Slúžiť právu a vzoprieť sa vláde nespravodlivosti je i zostane základnou úlohou politika
Nemecko (22. septembra, RV) – Popoludňajší program prvého dňa návštevy pápeža Benedikta XVI. v Nemecku sa začal o 16.00 veľmi očakávaným prejavom Svätého Otca v Aule federálneho parlamentu, ktorý sídli v historickej budove Ríšskeho snemu – Reichstag. Pápež v príhovore povedal:
Pán prezident, pán predseda Bundestagu, pani kancelárka, pán predseda Bundesratu, vážení poslanci!
Je pre mňa veľkou cťou a radosťou môcť sa prihovoriť tejto Hornej komore – parlamentu mojej nemeckej vlasti, ktorá sa tu schádza ako zástupca ľudu, demokraticky zvolený, aby pracoval pre dobro Nemeckej spolkovej republiky. Chcel by som poďakovať predsedovi Bundestagu za jeho pozvanie k tomuto príhovoru, ako aj za milé slová privítania a ocenenia, s ktorými ma privítal. V tejto chvíli sa obraciam na vás, vážení páni a dámy – samozrejme aj ako spoluobčan, ktorý je celý život spojený so svojimi koreňmi a pozorne sleduje udalosti, ktoré sa dejú v nemeckej vlasti.
Avšak pozvanie k tomuto príhovoru sa týka mňa ako pápeža, ako biskupa Ríma, ktorý nesie najvyššiu zodpovednosť za katolícke kresťanstvo. Určite uznáte úlohu, ktorá prislúcha Svätej stolici ako partnerovi v rámci spoločenstva národov a štátov. Na základe tejto mojej medzinárodnej zodpovednosti by som vám chcel ponúknuť niekoľko myšlienok o základe liberálneho právneho štátu.
Dovoľte mi začať moju reflexiu o základoch práva krátkym príbehom zo Svätého písma. V Prvej knihe kráľov sa píše o mladom kráľovi Šalamúnovi, ktorému Boh umožnil – v okamihu svojej korunovácie požiadať ho o niečo. Čo si bude žiadať mladý kráľ v tomto dôležitom okamihu? Úspech, bohatstvo, dlhý život, porážku svojich nepriateľov? Nič z tohto. Naopak žiada: „Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým. Veď ktože by (ináč) mohol spravovať tento tvoj početný ľud?“ (1 Kr 3,9). Týmto príbehom nám Biblia chce ukázať, čo by vskutku malo byť dôležité pre politika. Základným kritériom a motiváciou pre prácu politika nemá byť úspech a ešte menej nejaký materiálny zisk.
Politika musí byť snahou o dosiahnutie spravodlivosti a vytvorenie základných podmienok pre pokoj. Samozrejme politik hľadá aj úspech, ktorý mu otvára možnosti pre efektívnu politickú činnosť. No úspech je podriadený kritériu spravodlivosti, vôli realizovať právo a múdrosti práva. Úspech môže byť však pokušením, ktoré otvára cestu zneužívaniu práva a ničeniu spravodlivosti. „Odober právo – a čo potom rozlíši štát od veľkej bandy zbojníkov?“, povedal sv. Augustín (De civitate Dei IV, 4, 1).
My, Nemci, vieme z vlastnej skúsenosti, že tieto slová nie sú prázdnou frázou. Zakúsili sme oddelenie moci od práva, ba dokonca protirečenie medzi mocou a právom, pošliapanie práva až natoľko, že sa štát stal nástrojom ničenia práva – stal sa veľkou bandou zbojníkov, veľmi dobre organizovanou, ktorá ohrozovala celý svet a viedla ho až k samotnému okraju priepasti.
Slúžiť právu a vzoprieť sa vláde nespravodlivosti je i zostane základnou úlohou politika.
V dejinných okamihoch, kedy človek získava – dosiaľ nepredstaviteľnú – moc, sa táto úloha stáva obzvlášť urgentnou. Človek je schopný zničiť svet. Môže manipulovať sám seba. Môže – takpovediac – vytvárať ľudské bytosti a vylúčiť iné ľudské bytosti, aby sa stali ľuďmi. Ako rozoznáme, čo je spravodlivé? Ako môžeme rozlíšiť dobro od zla? Skutočné právo od toho zdanlivého?
Šalamúnova žiadosť zostáva rozhodujúcou pre politika i samotnú politiku aj dnes.
