„Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať “ (Sk 26, 14)
Súdni ľudia, najmä však tí, čo prešli štyridsaťročným peklom satanského zúrenia proti Bohu, svätej Cirkvi a vôbec proti všetkému duchovnému, vrátane ľudských práv, s obavami sledujú naše hromadné oznamovacie prostriedky s ich znevažovaním náboženstva, mravnosti, pornografickými scénami, prejavy niektorých politických aj vládnych činiteľov, priame útoky proti kňazom, rehoľným spoločenstvám, cirkevným ustanovizniam, svojvoľné a kruté brzdenie zriaďovania cirkevných škôl, zadržovanie cirkevných majetností, najmä rehoľných a exercičných domov, riešenie vzájomných vzťahov Cirkvi a štátu, prekrucovanie slovenskej histórie, obmedzovanie náboženských i ľudských práv…atď.
Právom sa pýtajú, či osoží táto odvaha nášmu národu takto podceňovať a priamo ničiť to, čo Slovensko zachovalo odvtedy, ako sa na jeho území objavili jeho pradávni obyvatelia, a to najmä odvtedy, keď ich neskorší potomkovia prijali v r. 863 Kristovo slovo z úst sv. Cyrila a Metoda. Vtedy s nimi vlastne vstúpili prví zo Slovanov do spoločenstva kultúrnych národov Európy.
Vedení týmto slovom šťastlivo prechádzali rozličnými úskaliami života, zachovali sa mravne vyspelými, obrňovali sa takmer nadľudskou silou v boji proti premnohým nepriateľom, ktorí ich obkľučovali mnoho stáročí a nezničili ich, ba pomohli im prekonávať všetky ťažkosti, zatiaľ čo ich protivníci všetci zmizli a postrácali sa na smetisku dejín.
Na všetkých týchto protivníkoch sa potvrdili slová Pána Ježiša, ktoré povedal Šavlovi, prenasledovateľovi kresťanov: „Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať “ (Sk 26, 14). Načim si preto uvedomovať aj terajším zakukleným i verejným protivníkom Pravdy, Spravodlivosti, Slobody a Lásky kdekoľvek sú, to, čo píše žalmista v prvom žalme:
Blažený človek,
čo nekráča podľa rady bezbožných
a nechodí cestou hriešnikov,
ani nevysedáva v kruhu rúhačov,
ale v zákone Pánovom má záľubu
a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.
Je ako strom zasadený pri vode,
čo prináša ovocie v pravý čas,
a jeho lístie nikdy nevädne;
darí sa mu všetko, čo podniká.
No nie tak bezbožní, veru nie;
tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou.
Preto bezbožní neobstoja na súde
ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých.
Nad cestou spravodlivých bedlí Pán,
ale cesta bezbožných vedie do záhuby (Ž 1).
Výrazné by mali byť pre nich slová Jozua, vodcu židovského národa do zasľúbenej zeme po Mojžišovi: „Teraz sa však bojte Pána a slúžte mu úprimne a verne, odstráňte bohov, ktorým slúžili otcovia vaši na druhej strane potoka a v Egypte, a slúžte Pánovi! Ak sa vám to však nepáči slúžiť Pánovi, tak si dnes vyvoľte, komu chcete slúžiť, či bohom, ktorým slúžili vaši otcovia na druhej strane potoka, a či bohom Amorejčanov, v ktorých zemi bývate. Ja v šak a môj dom, my chceme slúžiť Pánovi!“ (Joz 24, 14-15).
„Ak vy opustíte Pána a budete slúžiť cudzím bohom, tak on sa tiež odvráti od vás a dopustí na vás zlo a zničí vás, hoci vám predtým aj dobrodenia preukazoval“ (Joz 24, 20). Všetky tieto uvedené slová sa doslovne plnia v prastarom, starom i terajšom svete.
Bohabojní i pri mnohých ťažkostiach, aj keby boli podľa zdania bezbožníkov mŕtvi, víťazia a pretrvávajú veky. Protivníci Boha, keď aj kde-tu víťazia, v skutočnosti prehrávajú sizyfovský boj.
