„Keby som uveril, že Kristus je v Oltárnej sviatosti prítomný, ostal by som pred ním stále na kolenách“. (Lavater).
Prosím si dar hlbokej úcty k Eucharistii, k svätej omši a horúcu túžbu, Krista často a úprimne prijímať v Eucharistii.
Pán Ježiš ako ozajstný otec, po celý život za nás pracoval a o nás sa staral. V noci pred smrťou robí testament, a nás, ktorí sme príčinou jeho smrti – robí svojimi dedičmi. Ľudia by sa chceli zbaviť spravodlivého sudcu, on však nájde spôsob, ako ostať stále s nami až do skončenia sveta. Vie, že musí zomrieť, ale nenechá nás sirotami, postará sa o to, aby mohol byť v našom srdci stále živý, a preniknúť, ako pokrm a nápoj, našu bytosť.
„Vzal chlieb, vďaky vzdával, lámal a dával im ho a povedal: Toto je moje telo, ktoré sa za vás dáva. Podobne (vzal) aj kalich a povedal: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa za vás vyleje.“ (Lk 22, 19-20).
Všemohúce večná láska si stavia pomník a tento pomník nemôže byť iné, než ona sama.
Verím, Pane, lebo ty si večná pravda. Verím, že chlieb a víno sa na tvoje božské slová stali tvojím telom a krvou. Verím, že z chleba a vína ostalo iba to, čo zmyslami vnímam, teda farba, chuť, vôňa atď., ale podstata chleba a vína zmizla do poslednej omrvinky, do poslednej kvapky, aby sa stala tvojím telom a krvou. A tak pod spôsobmi chleba a vína opravdivo, skutočne a podstatne ty si prítomný.
Áno, bol si prítomný pri poslednej večeri pod spôsobom chleba a vína práve tak skutočne, ako so svojimi apoštolmi za stolom. Zázračným spôsobom držal si seba samého v rukách.
Verím, Pane, že to, čo si ty mohol, môže urobiť každý platne vysvätený kňaz, lebo kňazským svätením bol na to splnomocnený tvojimi slovami: „Toto robte na moju pamiatku“. A preto si prítomný v každej konsekrovanej hostii všade na zemi, až do konca sveta. Vynasnažím sa posilniť v sebe túto vieru a prosím Ducha Svätého, aby mi bol svojimi darmi nápomocný. Živá viera ma urobí nekonečne bohatým a blaženým.
Či je moja viera v Eucharistiu dosť živá a praktická? Či sa prejavuje skutkami, častou návštevou Oltárnej Sviatosti?
Ktorísi protestantský básnik bol napísal: „Keby som uveril, že Kristus je v Oltárnej sviatosti prítomný, ostal by som pred ním stále na kolenách“. (Lavater).
Úloha Sviatosti Oltárnej je sprítomniť tragédiu Kalvárie a sprostredkovať jej účinky a milosti. Deje sa tak pri svätej omši. Dvojnásobná konsekrácia telo a krv Pána akosi oddeľuje a tak mystickým spôsobom obnovuje smrť Pána Ježiša. Toto mystické umieranie je nekonečnou cenou obetou pred Otcom, obetou prosby, modlitby a vďaky v mene obetujúcich i v mene celého ľudstva.
Ako čarovne pôsobí táto obeta na Otca, prezradzuje jeho Prorok už pól tisícročia pred jeho založením, keď hovorí: „Na každom mieste prinášajú mi tymian a obetujú obetu čistú.“ (Mal 1, 11).
A to, čo nebeského Otca pri obetovaní sv. omše uchvacuje, je predovšetkým duch, s akým sa mu Ježiš obetuje. Obetuje sa v sv. omši práve tak veľkolepo, ako to sám na kríži urobil. I ja sa mám zúčastniť na sv. omši v takom duchu, a v takom duchu mám z nej čerpať. Tak sa mi stane sv. omša nielen pokladnicou milosti, ale i školou svätosti.
Svätá omša mi umožňuje sv. prijímanie.
I to ma zbližuje s Kristovým utrpením, lebo veď podľa sv. Pavla: „Vždy teda, keď jete tento chlieb a pijete tento kalich, zvestujete smrť Pánovu,“: (Kor 11, 26). Vtedy mi Pán poznačí dušu svojimi stigmami, aby mi stále pripomínali, čo za mňa vytrpel. Pousilujem sa naozaj prežívať jeho utrpenie ponížene a oddane. Mám sa starať o to, aby Ježišova prítomnosť bola u mňa trvalá, aby nielen prišiel, ale tiež našiel u mňa trvalý príbytok. (Jn 14, 24). Toho ducha udrží vo mne častá návšteva Eucharistie.
Judáš prijal skyvu a hneď odišiel. Bola už noc. (Jn 13, 30).
Odišiel. Telom od poslednej večere Pánovej a duchom z radov apoštolov, zanechajúc tak svoje povolanie. Či príčinou straty povolania nie je často práve nehodné, alebo ľahostajné sv. prijímanie a odchod bez poďakovania?
Bola už noc. Noc v prírode a noci v duši Judášovej. Premárnil Božie milosti. Pán si vzdychol. Judášova prítomnosť ako jedovatá bylina otravovala slávnosť.
Srdce Ježišovo preteká láskou.
Deti moje, ešte krátky čas som s vami. (Jn 13, 33).
V tomto rozjímaní si rozvedieme iba dve myšlienky nádhernej Ježišovej rozlúčkovej reči, vzťahujúce sa na Eucharistiu, ktoré nás môžu od nehodného sv. prijímania, od Judášovho odchodu zachrániť.
Ostávajte teda vo mne. (Jn 15, 4).
Inými slovami“ chráňme si stav milosti a keď sme túto milosť stratili, vyspovedajme sa. Na to asi myslel apoštol, keď napísal: „Nech sa teda každý najprv skúma a len tak nech je z toho chleba a pije z toho kalicha, lebo kto nehodne je a pije, ten si je a pije odsúdenie. (1 Kor 11, 28).
Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás. (Jn 13, 34). Milujte sa tak, ako som vás ja miloval, teda čisto a nezištne. Nie je menej nehodných sv. prijímaní a „odchodov“ pre hriešnu nelásku, ako pre hriešnu lásku. Obidvom prívalom zabránime, keď tak milujeme, ako Božské Srdce. Často sa máme pýtať: Aké je, Pane, tvoje Srdce a aké je moje?
Rozprávam sa s Pánom a prosím: „Bože, ktorý si nám v prepodivnej Sviatosti pamiatku umučenia svojho zanechal, dožič nám, tak ctiť tajomstvá tela a krvi Tvojej, aby sme úžitok vykúpenia stále v sebe cítili. Amen“.
Pripravil: A. Čulen
L. Muller S. J., Škola kríža II., Kihtlačiareň Typ Prešov 1937, S povolením prešovského biskupského ordinariátu zo dňa 6. 12. 1947 č. 3546/1947