Vo veľkej väčšine problémov, o ktorých právo rozhoduje, je práve väčšina dostačujúcim kritériom. No je evidentné, že v základných otázkach práva, v ktorých sa rozhoduje o dôstojnosti človeka a ľudstva, väčšinový princíp nestačí: v procese tvorby práva je každá osoba – ktorá má zaň zodpovednosť – povinná ona sama hľadať kritériá pre svoje smerovanie. V treťom storočí veľký teológ Origenes takto odôvodnil vzopretie sa kresťanov určitým právnym normám, ktoré vtedy platili: „Ak by sa niekto nachádzal uprostred ľudu Skýtov, ktorí majú protináboženské zákony a bol by prinútený žiť uprostred nich… istotne by konal veľmi rozumne, ak by – v mene zákona pravdy, ktorý je u Skýtov vskutku nelegálnym – ak by spolu s ostatnými, ktorí majú ten istý názor, vytvoril spoločenstvá proti platnej legislatíve…“ (Contra Celsum GCS Orig. 428 (Koetschau); porov. A. Fürst, Monotheismus und Monarchie. Zum Zusammenhang von Heil und Herrschaft in der Antike. In: Theol.Phil. 81 (2006) 321 – 338; citácia p. 336; porov. J. Ratzinger, Die Einheit der Nationen. Eine Vision der Kirchenväter (Salzburg – München 1971) 60).
Na základe tohto presvedčenia tí, ktorí vzdorovali a konali proti nacistickému režimu a proti ostatným totalitným režimom, činili tak službu skutočnému právu a celému ľudstvu. Týmto osobám bolo jasné a nepopierateľné, že platné právo bolo vskutku nespravodlivosťou.
No v rozhodnutiach demokratického politika otázka ohľadne toho, čo korešponduje so zákonom pravdy, čo je skutočne spravodlivé a môže sa stať zákonom, nie je tak veľmi evidentná. Čo v súvislosti so základnými antropologickými otázkami je spravodlivé a môže sa stať platným zákonom, v súčasnosti nie je vôbec také zjavné. Na otázku, ako možno spoznať, čo je skutočne spravodlivé a takýmto spôsobom slúžiť spravodlivosti v legislatíve, nikdy nebolo ľahké nájsť odpoveď a dnes – s takým veľkým množstvom našich poznatkov a našich schopností – je táto otázka ešte zložitejšia.
Ako spoznať, čo je spravodlivé? V minulosti boli právne usporiadania takmer vždy motivované náboženstvom: na základe odvolania sa na božstvo sa rozhodovalo, čo je medzi ľuďmi spravodlivé.
V protiklade s ostatnými veľkými náboženstvami kresťanstvo nikdy nevnucovalo štátu a spoločnosti zjavené právo, čiže právne usporiadanie odvodené zo zjavenia. Odvolávalo sa naopak na prirodzenosť a na rozum, ako na skutočné zdroje práva; odvolávalo sa na harmóniu medzi objektívnou a subjektívnou pravdou, harmóniu, ktorá však predpokladá, že obe tieto sféry sú založené na Božej stvoriteľskej pravde. Kvôli tomu sa kresťanskí teológovia pripojili k filozoficko-právnickému hnutiu, ktoré sa formovalo od 2. storočia pred Kristom. V prvej polovici 2. predkresťanského storočia sa udialo stretnutie medzi prirodzeným a sociálnym právom vytvoreným stoickými filozofmi a vplyvnými učiteľmi rímskeho práva (porov. W. Waldstein, Ins Herz geschrieben. Das Naturrecht als Fundament einer menschlichen Gesellschaft (Augsburg 2010) 11ss; 31 – 61).
Z tohto stretnutia sa zrodila západná právna kultúra, ktorá bola a stále je determinujúcou silou pre právnu kultúru ľudstva. Z tohto predkresťanského spojenia medzi právom a filozofiou vychádza cesta, ktorá vedie skrze kresťanský stredovek a právny rozvoj počas Osvietenstva až po Deklaráciu základných ľudských práv a Základný nemecký zákon, ktorým náš ľud v roku 1949 uznal „nedotknuteľné a neodňateľné ľudské práva ako základ každého ľudského spoločenstva, pokoja a spravodlivosti vo svete“.
Pre rozvoj práva a ľudstva bolo rozhodujúce, že kresťanskí teológovia odmietli náboženské právo s jeho odvolaním sa na božstvá, a postavili sa na stranu filozofie uznajúc za platný zdroj práva pre všetkých toto spojenie rozumu a prirodzenosti. Toto rozhodnutie urobil už sv. Pavol, keď vo svojom Liste Rimanom tvrdí: „A keď pohania, ktorí nemajú zákon (židovskú Tóru), od prírody robia, čo zákon požaduje, … sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie …“ (Rim 2,14n).
Tu sa objavujú dva základné pojmy – príroda (prirodzenosť) a svedomie.
