Peter Seewald: František chce vymazať dedičstvo Benedikta XVI. (rozhovor)
Homosexuálne páry, latinská omša, sexuálne zneužívanie, čistka/odpratanie ľudí najužšie spojených s Benediktom, vymenovanie Fernándeza: pápež František urobil všetko, čo mohol, aby zničil to, čo vybudoval jeho predchodca.
Rok po smrti Benedikta XVI. prehovoril jeho životopisec a priateľ Peter Seewald.
Joseph Aloisius Ratzinger by bol osobnosťou, ktorá by sa zapísala do dejín Cirkvi, aj keby nebol zvolený na pápežský stolec.
V roku 2005 však Pán povolal za pápeža jedného z najväčších žijúcich teológov, muža, ktorému sv. Ján Pavol II. zveril na 23 rokov starostlivosť o katolícku ortodoxiu.
Pontifikát Benedikta XVI. sa skončil traumatizujúco pred viac ako desiatimi rokmi, a pred rokom sa skončil jeho pozemský život, a okrsok svätého Petra je tak ochudobnený o „službu modlitby“, ktorú prisľúbil pri svojej poslednej generálnej audiencii 27. februára 2013.
Aj vo svetle nového obdobia pod zástavou deklarovanej diskontinuity na dikastériu/kongregácii pre náuku viery, čo sa stalo s Ratzingerovým odkazom v súčasnom pontifikáte?
Túto otázku položil denník Compass Petrovi Seewaldovi, nemeckému novinárovi, priateľovi a životopiscovi Benedikta XVI. s ktorým napísal štyri knihy rozhovorov.
Dá sa povedať, že vzťah medzi Benediktom XVI. a Františkom bol „veľmi blízky“, ako nedávno vyhlásil František?
Dobrá otázka. Všetci si pamätáme na vrelé slová, ktoré kardinál Ratzinger povedal na zádušnej omši za Jána Pavla II. Slová, ktoré sa dotkli srdca, ktoré hovorili o kresťanskej láske, o úcte. Nikto si však nepamätá Bergogliove slová na zádušnej omši za Benedikta XVI. Boli rovnako chladné ako celý obrad, ktorý musel byť pomerne krátky, aby si príliš neuctil svojho predchodcu. Aspoň taký bol môj dojem.
Váš úsudok je prísny.
Veď ako sa prejavuje priateľstvo? Iba slovným vyhlásením alebo jeho prežívaním? Rozdiely medzi Benediktom XVI. a jeho nástupcom boli od začiatku veľké. V temperamente, kultúre, intelekte a predovšetkým v smerovaní pontifikátov. Na začiatku Benedikt o Bergogliovi veľa nevedel, okrem toho, že ako biskup v Argentíne bol známy svojím autoritatívnym vedením. Svojmu nástupcovi sľúbil poslušnosť. František to zjavne považoval za akýsi bianko šek. Aj jeho predchodca mlčal, aby nevzbudil ani najmenší dojem, že chce zasahovať do riadenia svojho nástupcu. Benedikt Františkovi dôveroval. Niekoľkokrát sa však trpko sklamal.
Čo tým myslíte?
Bergoglio po svojom zvolení naďalej písal emeritnému pápežovi milé listy. Vedel, že nemôže držať krok s týmto veľkým a vznešeným duchom. Opakovane hovoril aj o daroch svojho predchodcu a nazýval ho „veľkým pápežom“, ktorého odkaz bude z generácie na generáciu zjavnejší. Ak však človek naozaj z presvedčenia hovorí o „veľkom pápežovi“, nemal by urobiť všetko pre to, aby jeho odkaz pestoval? Tak ako to urobil Benedikt XVI. v súvislosti s Jánom Pavlom II.
Ako dnes vidíme, pápež František urobil naozaj veľmi málo pre to, aby zostal v kontinuite so svojimi predchodcami,.
Čo to konkrétne znamená?
Bergoglio nie je Európan. Má len malé znalosti o kultúre nášho kontinentu. Predovšetkým sa zdá, že má odpor k západným tradíciám Katolíckej cirkvi. Ako Juhoameričan a jezuita vymazal mnohé z toho, čo bolo Ratzingerovi vzácne a drahé. Rozhodnutia väčšinou prijímal autokraticky v úzkom kruhu svojich stúpencov. Stačí pripomenúť zákaz tridentskej omše. Benedikt postavil malý mostík na do značnej miery zabudnutý ostrov pokladov, ktorý bol dovtedy prístupný len cez ťažko dostupný terén. Bola to vec blízka srdcu nemeckého pápeža a naozaj nebol dôvod tento most opäť zbúrať. Bola to zjavne demonštrácia novej moci. Následná personálna čistka dotvorila obraz. Mnohí ľudia, ktorí podporovali Ratzingerov kurz a katolícku doktrínu, boli „gilotinovaní“.
Hovoríte o bývalom prefektovi Kongregácie pre náuku viery kardinálovi Gerhardovi Ludwigovi Müllerovi a o prípade monsignora Georga Gänsweina?
Bola to bezprecedentná udalosť v dejinách Cirkvi, že arcibiskupa Gänsweina, najbližšieho spolupracovníka vysoko zaslúžilého pápeža, najväčšieho teológa, aký kedy sedel na Petrovom stolci, potupne vyhodili z Vatikánu. Za svoju prácu nedostal ani slovo aspoň formálneho poďakovania. Samozrejme, čistka sa týkala predovšetkým muža, ktorého rodokmeň Gänswein reprezentuje, Benedikta XVI.
