„Prečo nepíšu redaktori SNN o zavlečených Slovákoch do gulagov?“
Viacerí priatelia zo Slovenska ma upozornili na článok anonymného autora o deportáciách Židov z Košíc, ktorý bol uverejnený v Slovenských národných novinách („Šípové kríže a utrpenie košických Židov“; SNN, 1. feb. 2022). Jeden odosielateľ komentoval tento príspevok otázkou: „Prečo nepíšu redaktori SNN o zavlečených Slovákoch do gulagov?“ Naozaj veľmi aktuálna otázka. Prečo Historický ústav SAV, Ústav pamäti národa, Vojenský historický ústav, Slovenský rozhlas a televízia a im podobné vedecké inštitúcie a médiá nevenujú pozornosť tragédii, ktorá postihla slovenský národ v rokoch 1944-1945 a končila utrením a smrťou tisícov nevinných ľudí v sovietskych gulagoch?
Ako o iných násilnostiach, ktorých sa sovietske vojsko a bezpečnostné orgány na Slovensku dopúšťali, aj o týchto zločinoch už od roku 1945 dobre vedeli nielen „oslobodení“ občania na východnom Slovensku, ale aj každý politik, historik a publicista, ale nikto sa neopovážil o nich verejne hovoriť, alebo písať. A tento žalostný stav pretrváva vo veľkej miere doteraz. Nuž, aspoň v krátkosti trošku svetla na túto obchádzanú tému našej nedávnej histórie.
Nikoho netreba presviedčať, že tieto deportácie boli v plnom rozpore so základnými princípmi ľudských práv a porušením medzinárodného práva. A čo je na veci ešte strašnejšie, je bolestná skutočnosť, že to nerobil víťazný štát v porazenej krajine, ale spriatelený spojenec svojmu spojencovi.
Deportácie do Sovietskeho zväzu sa začali v prvých dňoch decembra 1944, hneď v zapätí tzv. užhorodsko-ondavskej ofenzívy, keď sovietske a rumunské vojská prekročili rieku Ondavu a postupne obsadili východnú časť Slovenska s mestami Stropkov, Humenné, Strážske, Michalovce, Sobrance, Trebišov, Sečovce, Kráľovský Chlmec, Veľké Kapušany – teda asi 60 kilometrov široký pás územia, rovnobežne s terajšou štátnou hranicou.
Len čo sa občania východoslovenských miest a dedín spamätali z traumy prechodu frontu, museli čeliť tvrdým požiadavkám nového poriadku, ktorý uvádzala do praxe víťaziaca armáda.
Predstavu o situácii možno zrekonštruovať z početných listov a žiadostí v Slovenskom národnom archíve, v ktorých sa obyvateľstvo obracalo na vládnych predstaviteľov s prosbou o nápravu tých najkrutejších postihov. Tak, napríklad, list manželiek a matiek z obce Véč, okres Kr. Chlmec, ktoré v liste z 15. apríla 1945 prosia vedenie Slovenskej národnej rady (SNR) v Košiciach, „aby ich sťažnosť vypočuť ráčili“:
„V minulom roku 3. decembra 1944 v našej dedine dali vybubnovať, že každý muž, od 18 do 50 rokov sa má hlásiť na vojenskom ruskom veliteľstve na robotu. Naši mužovia sa hlásili a tam im povedali, že popoludní o 2. hod. so šesťdennou potravou sa majú zasa hlásiť a idú niekde na robotu. Vedel každý, že železnice, mosty, cesty sú celkom zničené, preto každý šiel s radosťou na robotu. Čakali sme na nich 3-7 týždňov a z nich nikto neprišiel domov. Až po 8 týždňoch prišiel jeden z nich domov a až vtedy sme sa dozvedeli, kde sú a čo s nimi robili. Oni sú v Sambore. Dnes tu stojíme bez pomoci, bez živiteľov rodiny. Naše pozemky nie sú obrábané. Medzi nami sú i také rodiny, ktoré vôbec nemajú nič. Keď tak ostanú naďalej v tej najväčšej núdzi budú žiť. Úctivo prosíme slávnu SNR, aby urobila také kroky, aby našich mužov čím skôr pustili domov…“
K žiadosti je pripojená listina 51 mien odvlečených obyvateľov obce.