Počiatok toho boja a jeho ovocia, či sa to považuje za rozprávku alebo za skutočnosť, začal sa ešte pred stvorením viditeľného sveta v ríši nadhviezdnej, keď víťazný Michal archanjel zvrhol do pekelnej priepasti Lucifera, najdokonalejšieho ducha, ktorý vo svojej pýche sa vyvyšoval nad svojho Stvoriteľa a vypovedal mu poslušnosť. No Michal bol a je najslávnejší služobník Boží. Lucifer však, padlý anjel, sa stal najohavnejším tvorom.
Obdoba tej udalosti v neviditeľnom svete má svoju doslovnú reprízu v čine prvých ľudí vo viditeľnom svete. Pán Boh ich obdaril jasným rozumom, pevnou vôľou, šľachetným srdcom, nesmrteľnou dušou, ktorou sa podobali svojmu Stvoriteľovi. Vysadil pre nich, ako hovorí Písmo Starého zákona, raj Eden. Dal im vládu nad celým svetom. Určil im spoločenstvo s Ním v jeho ríši. No všetky tieto dary viazal na poslušnosť voči Nemu. Človek však neuspel. Pokúšaný satanom podľahol zvodu.
Stratil všetky nadprirodzené dary ako milosť Božiu, nesmrteľnosť, nárok na večný život. Oklieštený bol aj o dary prirodzené. Začala sa v ňom hlásiť žiadostivosť tela, žiadostivosť očú, pýcha života, a čo je najhoršie, také schudobnelé dedičstvo zanechal aj svojim potomkom, ktorí sa rodia bez týchto nadprirodzených darov.
Nemá teda pravdu Jean Jacques Rousseau, keď tvrdí, že človek sa rodí na tomto svete dobrý. Štúdium i skúsenosť potvrdzujú tú skutočnosť, že človek i po vykúpení Kristom prichádza na tento svet s neradostným dedičstvom. Svedčí o tom ustavičný boj dobra so zlom v samom človekovi a je aj badateľný v medziľudských vzťahoch, ktoré u niektorých, najmä čo odvrhujú Boha, sú cestou k večnej záhube, u tých však, ktorí prijímajú Krista ako Spasiteľa a odporujú zlu, sú zárukou časnej i večnej blaženosti. Aspoň niekoľko vypuklejších prípadov zo Svätého písma a zo života ľudstva predhistorického i historického na zamyslenie a rozumné rozhodovanie, či chodiť s Bohom alebo proti Nemu a bez Neho.
Zbožný Lót, zachránený pri skaze Sodomy a Gomory, jeho tupitelia však potrestaní, zničení so svojimi mestami. Zhýralí súčasníci Noemovi zahynuli potopou – Boží milovník, Noe, a jeho rodina ju prežili. Odporca Boha, egyptský faraón, ktorý nariadil topiť vo vodách židovské novorodeniatka, utonul i so svojím vojskom v morských vlnách – vyvolený židovský národ bol Bohom zázračne zachránený. Židia, ktorí sa búrili proti Bohu a Mojžišovi na púšti, nevošli do zasľúbenej zeme, ale na púšti zomreli. Tam došli len tí s Jozuom, ktorí sa podrobovali Bohu a jeho vedeniu.
Zbožní králi júdski, čo slúžili pravému Bohu, zachovali sa v láske Boha i v pamäti svojho ľudu – odpadlíci od Boha, ktorí sa pomiešali s pohanmi v Samárii, vyhynuli vo vzájomných bojoch.
Trýznitelia vyvoleného národa v Babylone, v Perzii a v iných kráľovstvách, ako Nabuchodonozor, Baltazár, Xerxes a im podobní, sa vytratili medzi ľudí a zmizli z povrchu zemského aj so svojimi ríšami, keď najprv na sebe okúsili moc pravého Boha. Tak Nabuchodonozora, trýzniteľa Daniela, troch jeho priateľov a národa židovského, ktorých odviedol do zajatia v Babylone, vyhnali spomedzi ľudí, jedol trávu ako dobytok, telo mu skrápala nebeská rosa, kým mu nenarástlo páperie ako orlom a nechty ako vtákom.
