Z novodobej európskej, ale hlavne tej našej histórie, vieme, že vytváranie obrazu nepriateľa nie je dobrá metóda.
Obraz nepriateľa je konkrétna podoba nepravého dobra. Zlo, ktoré z toho prichádza je ale pravé. Príklady na takzvané dobrá je všade okolo nás dosť. Množstvo obyvateľov Slovenska musí za prácou do zahraničia. Oslabuje to rodinu. Navodzuje neprirodzený životný spôsob. Ale nazve sa to dobro, ako voľný pohyb pracovnej sily. Pravý názov by mohol byť o nedostatku slovenského kapitálu v slovenských regiónoch. Cudzí kapitál je tu pokiaľ sa mu to vypláca. Až sa nevypláca, zbalí sa a ide tam kde sa mu to vypláca. Ekonomický kapitál sa takto nadraďuje ľudskému kapitálu.
Ak ste proti rodovej ideológii, vytvoria z vás obraz nepriateľa pokroku. Mládež chce byť pokroková. Nerozlišuje pravé dobro od nepravého. Sprievodným znakom nepravého dobra je zavrhovanie všetkého čo tu už bolo, bez rozdielu. Zahadzuje sa tradícia. Zamieňa sa za predsudok, ktorého sa treba zbaviť. K tradícii patrí aj kresťanstvo, ale aj kultúrne formy, ako je rodina, spôsob vlastnenia, vzdelávanie, starostlivosť o duševno, kultúra verejnosti.
Je tu odmietanie cirkvi ako čohosi zastaralého, ktoré nemá čo dnešnej dobe povedať progresivistami. Napomáha tomu neraz aj to, že cirkvi sa neraz správajú ako anxiózny, úzkostlivý introvert, plný obáv. Ako fóbický jedinec. Taký jedinec znehybňuje a umŕtvuje všetko, aby si zabezpečil pocit bezpečia. Všetko musí znehybnieť. Takáto meravosť, inertnosť sa môže zamieňať za mystiku od ktorej má veľmi ďaleko. Toto nie je cesta evanjelizácie. Je pravda, že núdza u niektorých prehĺbi vieru, ale určite ich nie je toľko aby naplnili, či preplnili kostoly. U mnohých ľudí zážitok, že sa nikto neozval pri nejakom prejave nespravodlivosti, či zla v spoločnosti, znamená skúsenosť, že pravda prehrala. Zaujať mravné stanovisko k záporným javom v spoločnosti znamená, že síce pravda nevyhrala, ale ani neprehrala. A to znamená veľa.
Boli a sú aj kladné príklady. Najnovšie kázeň na tohoročnej púti v Levoči, alebo v Nitre na cyrilometodských slávnostiach. Ale bolo tu aj zakazovanie verejného vystupovania charizmatických kňazov. Také čosi je na škodu duší. Charizmatický kňaz pomáha obnoviť vedomie o duši. Civilizačné systémy sa zaujímajú iba o psychiku, akoby ona vznikal cez tieto systémy. Cez ich štandardy, ktoré sa zamieňajú za hodnoty. To je skaza duši. Psychika vzniká vo vzťahu duše a tela. Málo sa dáva príležitosť laikom aby bránili kresťanstvo. Napríklad v redakciách kresťanských médií dominovali kňazi. Renomé kňaza je ľahko poškodiť, potom je tu samá opatrnosť a chýba priama reč.
