„Blíži sa totiž 30. výročie 3. júla 1995. Ján Pavol II. vtedy v Levoči vyzval na začiatok jeho beatifikačného procesu. Nie je bežný jav v Cirkvi, aby na takýto proces vyzval partikulárnu cirkev samotný jej najvyšší predstaviteľ tých, ktorí by mali byť prvými iniciátormi tohto procesu. Nenaznačil nám tak trochu svätý Ján Pavol II., aby sme si viac vážili vlastných statočných synov a dcéry národa?“
Slovenský dejepisný spolok v Bytči sa podujal na tvorbu útleho knižného diela. Za textom, ktorý tvorí 150 strán, sa však skrýva príbeh veľkého syna nielen nášho slovenského národa, ale aj oddaného Božieho služobníka. Žiaľ, tento statočný biskup musel svoju vieru dokazovať svedectvom svojho života ako väzeň komunistického režimu, čo mu prinieslo mučenícky kult.
V Spišskej diecéze už 30 rokov trvá proces jeho blahorečenia, ale medzi veriacimi tejto diecézy je Ján Vojtaššák už dávno na oltári. Je po ňom pomenovaný nielen kňazský seminár, ale úcta k nemu sa prejavuje aj pri slávených výročiach narodenia, smrti či prosbách veriacich pri svätých omšiach za jeho beatifikáciu. Je možné aj to, že útle dielo predkladané slovenskej verejnosti napomôže tomuto procesu.
Zvlášť cenný je už samotný úvod významného slovenského exilového historika, ktorý sa nedávno dožil neuveriteľných 99 rokov, pričom mu elán a entuziazmus nechýbajú ani v tomto pokročilom veku. Profesor František Vnuk okrem úvodného slova, kde vysvetľuje nielen základné reálie zo života Jána Vojtaššáka, ale udáva aj určitý návod na čítanie tohto textu, plasticky ukazuje aj svoju precíznosť, a to najmä v poznámkach pod čiarou, kde významne prispel k objasneniu života otca biskupa, ale na tomto príklade ukazuje aj akési vinutie sa slovenskými dejinami v duchu národnom a kresťanskom.
Už samotný osud rukopisu, za ktorý vďačíme kňazovi a hlavnému životopiscovi biskupa Vojtaššáka, je námetom na dobrodružný film či knihu. Ich lektúra samotná sa po tomto úvode stáva zrozumiteľnejšou- otec biskup tak na nasledujúcich stranách autobiografie pomerne podrobne opisuje detský vek, dospievanie, voľbu povolania a štúdium v seminári. Pretkané je to vzťahom k Bohu, ľuďom, slovenskému národu čí názormi na život samotný.
Bokom neostáva ani politika či hodnotenie našich dejín, kde biskup miestami používa pomerne ostrý slovník, najmä ak sa stavia do úlohy apologéta práv národa slovenského. Vysvetľuje a porovnáva maďarizáciu, ale aj bohemizáciu nášho územia, pričom svetlým bodom našich dejín je preňho 14. marec 1939, ktorý vidí ako ich prirodzené vyústenie. Text však čitateľa môže prekvapiť svojou disproporciou: pomerne veľký rozsah venuje otec biskup rokom mladosti, no aktívnej biskupskej službe venuje menší počet strán. Avšak nijako to neuberá na autenticite životopisu tohto muža, ktorého možno za niekoľko rokov budeme mať aj na oltári.
Blíži sa totiž 30. výročie 3. júla 1995. Ján Pavol II. vtedy v Levoči vyzval na začiatok jeho beatifikačného procesu. Nie je bežný jav v Cirkvi, aby na takíto proces vyzval partikulárnu cirkev samotný jej najvyšší predstaviteľ tých, ktorí by mali byť prvými iniciátormi tohto procesu. Nenaznačil nám tak trochu svätý Ján Pavol II., aby sme si viac vážili vlastných statočných synov a dcéry národa?
Žiaľ, vinou nepriaznivých okolností, ktoré dnes sprevádzajú hodnotenie osobností tohto otca biskupa, najmä jeho pôsobenie v Štátnej rade prvej SR, sa tento proces predlžuje. Verme však, že nie nadlho.
Tento článok vyšiel v májovom čísle mesačníka Extra Plus 05/2025
Juraj Vrábel ml.