Podobne sa obracajú 11. apríla 1945 na SNR matky a manželky obce Streda nad Bodrogom, odkiaľ boli dňa 6. dec. 1944 odvlečení „na trojdňovú prácu 64 mužovia, živitelia rodín, z ktorých sa zatiaľ domov nevrátil ani jeden.“
Takým istým spôsobom boli dňa 3. dec. 1944 odvedení „na opravu ciest a mostov“ všetci chlapi z obce Malý Ujlak a obce Pavlovo (okres Kr. Chlmec) a obce Šomody (okres Moldava).
Deportácie pokračovali aj v roku 1945 a postupne sa rozšírili na ďalšie oblasti Slovenska, z ktorých sovietske vojsko vytlačilo Nemcov – Spiš, Liptov…
Vládny komisár obce Hrhov podporuje a predkladá žiadosť o návrat 27 odvlečených obyvateľov jeho obce, ktorí „boli v mesiaci februári 1945 vzatí ruským vojskom na prácu s tým, že najneskoršie do dvoch týždňov sa vrátia domov. Len neskoršie sme sa dozvedeli, že menovaní boli vzatí do väznice krajského súdu v Košiciach NKVD a boli odvezení na neznáme miesto. Sú to usilovní poriadni ľudia, ktorí boli vždy oddanými občanmi Česko-Slovenskej republiky.“
Podobné masové zatváranie a deportácie na neznáme miesta oddielmi NKVD prebiehalo v Spišskej Novej Vsi 1. – 5. februára 1945. Ďalšie okresy, z ktorých prichádzali Slovenskej národnej rade a Povereníctvu vnútra správy o zaisteniach a deportáciách boli z okresov Prešov, Trebišov, Levoča; z obcí Smolník, Vondrišel, Mníšek a iné.
Manželka zverolekára Dr. Jána Babika („posledne bytom v Levoči, Nová ul. č. 53“) v žiadosti o „zistenie pobytu môjho manžela“ sa obracia na pražské ministerstvo vnútra prosebnými slovami:
„Môj manžel bol dňa 28. januára 1945 orgánmi NKVD v Levoči zaistený, niekoľko dní vyšetrovaný a dňa 11. feb. 1945 z Levoče, spolu s 88 Slovákmi, na neznáme miesto deportovaný. Z týchto ľudí dosiaľ nikto nedal o sebe ani tú najmenšiu správu… Vojna sa už polroka skončila a ja s mojimi malými deťmi sme bez živiteľa a ochrancu, ba ani nevieme, kde sa nachádza a či žije. Moje nesčíselné cesty a hľadania boli bez výsledku a v tomto mojom zúfalom položení je toto moje posledné podnikanie, že sa s dôverou obraciam na Váš úrad a úpenlivo prosím o pomoc.“
Tieto – priam masové – deportácie vykonávali hlavne zabezpečovacie zložky IV. Ukrajinského frontu maršala Petrova. V niektorých okresoch oddiely NKVD zaisťovali všetkých vojakov a dôstojníkov, ktorí bojovali na východnom fronte, inde ich korisťou boli „príslušníci fašistických organizácií“, inde odvliekli všetkých práceschopných chlapov od 18 do 50 rokov bez ohľadu na to, či boli vojaci, roľníci, robotníci, Slováci, Maďari, komunisti, nestraníci. Takto to vyplýva z údajov priložených k žiadosti o návrat, kde sa uvádza, že spomedzi 64 mužov odvlečených z obce Streda nad Bodrogom, 21 bolo organizovaných v komunistickej strane, 6 v sociálnej demokracii, 3 v agrárnej strane a ostatní boli nestraníci. O 14 sa uvádza, že síce slúžili v maďarskej armáde, ale všetci boli dezertérmi a skrývali sa doma až do prechodu frontu.