Tak pokorený vyhlásil: „A po uplynutí dní, zdvihol som si ja, Nabuchodonozor, oči k nebu a môj rozum sa mi vrátil. I dobrorečil som Najvyššiemu, chválil a oslavoval som Večne živého, ktorého Vladárstvo je večné a jeho Kráľovstvo je od rodu k rodu… Teraz ja, Nabuchodonozor, chválim, vyvyšujem a oslavujem Kráľa nebies, ktorého všetky činy sú pravda a cesty jeho sú právo a ktorý vládze pokoriť tých, čo kráčajú v pýche“ (Dan 4, 31.34).
Jeho nástupcu, kráľa Baltazára, ktorý vo svojej pýche pri pití vína rozkázal priniesť zlaté a strieborné nádoby, ktoré jeho otec, Nabuchodonozor, dal odniesť z jeruzalemského chrámu, aby z nich pili kráľ, veľmoži jeho, manželky jeho i vedľajšie ženy jeho a oslavovali bohov zlatých, strieborných, kovových, železných, drevených a kamenných, v tú noc zabili. Daniela však, ktorého i s jeho spoločníkmi trýznil Nabuchodonozor, odmenil nástupca Baltazára, Dárius, ustanovením za jedného z troch náčelníkov nad stodvadsať satrapmi kráľovstva (porov. Dan 5).
Krvižíznivý nepriateľ verných Pánu Bohu, Antiochus Epifanes, „v strašných bolestiach, aké bol iným spôsoboval, dokončil svoj život vo vrchoch, v cudzine a najbiednejšou smrťou“ (2 Mak 9, 28). Jeho odporcovia, Makabejci, ostávajú a budú navždy slávni.
Výzva Židov pred Pilátom, súdiacim Krista: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27, 25) sa doslovne splnila v r. 78 po Kr., keď rímske vojská zničili Jeruzalem, i s chrámom. Vyše stotisíc Židov ukrižovali, viac stotisíc, podľa historika Jozefa Flávia, odviedli do zajatia a rozprášili po celom svete… Kresťania, upozornení na skazu Jeruzalema, odišli do mesta Pele a do iných miest, kde sa zachránili a stali sa zvestovateľmi Kristovej blahozvesti. „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8).
Zbabelý sudca Kristov, Pilát, bol zvrhnutý z vládneho stolca a svoj život skončil samovraždou. Herodes, vrah neviniatok a mnohých kresťanov, trápený výčitkami svojho svedomia, ochorel na tele, zožierala ho pálčivá horkosť, jeho celé telo bolo pokryté vredami, zomrel zúfalou smrťou.
Herodes Agripa, potomok Herodesa, vraha neviniatok, prenasledovateľ rozvíjajúcej sa Cirkvi, vrah sv. Jakuba Apoštola, trýzniteľ sv. Petra apoštola a iných šíriteľov evanjelia, zahynul biedne, keď v Cézarei, pri slávnosti na počesť rímskeho cisára, dal sa oslavovať ako nejaké božstvo.
Spadol z trónu, bol zachvátený hroznými bolesťami a skonal v r. 44 po Kr. Cisár Nero, podpaľač mesta Ríma, chcejúc si ako márnomyseľný „hudobník“ sprítomniť a ospievať horiacu Troju, keď sa Rimania pre tento zločin podpálenia mesta búrili, zvalil vinu na kresťanov. Dal príkaz kresťanov mučiť tými najhroznejšími prostriedkami. Za neho boli umučení sv. Peter a sv. Pavol a veľký počet kresťanov. Vojvodca Galba ho zvrhol z cisárskeho trónu a odsúdil ho, aby bol zhodený z Tarpejskej skaly. Uprchol, skrýval sa a sám sa zabil v r. 68.