„Svedomie“ nie je nič iné ako to „chápavé srdce“ Šalamúna, teda rozum otvorený k jazyku bytia. Kým sa takto až po epochu Osvietenstva, Deklarácie ľudských práv po druhej svetovej vojne a vytvorenie nášho Základného zákona otázka o základoch legislatívy zdala jasná, v poslednom polstoročí sa udiali dramatické zmeny situácie. Myšlienka prirodzeného práva je dnes považovaná za tak trochu divnú katolícku náuku, o ktorej sa neoplatí diskutovať mimo katolíckej pôdy, takmer akoby sme sa hanbili ju čo i len spomenúť. Chcel by som krátko poukázať na to, ako vznikla táto situácia.
Predovšetkým je dôležitá myšlienka podľa ktorej je medzi „byť“ („Sein“) a „mať povinnosť“ („Sollen“) neprekonateľná priepasť. Z „bytia“ nemožno odvodiť „povinnosť“, pretože ide o dve absolútne odlišné oblasti. Základom tohto názoru je pozitivistické chápanie prirodzenosti a rozumu, ktoré je dnes takmer všeobecne prijímané. Ak považujeme prirodzenosť za „súhrn objektívnych údajov, spojených medzi sebou, ako sú spojené príčina a následok“ (Hans Kelsen), tak z nej nemôže v skutočnosti vyplynúť akákoľvek indikácia, ktorá by mala etický charakter (Waldstein, op. cit. 15 – 21). Pozitivistické chápanie prirodzenosti, ktoré ju chápe čisto účelovým spôsobom, tak ako ju vysvetľujú prírodné vedy, nemôže vytvoriť akýkoľvek most medzi spôsobom konania a zmýšľania („ethos“) a právom, ale opätovne dať iba čisto účelové odpovede.
To isté však platí aj pre rozum v pozitivistickom pohľade, ktorý je mnohými považovaný za jediný vedecký pohľad. V ňom to, čo nie je buď overiteľné alebo popierateľné, nepatrí do sféry rozumu. Preto ethos a náboženstvo musia spadať do čisto subjektívnej sféry a teda mimo sféry rozumu v užšom zmysle slova. Tam, kde platí dominantné a exkluzívne postavenie pozitivistického rozumu – a to je takmer vždy v našom verejnom povedomí – klasické zdroje poznania ethosu a práva sú „vyradené z hry“. Toto je dramatická situácia, ktorá sa týka nás všetkých a o ktorej je potrebné verejne hovoriť. Práve urgentné pozvanie k takejto diskusii je hlavným zámerom tohto príhovoru.
Pozitivistický pojem prirodzenosti a rozumu, pozitivistický pohľad na svet je vo svojom celku obrovskou časťou ľudského poznania a ľudských schopností, ktorých sa samozrejme nemôžeme zriecť. No ona sama v sebe nie je kultúrou, ktorá by zodpovedala, alebo by bola dostatočná pre ľudské bytie v celej jeho šírke. Tam, kde sa pozitivistické zmýšľanie považuje za jedinú dostačujúcu kultúru, a vytláča všetky ostatné kultúrne skutočnosti do postavenia akýchsi subkultúr, tam všade redukuje človeka ba dokonca ohrozuje jeho ľudskosť. Hovorím to s ohľadom na Európu, v ktorej vidieť snahu uznať jedine pozitivizmus za spoločnú kultúru a ako spoločný základ pre formovanie práva. Zatiaľ čo všetky ostatné presvedčenia a hodnoty našej kultúry sú redukované do postavenia subkultúr.
Týmto sa Európa – tvárou v tvár iným kultúram sveta – stavia do pozície krajiny bez kultúry a súčasne vznikajú extrémistické a radikálne prúdy. Pozitivistické zmýšľanie, ponúkané exkluzívnym spôsobom nie je schopné vnímať čokoľvek iné než niečo funkčné. Podobá sa tak na opancierovanú stavbu bez okien, v ktorej si užívame pokoj a svetlo my sami a nechceme obe tieto veci prijať od Boha. Ani tak si však nemôžeme namýšľať: aj v takomto nami vytvorenom svete potajomky čerpáme Božie zdroje, ktoré iba pretvárame na naše výtvory. Je potrebné opäť roztvoriť okná, uvidieť veľkosť sveta, neba a zeme a používať všetko toto spravodlivým spôsobom.
No ako to zrealizovať? Ako nájdeme vstup k tejto veľkosti, k tomuto celku? Ako môže rozum nájsť svoju veľkosť bez toho, že by skĺzol do iracionality? Ako sa môže prirodzenosť opäť zjaviť vo svojej skutočnej hĺbke, so svojimi potrebami a svojimi indikáciami?