Rozsah deportácií sa dá názorne ilustrovať početnými intervenciami za návrat odvlečených. Spočiatku intervenovali iba rodinní príslušníci, ale od jesene 1945 sa tomuto problému venujú aj politické a náboženské osobnosti.
Strašným svedectvom bezradnosti a nemohúcnosti ľudovodemokratického režimu bola skutočnosť, že deportácie pokračovali aj po prechode frontu, ba aj dlho po skončení vojny. Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Dr. Martin Mičura bol odvlečený z bratislavskej nemocnice tri mesiace po vojne. Na niektorých miestach boli zatýkania a deportácie ešte aj v septembri – novembri 1945, ako to vyplýva z hlásenia stanice Národnej bezpečnosti (NB) v Starej Ďale, kde sa hovorí:
„V mesiaci septembri a novembri 1945 dostavili sa traja dôstojníci Červenej armády (ČA) od služby NKVD na tunajšiu stanicu NB. Vyžiadali si od stanice jedného člena NB, ktorý išiel s nimi do Sv. Petra zaistiť nejakých občanov, ktorých NKVD malo na zozname. Zaistenie vykonalo NKVD a zároveň zaistencov naložilo na auto a odviezlo preč. Kde, na aké miesto a za akým účelom, o tom tunajšia stanica VB nemá vedomosti, nakoľko NKVD ani stanici VB, ani členovi, ktorý bol s nimi, neprezradilo, za akým účelom týchto občanov zaisťujú a kam ich autom odvážajú. Člen NB len ukazoval, kde dotyční občania v obci Sv. Peter bývajú, takže všetku prácu prevádzalo NKVD.“
V niektorých prípadoch im slovenské úrady išli po ruke. V spisoch Povereníctva vnútra jestvuje záznam, že „ruské veliteľstvo predložilo prípis povereníkovi vnútra Dr. Husákovi o vydanie Jána Eszterházyho a Csákyho“, Súdruh povereník poslušne „vydal príkaz na vydanie Eszterházyho a Csákyho členom ruskej vojenskej hliadky.“ (Slovenský národný archív, Fond: PV-Sekr., karton 82).
Deportácie postihli aj Slovákov mimo hraníc Slovenska. Slovenský vyslanec v Maďarsku Ján Spišiak bol deportovaný z Budapešti. Slovenského kňaza-jezuitu Vendelína Javorku odvliekli z mesta Černovice, Bukovina (Rumunsko). V auguste 1945 predseda odbočky Slovanského antifašistického frontu v Rumunsku v liste Slovenskej národnej rade sa ponosuje: „Po vojne prišlo nariadenie Nemcov a fašistov zatvárať, pozdejšie posielať na práce do Sovietskeho zväzu… Tak sa stalo, že napr. v Rešici (temešsko-banátska oblasť) boli pochytaní namiesto Nemcov ľudia naši, v mnohých prípadoch nevinní, a poslaní do Sovietskeho zväzu“.
Osobitnú pozornosť by si zaslúžil osud 2.500 slovenských vojakov, ktorých koncom januára 1945 odviezli Nemci na opevňovacie práce do Maďarska a ktorí po vojne skončili ako sovietski zajatci niekde na Kaukaze. Manželka jedného z nich – Margita Budayová z Trenčína – takto opisuje ich tragédiu (v liste prezidentovi Benešovi z 22. aug. 1945):
„Menovaní boli dňa 31.jan. 1945 násilne odtransportovaní do Maďarska na zákopy. Po príchode Červenej armády boli ňou prevzatí a poverení strážením nemeckých a maďarských zajateckých táborov v Szegedíne. Začiatkom júla boli však tábory premiestnené do Ruska a s nimi boli odvedení aj naši vojaci, údajne na Kaukaz. Títo naši najdrahší, opustení a odlúčení od rodnej zeme, v cudzom a neznámom svete volajú o pomoc… Je ich tam viac ako 2.500 a títo všetci nevinne trpia. Blíži sa zima a oni následkom nedostatku odevu a obuvi sú vystavení rôznym nemociam a nepohodám.
