Akosi prirýchlo sme zabudli na pápeža Benedikta XVI., predtým kardinála Jozefa Ratzingera.
V tieni triumfálneho nástupu nového pápeža Františka I. a jasajúcich médií zanikol aj jeho štyridsaťminútový závažný príhovor na rozlúčku, v ktorom podčiarkol, k akému nepochopeniu Druhého Vatikánskeho koncilu došlo, keď namiesto zamýšľanej obrody sa mnohí uchyľujú k svojvôli. Pripomíname tiež, ako kardinál Ratzinger videl budúcnosť Cirkvi už v roku 1969, keď predniesol nasledovnú prednášku.
Posuňme sa o krok ďalej. Z krízy dneška povstane aj tentokrát Cirkev zajtrajška. Cirkev, ktorá stratí mnoho.
Zmenší sa a bude musieť začať celkom odznova. Nebude môcť zapĺňať budovy, ktoré vznikli v dobe jej veľkého rozmachu. S úbytkom príslušníkov stratí i svoje spoločenské privilégiá. Omnoho silnejšie, než doposiaľ, sa bude javiť ako dobrovoľné spoločenstvo, kam ľudia vstupujú len z vlastného odhodlania. Ako malé spoločenstvo bude omnoho viac vyžadovať iniciatívu jej jednotlivých členov.
Zaiste bude poznať i nové formy úradu a osvedčených kresťanov z praktických povolaní bude svätiť na kňazov. V mnohých menších obciach, prípadne v uzatvorených sociálnych skupinách sa takto bude vykonávať bežná duchovná správa. Popritom však bude rovnako ako doteraz nevyhnutný kňaz, ktorý sa bude venovať iba svojmu úradu. Ale pri všetkých týchto zmenách, o ktorých sa môžeme domnievať, bude Cirkev nanovo a so všetkou rozhodnosťou nachádzať svoju podstatu v tom, čo bolo vždy jej jadrom: viera v trojjediného Boha, v Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom, v pomoc Ducha Svätého, ktorá tu bude až do konca. Cirkev rozpozná opäť svoj skutočný zdroj a sviatosti bude znovu sláviť ako bohoslužbu, a nie ako problém liturgického prevedenia.
Bude to zvnútornená Cirkev, ktorá sa už nebude dovolávať svojho politického mandátu a flirtovať s pravicou, či ľavicou. Bude to mať veľmi namáhavé. Pretože proces kryštalizácie a očistenia ju bude stáť veľa síl.
Schudobnie, aby sa opäť mohla stať Cirkvou maličkých. Bude sa rozvíjať len ťažko, lebo sa bude musieť oslobodiť od sektárskej úzkoprsosti, ako aj od vystatovačnej svojvôle.
Dá sa predpovedať, že toto všetko si bude vyžadovať čas. Bude to proces, dlhý a namáhavý, aká bola i cesta od falošného pokrokárstva v predvečer Francúzskej revolúcie, kedy aj biskupi považovali za moderné vysmievať sa článkom viery a dokonca naznačovať, že ani Božia existencia nie je celkom istá – až kým v 19. storočí nenastala obnova. Ale po skúškach z tohto oddelenia bude zo zvnútornenej a oprostenej Cirkvi prúdiť opäť mohutná sila. Lebo ľudia skrz-naskrz naplánovaného sveta budú nevýslovne osamelí. Keď sa im stratí Boh, okúsia, akí sú strašne chudobní. A potom objavia malé spoločenstvo veriacich, ako čosi celkom nové. Ako nádej, ktorá k nim prichádza v ústrety. Ako odpoveď, ktorú vždy hľadali vo svojom najhlbšom vnútri.
Tak sa mi zdá, že Cirkev čakajú bezpochyby ťažké časy. Jej samotná kríza sa ešte ani nezačala. Musíme počítať so značnými otrasmi. Ale som si celkom istý aj tým, čo bude na konci: nie Cirkev politického kultu, ktorá stroskotala už za čias Göbelsa: lež Cirkev viery. Možno už nikdy viac nebude mať rozmer sily, ktorá dokázala ovládať spoločnosť. Ale bude opäť kvitnúť a ľuďom sa stane vlasťou – ktorá im dáva život a nádej presahujúcu smrť.
Prednášku Wie wind die Kirche im Jahre 2000 aussehen predniesol Jozef Ratzinger 25. 12. 1969 v Hessenskom rozhlase, Z nemeckého originálu uverejneného v knihe Glaube und Zukunft (Kösel, 1970) preložila Katarína Džunková.
Pripravil: A. Čulen