Z osemnástich rímskych cisárov, čo tristo rokov ukrutne prenasledovali kresťanov, štyria spáchali samovraždu, deviati boli zavraždení inými a piati skončili biednym spôsobom. Galérius, zachvátený malomocenstvom, dal kresťanom r. 311 náboženskú slobodu s prosbou, aby sa zaň modlili.
Dioklecián, ktorý dal raziť peniaze s nápisom na pamiatku zničenia mena kresťanov, netešil sa dlho svojmu víťazstvu, v opustenosti ochorel a dosť biedne skončil svoj život asi r. 305.
Julián Odpadlík, posledný z cisárov, bol kresťanom, odpadol od viery a veľmi rafinovane ničil rozvíjajúcu sa Cirkev. Zasiahnutý strelou v bitke s Peržanmi zvolal umierajúc: „Zvíťazil si, Galilejský!“ (r. 363).
Napokon celá svetová Rímska ríša sa rozpadla roku 474. Cirkev Kristova však, podľa Tertuliána, už v 2. storočí bola všade, i v palácoch vladárov a v rezidenciách rímskych pohlavárov. Takto píše: „Sme včerajší a naplňujeme už všetky vaše miestnosti, vaše mestá, ostrovy, kaštiele, obce, dvory, tábory, stavy, mestské rady, paláce, súdy, senáty“ (Apol 3).
„Okolo r. 250 je kresťanstvo tak silné, že ani tie všeobecné a ukrutné prenasledovania nevedeli ho zničiť, ani len zadržať v jeho víťaznom postupe. Na začiatku 4. stor. mala Rímska ríša okolo päťdesiat miliónov obyvateľov, z ktorých sedem miliónov bolo kresťanov, najviac na Východe“ (Jozef Špirko, Cirkevné dejiny ).
Postrácali sa všelijakí bludári, ktorí chceli rozložiť Cirkev zvnútra, zmizli Atilovia, rozliční Džingischánovia a premnohí „božskí“ vládcovia a uzurpátori moci v tých či oných krajoch sveta. Cirkev je tu, všetkých prežila. Brány pekelné ju nepremohli. Museli pred ňou ustúpiť, alebo sa jej podrobiť, barbari, Tatári a iní dobyvatelia slobodného sveta. Ozaj je pravdou, že pekelné brány Cirkev nepremohli v jej počiatkoch a nepremôžu ju ani v dobách neskorších.
Túto snahu zničiť Cirkev mali na konci staroveku a na začiatku novoveku rozliční pomocníci odvekých nepriateľov Cirkvi. Takými boli mnohí odštiepenci od Kristovej Cirkvi, ktorým sa nepáčila nielen vierouka Cirkvi, ale aj jej mravouka, disciplína a chceli žiť voľne tak, ako im diktovali ich vášne. Medzi nich patril Henrich VIII., anglický kráľ. Spočiatku sa chystal za kňaza. Aj študoval v Oxforde teológiu. Na začiatku svojej vlády bol oduševneným prívržencom starej viery. Proti Lutherovi bránil náuku o sviatostiach, za čo mu udelil Lev X. titul „defensor fidei“, [obranca viery].
Pre nízke vášne onedlho zmenili svoj postoj ku katolíckej Cirkvi a násilne pretrhol zväzky, ktoré jeho krajinu skoro tisíc rokov spájali s Rímom, a to preto, že mu Rím nemohol povoliť rozviesť sa s jeho zákonitou manželkou Katarínou, s ktorou mal viac detí a žil s ňou asi 15 rokov. Svojvoľne túto manželku odohnal, zosobášil sa s dvornou dámou Annou Boleynovou a potom postupne so štyrmi, z nich dve odohnal a dve popravil. Prežila ho šiesta manželka. Týmto svojím činom uvrhol krajinu do bratovražedných bojov, do premnohých ťažkostí, ktoré ju tlačia dodnes, a napokon do úplného odpadu od Cirkvi. Zomrel roku 1547, ako hovorí história, v hnilobe telesnej i v duševnom trápení.