My všetci ich príbuzní obraciame sa na Vás, pán prezident, o pomoc; apelujeme na Vaše spolucítenie s nami. Dúfame, že sa ich ujmete a postaráte sa o to, aby mohli byť čo najskôr dopravení domov…“
V záležitosti týchto odvlečených slovenských vojakov intervenoval aj povereník školstva a kultúry Laco Novomeský. Dňa 19. septembra 1945 žiadal svojho priateľa štátneho tajomníka na Ministerstve zahraničia Vladimíra Clementisa, aby zakročil v Prahe u veľvyslanca ZSSR Zorina. Píše mu:
„Milý Vlado! Opätovne dostávam listy vo veci tých slovenských chlapcov, ktorých Nemci odvliekli na jar roku 1945 do Maďarska k Blatenskému jazeru a tam padli do zajatia ČA… Ide o 2 500 dôstojníkov alebo vojakov, medzi ktorými sú i ranení, nemocní atď. Prosím Ťa opätovne, aby si informoval p. veľvyslanca Zorina o tejto veci. Nejde o armádu bojujúcu dobrovoľne proti ČA alebo č.-s. armáde, ide o násilne pozbieraných jednotlivcov a jednotky, ktoré boli používané na prácach a boli skôr oni v nemeckom zajatí, keďže ich nemecká armáda nechcela upotrebiť ani na samom Slovensku. Veľmi mnoho znepokojení rozptýlime, keď sa táto vec čo najskôr vybaví.“
Clementis sa obrátil na Zorina (osobne i úradne). Dostalo sa mu zdvorilostného uistenia, že zaistenci sa navrátia, len čo sa dajú do prevádzky železničné spoje. Ostalo však len pri sľube.
V spisoch povereníka školstva sa nachádza aj ďalší list, ktorý dokresľuje skľučujúcu situáciu týchto odvlečených úbožiakov. Autorom listu je Jozef Lipnický z Mlynian (dnes Tesárske Mlyňany pri Zlatých Moravciach) otec 20-ročného syna, ktorého tiež vzali Nemci na opevňovacie práce do Maďarska a ktorí potom skončili ako väzni Sovietskeho zväzu. Aj on bol medzi tými nešťastníkmi, ktorí boli 1. júla 1945 odvezení do Ruska.
„Po dlhších utrpeniach,“ píše ustarostený otec, „dostali sa až do Nového Donbasu pri Stalinove, tábor č. 21, kde sú zamestnaní prácou v uhoľných baniach. Dňa 10. októbra 1945 prišiel odtiaľ do Česko-Slovenska transport chorých. Jeden z nich prišiel aj do susednej obce, s ktorým som mal možnosť zhovárať sa. Keď som došiel k nemu, ležal na posteli a s veľkou námahou mi povedal nasledovné:
‚Keď nás vzali zo Szegedína, bolo nás 1 850 (?) československých príslušníkov. Dali nás do nákladných vozňov po 45 mužoch a zaplombovali nás. Vzhľadom na veľké horúčosti už tam mnohí ochoreli. V rumunskom prístave Konstancia nás nalodili a previezli do Novorossijska a odtiaľ vlakom do Nového Donbasu. Keď sme prišli na miesto, boli sme vyčerpaní dlhým cestovaním a zlou stravou. Hneď na druhý deň sme museli ísť do práce v 1.000 – 1.500 metrovej hĺbke v bani. Pracovali sme v osemhodinových smenách. Bývali sme v tábore, ktorý bol ohradený ostnatým drôtom. Odtiaľ nás vodili do práce a z práce späť pod bodákmi ruskej stráže. Strava bola veľmi slabá. Šaty sme mali len tie, čo sme mali z domu, nedostali sme nijaký teplý odev, takže väčšinou sme boli vyčerpaní a vyziabli. Každý deň sa stalo v bani smrteľné nešťastie a viacerých vynášali na povrch v bezvedomí. Cestou domov z Ruska veľa z nás umrelo.‘
Toľkoto mi povedal a krátky čas po svojom príchode domov aj on umrel. Bol úplne vyčerpaný a žalúdok mu už nijakú potravu neprijal.