Život je kontinuita. Ak vláda nepodporuje kultúru, jej formy, cirkev v jej úlohách, chýbajú formačné činitele spoločenského vedomia. Chýba povedomie kontinuity úsilia o to čo je dobré. Na Slovensku toto kritický chýba. Dobro nie je iba opakom zla. Nie je na zle závisle. Má svoju vlastnú silu pomenovať skutočnosť. Tradícia to sú otázky: čo kontinuuje, prečo chýba kontinuita. V čom tá kontinuita musí zmeniť obsah hlbším poznaním. Čo sa vlastne bude kontinuovať? Odmietanie všetkého čo bolo, tradície, pomáha cenzúram. Cenzúra vďačne prijme úlohu povedať čo nesmie mať význam. Môže tak urobiť iba tak, že je tu silne dezorientovaná vrstva najmä mladých, ktorí chcú všetko búrať. V momente búrania pôsobia impozantne, ale ako ilúzia, ako mam. Prečo pribúda toľko otetovaných ľudí? Už deti v predškolskom veku majú otetované predlaktia ruky.
Akoby nová viera, až všetko staré odmietneme zákonite príde čosi nové, samo od seba. Ak neprichádza tak málo odmietame. Tetovanie ako zvládanie nejakého preťaženia? Ale poznáme zvládanie aj náboženstvom, vierou. Š. Smoleň v knihe „Cesta na Západ“ píše, že západný človek už nechce Boha, ktorý hriechy odpúšťa, ale ktorý hriechy ruší. Taký bludný kruh.
Ak ste proti cenzúre ktorú zaviedli na slobodné média tak z vás rovnako vytvoria obraz nepriateľa. Ak je niekde napríklad vyprovokovaná vojna, hovorí sa tomu zástupná vojna a vy na to prídete, tak zapadnete do obrazu nepriateľa. Metóda vyprovokovania vojny je metóda na vytváranie obrazu nepriateľa. Premýšľať už netreba, myslieť sa zakazuje. Obraz nepriateľa je zlá metóda. Za bývalého totalitného režimu bol Západ obrazom nepriateľa a na Západe sme boli mi tým obrazom nepriateľa. Dúfali sme, že je s tým koniec. Že už je koniec zjednocovaniu Európy obrazom nepriateľa. Máme právo byť sklamaný. Dejiny sa zase opakujú chybami.
Obraz nepriateľa ako zjednocujúci činiteľ sa najčastejšie spája s totalitou. Totalita vidí víťazstvo ako hotovú vec. Ako predurčenú sebe. Verí vo svoj mýtus. Že to tak nie je sa mohla presvedčiť každá totalita v minulosti. Totalita je nepoučiteľná. Totalita chce vidieť aj ľudí, s iným názorom, ako tých, ktorí sú určení na porážku. Totalita to sú ľudia zovretí nejakou negáciou, ktorá vymazáva trúfalo aj pol sveta. Určite každého kto nesúhlasí. Rada zneužíva vedu. Má témy, ktoré sú všeobecne prijímané ako znak pokroku. Ak niekto výlučne hovorí iba o ochrane prírody, má sa za to, že je to človek vedeckého svetonázoru a je považovaný za kompetentného diskutovať o hoci čom.
Premnoženie medveďou je viditeľný dôsledok. Ochrana premnožených medveďou, vlkov je nepravé dobro.
Aj nastoľovanie problému rodovej ideológie je spôsobom ako vyrobiť obraz nepriateľa pokroku a spoločnosti. Zástanca takého postoja môže robiť hoci čo, aj medziľudsky zle, ale ak sa prihlási k tomu zjednodušenému pohľadu na pokrok a vedu, všetko je v poriadku. Totalita nanucuje takzvané dobro a skutočné dobra zahmlieva. Ale zlo bolestne dolieha na ľudí. Aby sa prebudili. Takzvaným dobrom je improvizovaný život ale zlo z nedostatku zmyslu pre záväzky je reálne.