Mal na svedomí viac ako 600 popravených biskupov a kňazov, medzi nimi sv. Tomáša Morusa, svojho bývalého kancelára, biskupa Jána Fishera, asi toľko popredných anglických občanov a stal sa zodpovedným za vraždy státisícov, ba možno aj miliónov občanov Anglicka a jeho kolónií, odcudzovaných postupne a zabíjaných jeho nástupcami.
Cirkev katolícka však v Anglicku, napriek dlhému prenasledovaniu, ničeniu a obmedzovaniu jej práva na život, žije, vzmáha sa, zatiaľ čo „slávna“ anglická ríša sa pomaly rozpadáva a stráca vo svete svoj dávny vplyv. Mnohé tisíce, státisíce umučených vyznavačov katolíckej viery a mnohí vynikajúci konvertiti „skvejú sa ako jas oblohy pred tvárou sveta a budú ako hviezdy na večné veky, lebo mnohých priviedli ku spravodlivosti“ (Dan).
Odstrašujúcim príkladom, ako hynú ľudia a smery protiviace sa Bohu, sú francúzski revolucionári so svojou snahou zničiť Cirkev. V parížskom konvente zrušili 7. 11. 1793 kresťanstvo a uviedli kult rozumu. Miesto sochy Panny Márie, tróniacej na hlavnom oltári katedrály Notre Dame, ktorú zhodili, postavili hriešnu ženštinu z ulice a znesväcovali hnusnými orgiami tento dom Boží. Chceli zahladiť každú stopu kresťanstva.
Odstránili aj kresťanský kalendár s nedeľami a nahradili ho republikánskymi dekádami. Bohaprázdne blúznenia, vraždy, podpaľovania, rabovačky, zabíjanie, väznenie a vyháňanie kňazov, rehoľníkov, rehoľných sestier z krajiny besnelo. Asi po pol roku toho zúrenia však na návrh Robespiera vydali v konvente dekrét, podľa ktorého francúzsky národ uznáva jestvovanie „najvyššej bytosti“ a nesmrteľnosť duše, a to pod vyhrážkou, kto neuzná tento dekrét, pôjde pod gilotínu. Pod ňou skončili svoje krvavé žitie Danton, Marat, Robespiere so svojimi krutými revolucionármi.
Toto besnenie krvižíznivých revolucionárov malo a má za následok, že sa Francúzsko ešte ani dosiaľ nemôže spamätať z mravného i sociálneho otrasu. Cirkev však predsa, napriek premnohým útlakom, pokusom vládnych kultúrnych a iných činiteľov ju zničiť, najmä po revolučných časoch, je tu. A síce pomaly, ale isto, sa rozvíja zásluhou veriacej inteligencie, ku ktorej sa pridávajú mnohí vysokovzdelaní vedci, umelci.
Nesplnili sa ani predpovede predrevolučného nepriateľa Cirkvi Voltaira, ktorý spupne vyhlásil roku 1758, že o dvadsať rokov pôjde na pohreb Cirkvi, lebo presne o dvadsať rokov zomrel v ťažkom zúfalstve. Pokorená bola aj hrdosť Napoleona, ktorý sa hanebne vyhrážal pápežovi, v blahej pamäti Piovi VII., keď tento vo Fontaineblau, ako Napoleonov väzeň, odmietol Napoleonovu požiadavku, aby sa zriekol určitých práv v riadení Cirkvi, povedal Napoleonovi: „Komediante.“ Napoleon vzal do rúk model Vatikánu, ktorý bol v miestnosti, kde sa odohral smutný Napoleonov výjav, hodil ho o zem so slovami: „Starče, tak zničím teba i tvoju ríšu!“ , na čo spokojne pápež reagoval rozumným slovom: „Tragediante!“
Onedlho po tom bohorúhavom škandále Napoleon musel odísť do vyhnanstva na Elbu (1814) a potom na Ostrov Svätej Heleny, kde zomrel 5. 5. 1821. Pius VII., ktorý sa vrátil v slávnostnom sprievode za vyzváňania zvonov do Ríma, zabudol na všetky krivdy a s heroickou veľkodušnosťou kresťana sa staral o zmiernenie ťažkého osudu bývalého pána sveta.
