudia nezačnú činiť pokánie, po skončení tejto vojny príde ešte horšia. Obom tragédiám sa dalo predísť a posledným varovaním bola mimoriadne silná polárna nočná žiara nad Európou 2. januára 1938. Čoskoro na to Hitler pripojil Rakúsko k Nemeckej ríši, s odobrením Západu oklieštil a následne rozdelil Československo. Berlín a Moskva chystali plány na vojnu.
Socialistické úrady v Portugalsku robili všetko preto, aby sa deti a ľudia nedostali na miesto zjavení, liberálne noviny si robili posmešky. Zjavenia s mesačnou periodicitou sa skončili 13. októbra, kedy sa na potvrdenie pravosti uskutočnilo pred zrakmi minimálne 70 000 ľuďmi znamenie „tancujúceho slnka“. Medzi svedkami tejto udalosti bol aj šéfredaktor časopisu O Seculo, ateista Avelin di Almeida, ktorý ako jeden z mnohých publikoval svedectvo. V ten deň Bohorodička deťom oznámila, že ľudia ju nevypočuli a nepremenili svoje srdcia a svoju myseľ, neobrátili sa s modlitbou a kajúcim plačom k Bohu, preto zlo v Rusku zvíťazí a na celý svet zostúpia mnohé žiale. Tiež zopakovala pozitívnu ponuku o význame obrátenia Ruska pre svet.
Dôsledky týchto posolstiev na seba nenechali dlho čakať. Portugalsko na desiatky rokov zavrhlo ateistickú vládu, vrátilo sa k tradičnej kresťanskej viere a ostalo oslobodené od hrôz druhej svetovej vojny a predtým od „červeného moru“ šíreného zo Španielskej občianskej vojny.
Už zosadený panovník Mikuláš II. bol zdesený, keď sa o Fatime dozvedel. V tom čase Kerenského slobodomurárska vláda po februárovej revolúcii nastolila v Rusku republiku a Lenin s Trockým po letnom neúspechu čakali na novú príležitosť nastoliť boľševickú diktatúru. Mikuláš cárovičovmu učiteľovi Sydney Gibbsovi povedal: „Ani jedného portugalského novinára by nenapadlo vložiť tomuto dievčaťu do úst proroctvo o Rusku. K čomu im bolo Rusko? V Portugalsku nielen tá negramotná dievčina, ale i väčšina majiteľov novín o Rusku vie toľko, čo my o nich, najskôr ešte menej. Tak kto by mohol do úst malej dievčiny, najskôr budúci svätí, vložiť výroky práve o Rusku? Predstavte si pán Gibbsi, že dajme tomu náš Serafín Sarovský by začal vyslovovať proroctvo o Portugalsku, o Francúzsku, či o vašej zemi. Kto by ho započul?“
Čoskoro po zjaveniach Bohorodičky sa začali šíriť zázračné uzdravenia, ako je to v takýchto prípadoch obvyklé. Lucia ako jediná z troch detí prežila španielsku chrípku a v roku 1920 sa stala mníškou. Až do svojej smrti v roku 2005 publikovala nové videnia a pokúšala sa dávať posolstvá pre kompetentných. Katolícka cirkev sa tradične rezervovane stavia voči podobným javom a oficiálne uznala Fatimské zjavenia až po polstoročí – v roku 1967 – keď pápež Pavol VI. navštívil Fatimu.
Srdce ako priesečník vôle
Latinská cirkev označuje Máriu titulom „Immaculata“ (Nepoškvrnená) a pravoslávna cirkev titulom „Panhagia“ (Celá svätá). Súvisí to s obsahovo identickou vierou oboch tradícií, že Bohorodička je oslobodená od dedičného hriechu.