Totalita má rada publikum, ktoré si nekladie otázky o čom všetko toto dookola je. Totalita upevňuje závislosť ľudí na nižších formách života. Frekventovaným termínom v súčasnosti je „moderný človek“. Môže ísť o publikum, ktoré popiera často všetko minulé ako zastaralé. Totalita má rada tých najmladších a ich neraz naivný optimizmus a cenzuruje staršie generácie s ich skúsenosťami. Poškodzuje medzigeneračné vzťahy. Totalita určuje obsah myslenia. Obsahom myslenia je obraz nepriateľa. Vybraté média usilujú, aby ľudia dôverčivo opakovali v myšlienkach obsah toho obrazu nepriateľa. Stupňovanie toho je dôležité. Ale tí obozretnejší, ktorí čosi tušia môžu byť onálepkovaný „obrazom nepriateľa“. Slovo mentálne znamená premýšľanie. Obraz nepriateľa šírený propagandou neznáša mentálne procesy. Ak sa nepodporuje v spoločnosti kultúra, formalizuje kresťanstvo, dezintegrovaní jedinci, ktorí toto majú na svedomí, začnú aplikovať obraz nepriateľa.
Príčiny tohto stavu.
Za príčinu možno považovať skutočnosť, že technologický vyspelá civilizácia, duševne väzí v devätnástom storočí. Tento stav modernej spoločnosti je zahmlený technologickým pokrokom, ktorý ďaleko prekonal devätnáste storočie. Vhľady technologické nie sú náhľadmi duchovnými. Súhlasím s názorom slovenského filozofa Svätozára Štúra, ktorý je stále aktuálny, že devätnáste storočie bolo víťazstvom empírie nad myšlienkou. Pozorujeme aj v súčasnosti nadvládu empírie, prakticizmu, utilitarizmu, ktorý nepozná svoje miesto v duchovnej štruktúre, ale naopak prispôsobuje si túto duchovnú štruktúru, zmocňuje sa jej pre svoje účely. Deformuje takto poznané hľadiská a hodnotenia. Vylučuje transcendentálne hodnoty, ktoré sú nemenné. Presahujú ľudské konanie svojim obsahom a tak ho vyzývajú k zdokonaľovaniu sa. Seba ohromujúcejšie technické javy nedokážu byť tým referenčným bodom zmysluplného zjednocovania. A toto sa na Západe ignoruje.
V devätnástom storočí, uvádza S. Štúr, biológia svojimi poznatkami prispela k tomu, že najvyššou hodnotou sa stal pojem života. Ale nie života duchovne naplneného, ale vitálneho, biologického. Toto pokračuje aj v súčasnosti. V tejto súvislosti Svätozár Štúr pripomína F. Nitzscheho a jeho výrok, že ak sa preukáže, že morálne pôsobí proti vitalite, bude proti morálnemu. Ak sa preukáže, že pudy, napríklad tvrdosť, krutosť, lesť, opovážlivosť, bojovnosť môžu rozmnožiť vitalitu človeka, pritakám ku zlu a hriechu, uvádza F. Nitzsche. Tento postoj aj v súčasnosti je vlastný improvizácii, ktorá sa stáva dominantným spôsobom života. Vyčerpáva človeka a preto ten potrebuje neustále nabudzovanie biologické a vitálne.
To je aj príčinou kritického napätia medzi tým, ako improvizácia formuje paradigmy o človeku a tým, ako je v skutočnosti človek konštituovaný. Preto je so súčasným obsahom improvizácie silne spojený hodnotový relativizmus a pansexualizmus. A to je príčina, prečo aj euroatlantická spoločnosť nevie vytvoriť centrum, ktoré by zjednocovalo národy. Súčasný stav EU je taký, že je tu absencia takého centra, ale zároveň aj trauma z toho, že zjednocujúcim činiteľom je zase obraz nepriateľa. Teda aj pravdepodobnosti vojny. Potom ide len o to, udržať tie vojny mimo jadrovej vojny. Pozorujeme čosi také?
Improvizácia ako škodlivý spôsob života.
