I po Panne Márii zostalo literárne dielo – Magnificat – pieseň, chválospev. Stvorilo ho jej srdce, keď sa po zvestovaní po prvý raz dostalo medzi srdcia pokrvne a duchovne príbuzné.
Už niekoľko dní spracovávala vo svojej mysli príhodu s anjelom. Rozjímala znova a znova o tom, čo sa stalo s ňou a skrze ňu s jej národom a s celým ľudstvom.
Nuž a keďže je ťažko ústam zadržať to, čím je srdce plné – Mária spieva.
Spieva o Bohu, o jeho moci a sile, o milosrdenstve voči tým, ktorí sa ho boja, a o prísnosti voči tým, čo dvíhajú pyšné čelá. Spieva o jeho spravodlivosti, ktorá sa už toľko krát prejavila a ešte prejaví, o jeho otcovskej starostlivosti o chudobných a o neporovnateľnej vernosti v spĺňaní toho, čo kedysi prisľúbil.
Brat, sestra, toto je ďalší bod nášho mariánskeho programu: rozjímať tak často a tak živo o Bohu, o jeho láskavej prozreteľnosti, múdrosti a spravodlivosti, aby nám bolo celkom prirodzené o ňom hovoriť vždy, keď naše ústa zacítia pred sebou ľudské uši.
Ak sú tvoje rozhovory ešte stále prázdne Boha – stručnejšie povedané bohoprázdne – to je znak tvojej nepodobnosti s Máriou.
Keď píšeš alebo hovoríš, alebo spievaš, nech sa ti zdá – ako veľkému Máriinmu ctiteľovi Bernardovi – veľmi slabou a márnou tá reč, v ktorej nebol spomenutý Boh. Ale ver, že nezaspievaš svoj Magnificat bez predbežného rozjímania. Hovoriť dobre o Bohu je privilégium duší rozjímavých, ako bola Mária.
Lebo „Ex abundantia cordis os loquitur. – Z plnosti srdca hovoria ústa.“
Ján Augustín Beňo, Deň čo deň
Pripravil A. Čulen