Chcem pripomenúť jeden fakt zo súčasných politických dejín, s nádejou, že nebudem zle pochopený a že nevzbudím množstvo jednostranných polemík. Povedal by som, že objavenie sa ekologického hnutia v nemeckej politike od 70-tych rokov minulého storočia, i napriek tomu, že úplne neroztvorilo okná, predsa len bolo a zostáva výkrikom snažiacim sa o čistý vzduch, výkrikom, ktorý nemožno ignorovať ani ospevovať, pretože v ňom vidieť príliš veľa iracionality.
Mladí ľudia si uvedomili, že v našich vzťahoch s prírodou niečo nefunguje. Že hmota nie je iba materiálom pre našu činnosť, ale že samotná Zem má sama v sebe svoju vlastnú hodnotu a my máme nasledovať jej usmernenia. Je jasné, že tu nerobím propagandu jednej konkrétnej politickej strane, o toto mi vôbec nejde. Keď v našom vzťahu so skutočnosťou niečo nefunguje, tak sa musíme všetci vážne zamyslieť a všetci sme vedení k otázkam ohľadne samotných základov našej kultúry.
Dovoľte mi sa ešte na chvíľu zastaviť pri tomto bode. Dôležitosť ekológie je nepopierateľná. Musíme počúvať jazyk prírody a správne naň odpovedať. Chcel by som však rozhodne čeliť ešte jednému bodu, ktorý býva častokrát veľmi zanedbávaný: existuje aj ekológia človeka. Aj človek vlastní určitú časť prírody, ktorú musí rešpektovať a ktorú nemôže ľubovoľne manipulovať. Človek nie je iba slobodou, ktorú si sám vytvorí. Človek nevytvára iba seba samého. On je duch a vôľa, no je aj prírodou a jeho vôľa je správnou vtedy, keď počúva prírodu, keď ju rešpektuje a keď prijíma seba samého preto, čím on sám je a ktorý sa nevytvoril sám pre seba. Práve tak a iba tak sa realizuje skutočná ľudská sloboda.
Vráťme sa k základným pojmom prirodzenosti a rozumu, z ktorých sme na začiatku vyšli. Veľký teoretik právneho pozitivizmu – Kelsen, vo veku svojich 84 rokov, v roku 1965 opustil dualizmus medzi „byť“ („Sein“) a „mať povinnosť“ („Sollen“). Vtedy povedal, že normy môžu byť odvodené iba podľa vôle. Následne by prirodzenosť v sebe zahŕňala normy iba vtedy, ak by nejaká vôľa tieto normy do nej vložila. To by na druhej strane predpokladalo Boha Stvoriteľa, ktorého vôľa je vložená do prirodzenosti. „Diskutovať o pravde tejto viery je absolútne zbytočné“, povedal (podľa Waldsteina, op. cit. 19). Je to skutočne tak? – chcel by som sa spýtať. Je skutočne bez zmyslu zamýšľať sa nad tým, či objektívny rozum, ktorý sa ukazuje v prírode, nepredpokladá stvoriteľský Rozum – Creator Spiritus?
Tu by nám malo prísť na pomoc kultúrne dedičstvo Európy. Na základe presvedčenia o existencii Boha Stvoriteľa boli rozvinuté myšlienky o ľudských právach, rovnosti všetkých ľudí pred zákonom, presvedčenie o nedotknuteľnosti ľudskej hodnoty každej jednej osoby a vedomie zodpovednosti ľudí za ich konanie. Tieto poznatky rozumu tvoria našu kultúrnu pamäť. Ignorovať ju alebo považovať za číru minulosť by bolo odvrhnutím svojej vlastnej kultúry a zbavením sa našej celistvosti.
Európska kultúra sa zrodila zo stretnutia medzi Jeruzalemom, Aténami a Rímom – zo stretnutia medzi vierou v Boha Izraela, filozofickým zmýšľania Grécka a právnym myslením Ríma. Toto trojité stretnutie vytvára vnútornú identitu Európy. Vo vedomí zodpovednosti človeka pred Bohom a v uznaní nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti každého človeka, toto stretnutie zabezpečilo kritériá práva, obraňovanie ktorých je našou úlohou v tomto historickom okamihu.
Keď sa mladý kráľ Šalamún ujímal moci, dostal možnosť požiadať o niečo. Čo by sa stalo, keby sme my – dnešní zákonodarcovia – dostali možnosť požiadať o niečo? O čo by sme požiadali? Myslím, že aj dnes by sme nemohli žiadať nič iné než chápavé srdce – schopnosť rozlišovať dobro od zla a vytvárať tak skutočné právo, slúžiť spravodlivosti a pokoju.
Ďakujem za vašu pozornosť.
Preklad: Ľubomír Rebek
http://www.farnostokolicne.sk/clanok/prihovor-benedikta-xvi-v-nemeckom-parlamente