Málo odchodnejšie odišiel z toho sveta aj Napoleon III., ktorý so sardinským kráľom Emanuelom 20. septembra 1870 olúpili pápeža o cirkevný štát. Napoleon, porazený v bitke pri Sedane, bol i s vojskom zajatý a zvrhnutý z trónu. Skonal roku 1873. Aj pompéznosťViktora Emanuela a jeho nástupcov za fašistu Mussoliniho prišla nazmar, zhasla vyhnaním Emanuelovcov z Talianska. I sám Mussolini, máloprajný Cirkvi, svoje dejstvovanie zakončil na šibenici. Tak končí každá zrada Boha a Cirkvi. Je totiž pravdou, čo hovorí francúzske porekadlo: „QUI MANGE DU PAPE, EN MEURT!“ [Kto z pápeža je, do neho kope, zomrie!]
I „božský“ Führer, novopohan, jeden z najväčších prenasledovateľov Cirkvi, vrah miliónov, najviac z kruhov veriacich kresťanov, doplatil na svoju bezbožnosť. Vo svojej nabubrenosti odkázal v blahej pamäti pápežovi Piovi XI., keď ten vydal encykliku proti nacizmu pod menom Mit brennender Sorge, [S pálčivou starostlivosťou], odkázal: „Cirkev rozmliaždím ako ropuchu!“ Samovražda bola jeho koncom. Ríša, ktorej veštil tisíc rokov budúcnosť, sa utopila v krvi. A Cirkev žije i v jeho dokaličenej ríši.
Stroskotali aj snahy veľkého kancelára Nemeckej ríše, Otta Bismarcka, ktorý sa snažil položiť Cirkev na lopatky. Svoj boj prehral, Cirkev nezničil a napokon bol rád, keď mohol ako odprosujúce gesto za svoje útoky proti Cirkvi pobozkať ruku svojho odporcu pápeža Leva XIII. Aj rakúsko-uhorskí mocipáni doplatili na svoju nespravodlivosť pri správe národov, ktoré patrili do ich ríš. Zosypala sa ako zámok z karát.
Dopomohol im k tomu náboženský liberalizmus a nie vždy taktné správanie sa voči Cirkvi, hoci sa vyhlasovali za jej ochráncov. Cirkev však nezahynula ani v tej rozpadávajúcej sa ríši, ba naopak, začala sa rozvíjať novým životom v tých štátoch, ktoré vznikli po rozpade Rakúsko- Uhorska.
Zle pochodili aj naši pražskí mocipáni, najmä Masaryk a jeho ideoví spoločníci, so svojím heslom: „Řím musí být souzen a odsouzen!“ a s tým jemu podobným: „Katolíci budou míti tolik prav, kolik si jich vydobyjí!“
Veľmi sa pokorili, keď roku 1929 sa dívali na mohutné oslavy tisícročného výročia smrti sv. Václava a sa ich aj osobne zúčastnili. I ich realizovanie modu vivendi medzi Svätou Stolicou a pražskou vládou roku 1935, keď zase s obdivom sledovali slávny Eucharistický kongres za prítomnosti zástupcu Svätej Stolice, parížskeho kardinála Verdiera, bolo víťazstvom ponižovanej Cirkvi.
Trstená 6. septembra 1992
Msgr. Viktor Trstenský
r. k. kňaz
Na vedomie:
Najdôstojnejší Otcovia biskupi ČSFR
Vládni a politickí predstavitelia ČSFR
Hromadné oznamovacie prostriedky ČSFR
Pripravil A. Čulen