Pán povereník, prežil som aj ja tam celú periódu ruskej revolúcie. Bol som tam vyše štyroch rokov, ba dokonca som sa aj aktívne zúčastnil na ich revolúcii. Môj syn nikdy nič zlého nepočul odo mňa na ruský národ. Rusko som si dokonca považoval za svoju druhú vlasť, preto môj syn s dôverou prešiel k ruským bratom, hľadajúc u nich spásu. Prosím Vás láskave, nakoľko je vo Vašej možnosti, vyslobodiť ho z tohto nešťastia, keďže je úplne nevinný, lebo ani vojakom nebol.“
Na pôde predsedníctva SNR sa otázka odvlečených občanov objavuje po prvýkrát 18. júna 1945, keď „Dr. Beharka žiadal nápravu v otázke zaisťovania našich drobných ľudí zo strany sovietskych vojenských miest – najmä v Liptove – ktorí kedysi bojovali v slovenskej armáde na ruskom fronte“.
Odpovedal mu štátny tajomník Ministerstva zahraničia Dr. V. Clementis. Uisťoval ho, že dňa 21. júna odchádza do Moskvy vládna delegácia, ktorá mieni prerokovať aj túto otázku. Žiadajú, aby Predsedníctvo SNR dodalo príslušný materiál „týkajúci sa zaistených slovenských ľudí IV. Ukrajinským frontom.“
Vládna delegácia do Moskvy odišla, aj sa vrátila, ale nijaké viditeľné výsledky sa neobjavili. Všetko naznačuje, že v Moskve tieto intervencie padali na hluché uši.
Medzitým slovenskí vládni činitelia boli vystavení volaniu vplyvných osobností i jednoduchých občanov, aby sa v tejto veci vynaložili viac úsilia o nápravu krivdy. Košický biskup Jozef Čársky, ktorého diecéza bola najviac postihnutá deportáciami, sa v liste predsedovi SNR J. Lettrichovi (20. februára 1946) prihovára, aby „bezmajetným manželkám a rodinám odvlečených mužov sa udelila podpora, aby nehladovali“, a pokračuje: „Tiež veľmi prosím podniknúť niečo o urýchlený návrat odvlečených, ktorých je len z Prešova vyše 100.
Podobne Ján Bendík, poslanec Demokratickej strany z Popradu, píše generálnemu tajomníkovi Demokratickej strany Fedorovi Hodžovi dňa 18. marca 1946: „Veľmi pálčivou otázkou v našom okrese a vôbec na celom Spiši je to, že dosiaľ sa vôbec nevrátili ľudia, ktorých počas oslobodenia zobrali ruské vojská. Ide cca o 500 Slovákov z Popradu a širšieho okolia, ktorí bezdôvodne boli zobratí, a ich rodiny, ženy a deti nachádzajú sa v zúboženom stave, bez akéhokoľvek zaopatrenia.“
Intervenovali aj ďalší politici a verejní činitelia, ale bezvýsledne.
Treba priznať, že mnohí slovenskí vedúci politici sa vytrvalo usilovali, aby sa dosiahlo nápravy. V úradných archívoch sa nachádza viacero prosebných žiadostí, v ktorých vtedajší slovenskí politici pod tlakom verejnosti sa obracajú na sovietskych diplomatických reprezentantov, ale odpovede na tieto prosby a žiadosti chýbajú. Tak napríklad, list predsedu SNR Dr. J. Lettricha, ktorý sa 15. decembra 1945 v tejto záležitosti obracal „so snažnou prosbou“ na sovietskeho generálneho konzula v Bratislave N. I. Demjanova.
Píše mu:
„Ustavične dostávam najmä z východných a severných krajov Slovenska naliehavé prosby a žiadosti slovenských ľudí o zakročenie v záujme ľudí zaistených orgánmi Červenej armády po bojových akciách a odtransportovaných za hranice Č-SR… Obraciam sa so snažnou prosbou o príhovor u Vašej vysokej vlády v tom zmysle, aby láskave a urýchlene nariadila preskúmať prípady československých štátnych občanov zaistených na území Slovenska, resp. vojnových zajatcov, aby tí z nich, ktorých neobťažuje bezprostredné a priame poškodenie sovietskych vojnových záujmov, boli hneď odovzdaní č.-s. štátnym orgánom. Budem Vám i vysokej vláde ZSSR neskonalou vďačnosťou zaviazaný za blahovoľné posúdenie tohto prípadu.“
Ako mnohé iné akcie tohto druhu, aj táto „snažná prosba“ ostala iba výkrikom bez ozveny.