K tomuto stavu zásadne prispieva spôsob života ľudí, v ktorom sa presadila improvizácia. Má svoj pôvod v deformovanom liberálnom chápaní kapitalizmu. Súčasný liberalizmus, v napojení na filozofiu štrukturalizmu L. Štraussa vytvára napätie predstavami, že skutočným subjektom vývoja spoločnosti nie je ľudská osoba, ale sociálna štruktúra. Pomenovať skutočnosť sa dá iba dekonštrukciou. Tá nachádza iba nové štruktúry. Nádejou je nejaká mutácia štruktúr. Chápanie vývoja je neosobné a to môže byť aj o zlom osude človeka. Človek ktorému sa uprie právo byť osoba sa stáva iba kusom nejakého neosobného celku. Môže byť vyhodnotený ako odpad a ako taký likvidovaný. Mierou vývoja spoločnosti by mala ostať ľudská osoba. S jej nárokmi aj na osobnú zmysluplnosť. Bez tohto kritéria sa presadí iba spôsob života improvizácie. Nič nemôže byť stále, trvácne, všetko musí byť v pohybe. Čo platilo včera, je iné dnes.
Improvizácia neumožňuje ustáliť kultúru v osobnom živote a v živote spoločnosti. Improvizácia nedovoľuje predvídať. Ľudia sa musia udržiavať tak povediac v „prchavom“ stave, aby boli schopní sa preskupiť podľa toho, čo prinesie náhoda. Náhode sa hovorí príležitosť. V dôsledku improvizácie sa nedá nájsť stabilizujúci zmysel života. Improvizácia predpisuje „zmysel života“ módnymi výstrelkami, ktoré nakoniec nechajú človeka nepripraveného odpovedať na otázky života. Významný psychoterapeut V. E. Frankl odmietol improvizáciu, ako človeka poškodzujúci spôsob života. Tento stav veci má dopad v osobnom živote ale aj v procesoch spoločnosti.
Obsahy sebauvedomovania spojené s témami ako národné, rodina, kapitál, podnikanie a iné, sa pre improvizáciu veľmi ťažko dostávajú do úrovne mravnej. Spôsobujú, že ekonomický kapitál exploatuje prírodný kapitál, a poškodzuje hodnotu človeka v ľudskom kapitále. Môže byť skrytou agendou konfliktov. Kedy môže ísť o skrytú snahu zmocniť sa prírodného kapitálu nejakého národa. Vytvára sa obraz nepriateľa, ktorý má zjednotiť ako náhrada za skutočné mentálne morálne centrum v národnej, ako aj nadnárodnej spoločnosti.
Moderný človek spája predstavu o sebe s rozumom, myslením a pokrokom. Klasik personalistickej filozofie sv. Tomáš Aquinský rozlišuje bádavý rozum a činorodý rozum. Bádavý rozum spája s absolútne platným a činorodý rozum s relatívne platným. Je to aktuálny problém vzťahu univerzálneho a parciálneho. Bez harmonizácie univerzálneho a parciálneho, iba parciálne platné končí v improvizácii. Dezintegrovaná osobnosť je osobnosť, ktorá stratila kontakt s bádavým rozumom. Preferuje iba to parciálne. Bádavý rozum je aj vo vzťahu poznávania a kresťanskej viery.
Integrovaná osobnosť ako prevencia improvizácii.
Integrovaná osobnosť je jednota bádavého a činorodého rozumu. Táto jednota sa stále na Slovensku nevytvorila. Na Slovensku je veľká časť obyvateľov, aj po tridsiatich rokov vlastnej štátnosti, politický neskúsená. Potom voľby sú akousi súťažou maskérov, krajčírov, kaderníčok, scénaristov z rôznych ambasád, ale aj vlastných autorov. Politike často chýba vzdelávací, formačný rozmer. Politika pre svoje ciele neraz znižuje zámerne mentálnu úroveň občana aby oslabila kvalitu rozhodovacieho procesu. Rozhodovací proces má štádia pozorovanie, uvedomenie si rozdielov, alternatív, dôsledkov jednotlivých alternatív, a kladov a záporov rozhodnutia. Voľby sú problémovou situáciou.
