Aj keď sme siedmi nedostatoční, vždy sa snažme ostať statoční
Vidíme okolo seba znovu veľmi veľa zlého, klamstva, udavačstva a manipulácie a často sme z to všetkého zase až zúfalí. Nezabúdajme ale na jedno, že my, veriaci v Boha, jeho Syna a Ducha, ktorý vanie aj v tej najsmradľavejšej atmosfére, nikdy nie sme naozaj sami. My veríme v živého, konkrétneho Boha, ktorý o nás vie a ktorému skladáme účty. Veríme, že skôr či neskôr, ale vždy ich vyrieši a či už hneď, alebo až potom, ocení naše snahy a pomôže nášmu zúfalstvu.
Na človeka a na ľudí sa možno spoliehať ťažko, večným problémom je aj dorozumenie medzi generáciami. Mňa len ťažko a neúplne dokázal pochopiť môj otec a ja sa len ťažko dokážem vžiť do situácie a problémov môjho syna. Ale všetci traja sme verili, veríme a dúfajme, že neprestaneme veriť, že je Niekto, kto presahuje naše snahy o pochopenie druhých a dokonca aj nás samých.
Zažil som normalizáciu a študoval aj päťdesiate roky. Dlho som mal naivný dojem, že podobné mechanizmy sa nemôžu obnoviť a vrátiť. Ako veľmi som sa mýlil!
Národný a štátny záujem je málokedy identický a vždy to v zmiešaných štátoch robí problémy. A ešte väčšie problémy vzniknú, ak sa do toho pridajú aj zahraničné záujmy. Už v čase Ježiša sa pohŕdalo Galilejčanmi a Rímska ríša bola síce právnym štátom, ale pre rímskych občanov platili osobitné zákony. „Historia est magistra vitae“, ale možnosti potknutí a krívd pretrvávajú.
Ježiš hovorí o neposudzovaní v osobných vzťahoch, ale aj v tých skupinových charakteristikách je veľmi zmierlivý a odpúšťajúci. Pretože vtedy ako aj teraz mnohí naozaj „nevedia, čo činia.“ Alebo aj vedia, ale nič iné im nezostáva…
Dopozeral som práve teraz seriál „Dejiny náboženstva“ na Viasat History, kde sa uvažuje o problémoch, ktoré aj v kresťanstve opakovane vznikajú. Ale práve tieto problémy generujú aj riešenia. Takže dúfajme, že znovu „nakoľko vzrástol hriech, natoľko vzrastie aj milosť.“
Dokážme meditovať a odpútať sa od konkrétnych problémov, ale predovšetkým sa snažme ich vnímať, chápať, vedieť liečiť a v najhoršom prípade ich zlé následky znovu odpúšťať. Aj sebe samému. Apoštol Ján nám už v 1. kapitole svojho evanjelia dáva živú nádej, ktorú má on vo vtedajšom, ale aj my v terajšom Spasiteľovi, to jest Záchrancovi. V ňom je život, ktorý bol, je a aj bude svetlom ľudí, ale tmy ho aj v súčasnosti ťažko dokážu prijať. Modlime sa, nech sa to zasa podarí.
Vlado Gregor