Prvým zmienky hodným výsledkom týchto prosebných zákrokov bol prípis pražského Ministerstva zahraničia Predsedníctvu SNR zo 6. februára 1946, v ktorom sa hovorí:
„Slovenská národní rada postoupila svého času ministerstvu zahraničních věcí za účelem intervence u sovietskych úřadů seznam občanů, zatčených a odoslaných Rudou armádou do SSSR. Seznamy byly pořízeny podle jednotlivých okresů a obsahovaly jména všech občanů na Slovensku zatčených (přes 3.000 jmen), počítaje v to i občany německé a maďarské národnosti… Na četné intervence čs. velvyslanectví v Moskvě odpověděl nýni sovětsky Komisariat zahraničných věcí, že počet osob v seznamu uvedených je značně přehnaný.
Komisariát uvádí, že z internovaných čs. občanů 482 bylo již odesláno domů, právě odesíláno je delších 237 a zbývajících 513 osob je je obviněno z aktivní pronacistické činnosti a má býti postaveno před soud. Sovětské úřady uznávají tak pouze 1.232 čs. občanů, kteří by vůbec byli Rudou armádou zatčeni… Za tím účelem čs. ministerstvo zahraničních věcí prosí o urýchlené pořízení nových seznamů občanů zatčených a odeslaných za hranice Rudou armádou s udáním data a místa narození, místa a doby zatčení. Osoby německé a maďarské národnosti bylo by třeba uvésti ve zvláštním seznamu…“
Pre slovenské vládne orgány toto bola veľmi neuspokojivá odpoveď, ktorá síce pripúšťala sovietsku vinu, ale súčasne ju zmalicherňovala. Po prvé: počet odvlečených osôb bolo oveľa vyšší než 1.232! Po druhé: počet osôb, ktoré sa vrátili, alebo mali vrátiť bol podstatne nižší a vracali sa iba zaistenci tzv. IV. kategórie, t. j. takí, čo pre chorobu neboli už vôbec súci na prácu. Práceschopných, prechodne alebo vyliečiteľne chorých (ktorí patrili do I., II. a III. kategórie) Sovieti „si ponechávali ďalej na práce“.
Predsedníctvo SNR – aby dokázalo Sovietom, že počet deportovaných bol oveľa vyšší než 1.232 – za spolupráce okresných národných výborov vyhotovilo nový zoznam slovenských občanov odvlečených do ZSSR. Tento zoznam (obsahujúci okolo 4 000 zistených mien) poslal Dr. Lettrich podpredsedovi vlády J. Ursínymu 26. júna 1946. Ursíny odovzdal zoznam ministerstvu zahraničných vecí. Nasledovalo ďalšie trápne obdobie čakania na odpoveď.
Medzitým sa rodičia, manželky a súcitní ľudia neprestávali obracať sa na našich politikov v Bratislave. Tí potom postupovali tieto výkriky o spravodlivosť svojim slovenským kolegom v Prahe, slovenskí politici v Prahe predkladali tieto intervencie na orgány ústrednej vlády. A tu človek má dojem, že pražským byrokratom bolo utrpenie slovenských ľudí suchou úradnou záležitosťou, ktorú poslali na vybavenie česko-slovenskému veľvyslanectvu v Moskve. Odpovede, ktoré prichádzali do Bratislavy tou istou cestou, boli vágne a neisté. Dávali do vyhliadky sľubné výsledky, o ktorých však aj odosielatelia vedeli, že sú viac iluzórne než skutočné.