Kampane sú často o tom ako presvedčiť voliča, že problémov niet. Mnoho ľudí nevie pracovať s informáciami. Dobrý riešiteľ problémov problém rozloží na časti, k problémom si vytvára kladný vzťah v snahe aby to boli problémy rastu a rozvoja. Zlý riešiteľ odmieta problémy, chce riešenie okamžite. Francúzky historik, filozof P. Manent v štúdii „Kríza liberalizmu“ píše, že Západ používa lesť, vyváža ideu, že konkurencia všetko vyrieši. Takto dereguluje spoločnosti. Západ má presvedčenie, že myšlienky, ktoré vyváža budú ľuďmi vo svete automatický prijímané ako ich vlastné. P. Manent píše, že zažíva trpké sklamania. Nazdávam sa, že Slovensko patrí k tým málo krajinám, kde Západ môže byť spokojný. Opakujeme známe mantry. Na niektoré reagujeme už s úsmevom. Napríklad tvrdenie: politik má byť bohatý aby nekradol. Ale mnoho takých sa ešte neodmietlo. Sú to nepravé dobra.
Pribúda improvizácie, kde by malo byť rozlišovanie medzi lepším a horším a kde by mala byť tvorivosť. Dopady improvizácie sú aj v osobnom živote. V rozličnej miere spôsobujú depresiu. Z tohto tlaku depresivity sa ľudia pokúšajú dostať vyhľadávaním adrenalinových situácií. Tisícimi rozptýleniami. Majú ťažkosti tvoriť potrebné väzby na domov. Improvizujúci človek je všade doma a nikde nie je doma. K tomu sa druží biologizácia života človeka.
Tento stav produkuje negatívne javy, ktoré vyplývajú z toho, že sa ľudia zachraňujú na úrovni pudu sebazáchovy. Boj s negatívnymi spoločenskými javmi potom je často bojom viacej s tým pudom sebazáchovy, ako s vedomím, že sa porušujú mravné princípy. Improvizácia nedovoľuje, aby sa vývoj spoločnosti vyjadril kladnými propozíciami. Tie budú iba vtedy, ak sa podarí vytvoriť mentálne a morálne centrum, ktoré nahradí riziká zjednocovania cez obraz nepriateľa rozličnými scenármi, ktorých autorom je dezintegrovaná osobnosť. Ako je to neraz v súčasnosti v Európe, ale aj na Slovensku.
Integrovaný človek vie harmonizovať univerzálne platné s parciálnymi aktuálnymi problémami. Desatoro Božích prikázaní pozná predponou ne- nepokradneš, nepreriekneš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu a ďalšie prikázania. Vyžadujú od človeka aj sebazaprenie. Reštrikcie záporných pohnútok. Obraz nepriateľa naopak povzbudzuje agresivitu. Preto je to zlá metóda spojená s úpadkom v spoločnosti. Aj politika a verejný život je plný obrazov nepriateľa. Dezintegrovaný človek nedokáže inhibovať u seba záporné pohnútky. V literatúre, umení, hudbe sú tieto procesy zachytené. Ale sú aj príklad konverzie, obrátenia sa.
Slovensko už akútne potrebuje konverziu. Bolo príliš veľa mlčania, kde sa malo hovoriť. Život to nie je hra náhody a improvizácie. Kultúra a kresťanstvo je o tom, že zmysel života človeka má vzťah k pravde, ktorá pomáha vymaniť sa z náhod. Improvizácia normu vidí vo veciach. Kultúra a kresťanstvo normu rozpoznáva v pravdivosti. A pôsobí na jej vtelenie do každodenného života. Preto je životne dôležité aby sa kresťanstvo a kultúra v spoločnosti podporovali. Pretože bez toho sa opäť zopakujú veľké rozpady spoločnosti.
Stanislav Hvozdík