Pustovník a sv. prijímanie na ruku

Posnažím sa vysvetliť, čo som pochopila, ale udialo sa to tak hlboko v mojom vnútri, že neviem, či sa mi podarí to zrozumiteľne opísať. Každopádne sa o to pokúsim.

Budem musieť použiť veľa slov a príkladov, pričom v skutočnosti porozumenie bolo veľmi rýchle, nesprostredkované uvažovaním ani rečou. Je zrejmé, že tú bezprostrednosť skúsenosti neviem odovzdať. Preto to robím spôsobom možným nám ľuďom, lebo iné v našom dosahu nie sú.

Ak by sa ma predtým niekto opýtal na dôvody, prečo neprijímať do rúk konsekrovanú hostiu, povedala by som: pretože konsekrované sú len ruky kňaza a on koná in persona Christi, navyše úlomky hostie (aj keď sú celkom nepatrné, teda nie viditeľné voľným okom), ktoré sa stratia a padajú na zem, sú celým Kristom. A tieto úvahy zostávajú v platnosti aj teraz, ale ešte nie sú jadrom všetkého, sú to ľudsky zrozumiteľné motivácie, ktoré možno nezdieľajú všetci, ale rozumu dostupné.

A o nich môžeme polemizovať donekonečna. Ale je tu motivácia, ktorá sa nachádza pri koreni, ktorá pochádza od samého začiatku. Motivácia tak nadprirodzená, že sa o nej nedá diskutovať, buď je prijatá, alebo odmietnutá.
Aby sme ju však prijali, musíme mať veľmi živý zmysel pre prvotný hriech, zmysel, ktorý dnes takmer všetkým kresťanom chýba, pretože, opakujem, je potrebné hlboko vnímať kozmickú katastrofu, ktorú hriech spôsobil, a tragédiu, ktorá má význam pre človeka a celé stvorenie. Od toho momentu všetko začína a práve tam má korene prijímanie na ruku.

Biblista Pietro Bovati, S.J., veľmi dobre vysvetlil význam skutku, ktorý vykonala Eva v Edene: „Úplnému daru bola daná istá hranica: Boh žiada človeka, aby nejedol ovocie z jediného stromu, ktorý sa nachádza vedľa stromu života (Genesis 2,9) v strede raja, ale je od neho odlišný. Zákaz je vždy obmedzením túžby mať všetko, túžby (kedysi nazývanej „žiadostivosť“), ktorú človek pociťuje ako vrodenú túžbu po plnosti. Súhlas s takouto chamtivosťou sa rovná, v ideálnom prípade, zmiznutiu reality darcu; teda odstraňuje Boha, no zároveň určuje aj koniec človeka, ktorý žije, pretože sám je Božím darom“.
A ja dodávam ešte text z listu Filipanom 2, 5-7: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, …“

Keď berieme sväté prijímanie do ruky, „ukorisťujeme“ hostiu, a tá naša ruka, ktorá ju berie, je pohyb vedený žiadostivosťou, ktorý presne opakuje Evino gesto a je jeho dokonalou ozvenou. Boh sa neberie, on sa prijíma, a vzatie prijímania do ruky znamená zrušiť Darcu, ktorý dáva seba samého.“ Eva berie rukou ovocie priamo zo stromu, neprijíma ho od Boha, odpútava sa od závislosti na Ňom. Stáva sa nezávislou, alebo si to aspoň myslí.

V prípade prijímania na ruku, sme to my, ktorý od seba-prijímame, to znamená, že neprijímame od druhého, nevstupujeme do spoločenstva s Darcom, ale iba so sebou samým, čím sa vytvára uzavretý okruh, ktorý nás oddeľuje od Krista, pretože všetko sa prijíma len od Neho a s Ním. Medzi ľudským a božským je hranica, ktorú nemožno prekročiť, pretože vstupuje do hry jedna rozmanitosť, ktorá ničí človeka, ak je zle „pochopená“: Boh sa nám nedáva ako korisť, ktorú si treba chytiť, ale ako nesmierny dar na adorovanie (doslova ad-os / oris = do úst).

Netreba používať spôsob, ktorý má neblahé následky, pretože v nadprirodzenom poriadku má každé gesto svoj večný a jedinečný význam. Nesmie to byť naša ruka, ktorá berie, kopírujúc Evino gesto, ale musia to byť naše ústa, ktoré prijímajú (adorujú) hostiu priamo, bez sprostredkovania našej žiadostivosti, ktorá bola príčinou hriechu.