Takou ilúziou bol aj list Ministerstva zahraničných vecí podpredsedovi vlády J. Ursínymu (z 30. augusta 1947), kde sa uvádza: „Dostává se nám na naše poslední zákroky slavnostního ujištění, že odtransportování našich občanů z Ruska stane se v nejbližší době. Do Moskvy byly dány dispozice, aby provedení bylo co nejdříve usnadněno a urychleno pokud se týče opatření z naší strany. Lze se proto nadíti, že tato akce bude příznivě skoncována v dohlední době.“
Bohužiaľ, po „víťaznom februári 1948“ vyhasla aj tá malá nádej, ktorá tam dovtedy ešte bola. „Dohlední doba“ zapadla za horizont. Odvlečení slovenskí občania museli ďalej lopotiť, strádať a umierať v baniach Donbasu, na stepiach Kazachstanu, v pracovných táboroch súostrovia GULAG, roztratených po celej šírke a diaľke „mohutného Sovietskeho zväzu“. Iba po Stalinovej smrti – presnejšie po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956 – sa mohli pomaly vrátiť domov tí, čo prežili krutý a neľudský teror sovietskych koncentrákov. Medzi týmito navrátilcami boli aj také známe postavy slovenského verejného života ako spisovateľ a prekladateľ Mikuláš Gacek, literárny kritik a minister kultúry v Mečiarovej vláde Dušan Slobodník, jezuita a trpiteľ za vieru Vendelín Javorka…
Deportácie do Sovietskeho zväzu sú jednou z tých hriešne zanedbávaných tém, ktorým by súčasní slovenskí historici mali venovať väčšiu pozornosť. Kým česká historiografia aspoň čiastočne spláca svoj dlh v tomto smere (napr. Milada Polišenská dielom „Čechoslováci v Gulagu a česko-slovenská diplomacie 1945-1953“), naši historickí pracovníci v Ústave pamäti národa sa viac venujú okrajovým, než stredobodovým aspektom slovenských dejín.
A na záver pokus o odpoveď na otázku, koľko tých odvlečených nešťastníkov v skutočnosti bolo. Tu sa údaje rôznia od minima, ktoré priznali sovietske vládne miesta a – t. j. 1.232 – až po maximálny údaj Dr. Jozefa Mikulu, ktorý pred výborom Kongresu USA svedčil, že „od októbra 1944 do júna 1945 deportovali do ZSSR 40.000 až 60.000 slovenských občanov.“
Americký publicista Berd Atkin v časopise America (z 18. okt.1947) uvádza, že bolo odvlečených „40.000 slovenských občanov všetkých životných povolaní: sedliaci, učitelia, lekári, úradníci, kňazi, politici“.
Slovenský politik, poslanec pražského parlamentu Dr. Ľudovít Linczényi v roku 1947 tvrdil, že deportácie postihli asi 30.000 osôb.
Povereník Rudolf Fraštacký a podpredseda vláda Ján Ursíny v rozhovore s britskými diplomatmi v roku 1947, sa ponosovali, že Sovieti deportovali z východného Slovenska 20.000 Slovákov.
Pracovník britského veľvyslanectva v Prahe C. C. Parrott v svojej správe o služobnej ceste po Slovensku informuje britské Foreign Office: „Počas mojej služobnej návštevy Slovenska často som sa stretával s pripomienkami, v ktorých sa mi sťažovali, že v roku 1945 bolo pochytaných a potom do uhoľných baní v Donbase odvlečených asi 20.000 Slovákov.“
Americko-slovenský právnik a diplomat Dr. Ján Papánek vo svojom prehlásení pred Bezpečnostnou radou v New Yorku 21. mája 1948 obvinil Sovietsky zväz z deportácie 12.000 „československých“ občanov.
Zoznam mien, ktorý poslal predseda Slovenskej národnej rady podpredsedovi vlády J. Ursínymu (26. júna 1946) obsahuje 4.000 konkrétne zistených a násilne deportovaných osôb.
Ale keby ich bolo v skutočnosti len sto, aj vtedy by bolo strašnou obžalobou slovenských skúmateľov dejín 20. storočia, keby sa malo na nich zabudnúť!
František Vnuk (3. feb. 2022)
Písané pre časopis Kultúra