Divini Redemptoris nebolo prvou, ale v poradí už treťou encyklikou, ktorou Pius XI. odsúdil totalitné režimy.
V októbri 1922 sa v Taliansku dostal k moci vodca fašistickej strany Benito Mussolini. Jeho vládu bez protestov a verejného odsúdenia uznali všetky európske i svetové demokratické štáty. Je teda mimoriadne dôležité zaznamenať, že prvá verejná kritika fašizmu zaznela v roku 1926, keď Pius XI. verejne odsúdil fašistické totalitné teórie, podľa ktorých štát je všetko a občan jestvuje pre štát. V r. 1931 pápež vydal encykliku Non abbiamo bisogno, v ktorej sa „pohanská úcta štátu“ zavrhuje ako nezlučiteľná s učením Cirkvi.
Taliansky fašizmus mal síce viaceré nekresťanské črty, ale otvorene neprenasledoval Cirkev. Jednako jeho nedemokratické postoje a konanie pápež verejne odvrhoval (napríklad v encyklike Divini illius Magistri, 1929) sa verejne odsúdil aj pokusy totalitného štátu vyhradiť si pre seba monopol výchovy mládeže.
Oveľa nebezpečnejším nepriateľom Cirkvi bol nemecký nacizmus, ktorý sa objavil v nemeckom povojnovom politickom vývoji v roku 1920 a ktorého ideológia mala otvorene vyhrotený vzťah voči Katolíckej cirkvi. Nemeckí biskupi v rokoch 1921-1927 päťkrát varovali veriacich pred nebezpečenstvami nacizmu. V 1929 mohučský biskup vyhlásil, že katolík nemôže byť členom národno-socialistickej („nacistickej“) politickej strany (NSDAP) a v roku 1931 konferencia bavorských biskupov odsúdila nacizmus ako modernú herézu. Ale aj napriek týmto varovaniam v roku 1933 sa nacisti prebili k moci a ich vodca Adolf Hitler sa stal ríšskym kancelárom.
Hitlerova nacistická strana sa vyznačovala ostrým protikomunistickým postojom a toto pomýlilo nielen pravicové politické strany a hnutia vo svete, ale aj cirkevné kruhy vo Vatikáne. V porovnaní s „bezbožným komunizmom“ aj vo Vatikáne pokladali nacistické hnutie za “menšie zlo”. A tak v júli 1933 došlo k podpísaniu konkordátu medzi Svätou Stolicou a nemeckou vládou, čím mali byť zabezpečené práva a slobodný rozvoj Katolíckej cirkvi v Nemecku.
Nacisti však svojvoľne obchádzali sľuby a záruky, ku ktorým sa v konkordáte zaviazali.
V januári 1937 prišli nemeckí biskupi do Vatikánu na oficiálnu návštevu ad limina. Poukázali na ťažké položenie, v ktorom sa Katolícka cirkev nachádza a jednomyseľne zdôrazňovali, že diplomatické protesty nestačia a je potreba ráznejšieho vystúpenia proti nacizmu. Pius XI. poveril mníchovského arcibiskupa kardinála M. Faulhabera, aby so štátnym sekretárom E. Pacellim vypracovali návrh encykliky, ktorá jednoznačne odsúdi teóriu i prax nemeckého národného socializmu. Výsledkom bola encyklika Mit brennender Sorge (v latinskom variante Ardente cura), vydaná v marci 1937 a čítaná vo všetkých nemeckých kostoloch na Kvetnú nedeľu 1937. V nej sa odsudzuje nielen prenasledovanie Cirkvi a porušovanie konkordátu, ale i celá novopohanská teória nacizmu a implicitne aj sám Hitler.
Encyklika mala veľký ohlas po celom svete, ale postavenie katolíkov sa nijako nezlepšilo. Katolícke školy a ústavy, katolícke organizácie a združenia sa dostávali pod štátnu kontrolu. Zásahy proti písaniu katolíckej tlače, vyvlastňovanie cirkevného majetku, rehoľných zariadení atď. boli na dennom poriadku. Každá kritika a sťažnosť sa pokladala za protištátnu činnosť. Mnohí kňazi a katolícki laici boli zaistení a väznení v koncentračných táboroch, kde v jeseni 1939 bolo už asi 450 kňazov a rehoľníkov. Notorickým v tomto ohľade bol koncentračný tábor v Dachau, kde sa po roku 1940 posielali aj duchovné osoby z porazených a Nemeckou ríšou ovládaných štátov; z Poľska, Francúzska, Belgicka, Protektorátu Česko a Morava, Holandska…
O rozsahu protikatolíckych opatrení v Nemecku a Nemeckom kontrolovanom území svedčí aj otrasná štatistika.
V rokoch 1940-1945 sa koncentračnom tábore Dachau nachádzalo 2.720 kňazov a rehoľníkov, z ktorých 1.034, (t.j. 38 %), útrapy táborového života neprežili. Z týchto 2720 väzňov bolo 2579 katolíkov a 141 (5.12 %) protestantov, baptistov a pravoslávnych.
Kňazi boli väznení aj v iných koncentračných táboroch, napríklad v Buchenwalde a Osvienčime (kde zomrel mučeníckou smrťou sv. Maximilián Kolbe a karmelitánka Tereza Benedikta /Edith Steinová/).
Najpočetnejšou národnostnou skupinou medzi uväznenými kňazmi boli Poliaci. V Dachau ich bolo okolo 1700 a z nich asi polovička tam aj zahynula. Poľská cirkev si ich pamiatku pripomína v liturgickom kalendári 12. júna. Je to sviatok 108 blahoslavených poľských martýrov Druhej svetovej vojny. Za blahoslavených boli vyhlásení pápežom Jánom Pavlom II. vo Varšave pri slávnostnej beatifikačnej bohoslužbe dňa 13. júna 1999.
František Vnuk