Uvedomujem si, že to vyzerá ako maličkosť, ale nie je to tak, jej nadprirodzený význam je obrovský: Boha si nemôžeme vziať, môžeme ho iba prijať, pričom sa zriekame svojho „ja“, ktoré je naopak, v prípade prijímania na ruku, posilnené gestom našej ruky.

Starý had neustále pracuje a naďalej našepkáva človeku, že nesmie byť závislý na Bohu, ale všetko má vziať do svojich rúk. Predmetom Satanovej večnej nenávisti je Vtelené Slovo, čiže spojenie božského s ľudským, Boh, ktorý sa stáva človekom. Vtelenie je jeho trápením, a keďže ako je zrejmé nemôže zamedziť Božiemu pôsobeniu, tak sa aspoň uspokojí, ako hovorí blahoslavený Klement Marchisio, s čiastočnými úspechmi: „ak nemôže zničiť, potom aspoň špiní, vnáša roztržky, deformuje“. A Eucharistia je jedným z jeho obľúbených cieľov.

V skutočnosti, ak si to všimnete, množia sa takzvané „eucharistické stoly“: na stole je miska alebo paténa plná hostií a každý sa obsluhuje sám. Možnosť prijať sväté prijímanie do rúk je presne nasmerovaný krok k nasledujúcemu kroku, zobrať si hostiu priamo sám, bez pokorného prijatia a vďakyvzdania. Všetko nám patrí, dokonca aj Boh. Ľudia, ktorí prijímajú do ruky, z mnohých dôvodov, sú v dobrej viere a ani zďaleka netušia, čo sa za týmto gestom skrýva, vo väčšine prípadov si myslia, že majú väčšiu intimitu s Bohom. Z tohto typu úvah pramení prehnaný sentimentalizmus (čo je deformácia sentimentu): môj Ježiško, držím ho v rukách a podobne.

Mnohí sa začínajú prehrabávať dejinami, aby našli, ako sa správali prví kresťania, hľadajúc v čase to, čo presahuje čas, chcú nájsť dôvody pre božskú udalosť v ľudských tradíciách, pričom neberú do úvahy, že Duch sa prispôsobuje našej malosti a učí nás trochu po troche, krok za krokom, pretože naša racionálna myseľ nemá nástroje na pochopenie toho, čo ju presahuje.
Bolo by potrebné zachovať symbolickú mentalitu ľudí v staroveku, ktorá je absolútne nevyhnutná na vstup do plného porozumenia svätých znamení. Tu však vstupujeme do inej oblasti.

Rozpísala som sa, ale neviem, či sa mi to podarilo vysvetliť to, čo som pochopila. A to je teraz vo mne tak hlboko vtlačené, že by som zo žiadneho dôvodu nikdy nemohla vziať sväté prijímanie do ruky. Nemohla by som inak, pretože teraz viem, poznávam do hĺbky.

Urobím malý dodatok, informáciu, ktorú som dostal a posteriori a ktorá doplňuje môj príspevok. V Jánovom evanjeliu, keď sa hovorí o Eucharistii, slovo „sústo“ sa nachádza štyrikrát v niekoľkých riadkoch a je to výraz, ktorý sa v evanjeliách nikde inde nepoužíva. Je to grécky výraz „psomion“, ktorý doslova opisuje to, čo koná vtáčí rodič, keď kŕmi priamo do úst svojho malé vtáčie dieťa. Teda sústo sa do úst podáva a takto sa prijme.
Kurátormi článku sú Sergio Russo a Rosanna Maria Boccacci

Preklad: P.M.
https://telegra.ph/Pustovn%C3%ADk-a-sv-prij%C3%ADmanie-na-ruku-05-14

2
0

Podpíšte list biskupom:

X

Vážení priatelia a čitatelia,

        tvorba stránky AZN si vyžaduje veľa práce, času a námahy. Vzrastajú výdavky aj na zabezpečenie správneho chodu web stránky AZN a zabezpečenia pred útokmi hackerov (aj na osobné počítače členov AZN), čo sa prejavuje o.i. aj s problémami spojenými s načítavaním článkov, ktoré nám avizujete.

       Aby sme mohli lepšie zabezpečiť chod web stránky AZN a bezproblémový prístup čitateľov AZN k správnemu otváraniu článkov, potrebujem aj vašu podporu. Podporiť nás môžete zaslaním ľubovoľného príspevku na číslo účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056

       Za pochopenie ďakujeme.

      Boh Vás žehnaj,

      Anton Čulen