Vo Fatime Bohorodička zvolala, že napriek všetkému zlému „moje nepoškvrnené srdce nakoniec zvíťazí!“ Hoci pre „pravoslávne ucho“ je slovné spojenie „srdce Bohorodičky“ dosť zvláštne, predsa vystihuje podstatný rys kresťanstva: milovať Boha celým srdcom a blížneho ako seba samého. Sám Ježiš učí, že neprišiel Starý zákon, ktorý lásku „prikazuje“ (Dt 6,4 – 7) zrušiť, ale naplniť. Svojím životom a obeťou na kríži nám daroval Ducha Svätého a ten nás vnútorne uschopňuje k tejto láske tak, ako píše apoštol Pavol: „Božia láska je rozliata v našich srdciach prostredníctvom Ducha Svätého, ktorého sme prijali.“ Pre pravoslávie je srdce ako sídlo lásky dôležitejšie než pre latiníkov, ktorí stavajú viacej na zákone, či ľudských zásluhách.
Najčastejšia liturgická aklamácia „Hospodi pomiluj“ je vyjadrením identity pravoslávia. Mystici v oboch tradíciách všade vo svete považujú práve srdce za priesečník ľudskej vôle a Božej vôle. Nie nadarmo hrudník – bok Bohočloveka na kríži – bol ranený kopijou vojaka priamo do srdca. Z tohto srdca spiaceho nového Adama sa rodí nový vzťah človeka k Bohu. Srdce je práve ten bod, z ktorého človek dospieva k slobodnej voľbe medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a lžou. Veď presne toto učí Evanjelium: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie“ (Mt 15, 19). „Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka“ (Mk 7,23).
Srdce je vyjadrením ľudskej celistvosti a moderní psychológovia aspoň čiastočne potvrdzujú ľudovú predstavu, že srdce je stredom citového života. Preto katolícka úcta (zbavená falošného spiritualizmu) k Božskému srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie má svoje opodstatnenie (Tomáš Špidlík: Ruská idea). Sv. Teofán Zatvornik vyjadril, že „srdce je pravé autentické ja“. Zosumarizoval biblické učenie a náuku Otcov: „Boh sídli v srdci, ktoré je prestolom Ducha“. Máme tu aj Blaisa Pascala, ktorý západné myslenie usvedčil z nedostatočnosti, keď upozorňuje, že Boh má byť vnímaný citom srdca, a že ono má svoje dôvody, ktorá rozum nepozná. Modlitba srdcom, pohrúženie rozumu do srdca je v pravoslávnej zbožnosti obľúbená metóda modlitby. Stačí nahliadnuť do registra Filokalie alebo do Rozhovorov o Ježišovej modlitbe.
Slobodný súhlas Bohorodičky po ponuke archanjela, že sa stane Božou Matkou, hoci muža nepozná, je výrazom dokonalej čistoty jej srdca, je to prielom Božej moci lásky do ľudského srdca. Mária, napriek rozumom nepochopiteľnej ponuke, v deň zvestovania urobila srdcom správnu a pre ľudstvo spásnu, záchrannú voľbu. Preto ju Boh Otec miluje najviac z celého stvorenia a niet žiadnej milosti od Neho, ktorá by nebola na jej príhovor. Apoštol Pavol píše na začiatku listu Filipanom, že veriacich nosí v srdci a túži po nich srdcom Ježiša Krista, neplatí to vo väčšej miere o srdci Bohorodičky? „Také srdce je dané jedine služobníkom Pána, srdce prosté, ale horúcejšie, srdce Kristovo“ (sv. Ján Zlatoústy: Komentár k Listu Filipanom).
Starobylé slávnostné poďakovanie – Akatist k presvätej Bohorodičke nás uvádza do jej úlohy v ekonómii spásy: „Raduj sa, vyvolená na uskutočnenie nevýslovného tajomstva; raduj sa, rebrík, po ktorom sám Boh z neba zostúpil; raduj sa, most, po ktorom ľudstvo zo zeme do neba prechádza; Raduj sa, lebo ty si prinútila démonov nariekať!“ Fatimu vnímajme ako osobitnú charizmatickú milosť udelenú pre posledné časy Cirkvi, je to nový pakt zmierenia a milosrdenstva založený na pevnej záruke – mocného príhovoru privilegovanej osoby – Bohorodičky.
Peter Grečo