Nedávno bol z úradu odvolaný americký biskup Strickland, Benediktov priateľ a kritik Bergoglia, pod zámienkou finančných pochybení, čo je zjavne nepravdepodobný dôvod. A keď Ratzingerovho stúpenca, akým je 75-ročný kardinál Burke, zo dňa na deň bez akéhokoľvek vysvetlenia zbavia domova a platu, je ťažké v tom všetkom rozpoznať kresťanské bratstvo.
Spomenuli ste nedostatok kontinuity: myslíte si, že dokument ako Fiducia supplicans by bol vydaný, keby Benedikt XVI. ešte žil?
Vo svojom malom kláštore v centre Vatikánu pôsobil starší emeritný pápež ako svetlo na hore. Taliansky filozof Giorgio Agamben ho tiež považuje za katechón, zadržovateľa, vychádzajúc z Druhého listu apoštola Pavla Solúnčanom. Výraz katechon sa interpretuje aj ako „prekážka“. Ako niečo alebo niekto totiž stojí v ceste posledným časom.
Podľa Agambena Ratzinger ako mladý teológ vo výklade svätého Augustína rozlišoval medzi Cirkvou zlých a Cirkvou spravodlivých. Cirkev bola od začiatku nerozlučne zmiešaná. Je to Kristova Cirkev a zároveň cirkev Antikrista. Z tohto pohľadu Benediktova rezignácia nevyhnutne viedla k oddeleniu „dobrej“ Cirkvi od „čiernej“ Cirkvi, k oddeleniu zrna od pliev.
Hongkonský kardinál Joseph Zen však nedávno upozornil, že sám Benedikt opakovane varoval pred „nebezpečenstvom doktrinálnej lavíny“.
Keď som sa pápeža Benedikta opýtal, prečo nemôže zomrieť, odpovedal, že musí zostať. Ako akýsi pamätník autentického Kristovho posolstva.
Aké sú najkritickejšie aspekty dokumentu Fiducia supplicans?
Pápež František vo svojich príhovoroch hovorí veľa správnych vecí. Ale pastier, ako nedávno objasnil latinský patriarcha Jeruzalema kardinál Pierbattista Pizzaballa (pravdepodobne skutočný kandidát na budúce konkláve), by mal na jednej strane „počúvať stádo“, ale na druhej strane „aj viesť, ponúkať usmernenie a hovoriť, kam má ísť“. Pizzaballa povedal: „Človek sa nesmie stať závislým od očakávaní iných.“
Problémom Františka v minulosti bolo, že mnohé svoje sľuby nedodržal, niekedy hovoril „biele“ a inokedy „čierne“, vydával nejednoznačné vyhlásenia, opakovane si protirečil a vyvolával nemalý zmätok. V prípade dokumentu, akým je Fiducia supplicans, ktorý sa dá vykladať toľkými rôznymi spôsobmi, je tu aj skutočnosť, že to, čo bolo práve považované za správne, je zrazu vyhlásené za nesprávne bez väčšieho procesu dozrievania rozhodnutia. Nehovoriac o rozdeľujúcom účinku, ktorý to má na Cirkev, a o absolútne katastrofálnom načasovaní jeho zverejnenia.
Veľkou témou pred Vianocami nebolo pripomínanie si Kristovho narodenia, ale zrejme oveľa dôležitejšie požehnávanie párov rovnakého pohlavia zo strany Cirkvi. Médiá ďaleko od Cirkvi boli z toho nadšené a nikto sa nezamýšľal nad tým, že takýto dôležitý dokument nebol – ako to bolo za Benedikta XVI. zvykom – prerokovaný a schválený plenárnym zhromaždením Kongregácie pre náuku viery, ale bol jednoducho autokraticky deklarovaný.
Bol by podľa vás kardinál Víctor Manuel Fernández, autor deklarácie, vymenovaný za šéfa Dikastéria pre náuku viery, aj keby Benedikt XVI. zostal nažive?
Ťažko povedať. František a jeho okolie mohli predpokladať, že hoci emeritný biskup bol verný svojmu sľubu poslušnosti, už by nemlčal, ak by sa miera deštrukcie Cirkvi, ktorú Boh zrejme dopustil, stala neúnosnou. Hneď po jeho smrti sa upustilo od úvah, ktoré platili ešte za jeho života.
Z tohto hľadiska sa stalo správnym, že na post prefekta pre náuku viery bol vymenovaný človek ako Víctor Manuel Fernández, ktorý rýchlo dostal kardinálsky klobúk. Tento Argentínčan nie je kvalifikovaný na túto dôležitú úlohu, až na jednu vec: je chránencom argentínskeho pápeža. Doteraz boli hlavným kritériom pri týchto menovaniach schopnosti, ale zdá sa, že za Bergoglia sa počíta lojalita voči línii. Ešte pred nástupom do funkcie Fernández ohlásil akúsi autodémonizáciu Katolíckej cirkvi. Chcel zmeniť katechizmus, relativizovať biblické výroky a spochybniť celibát. Vedel, že mu nezostane veľa času. Uvedomoval si, že nebude môcť zostať pri žiadnom ďalšom pápežovi. Poponáhľal sa. Preto okamžite vyzdvihol svoj vodcovský postoj k novej doktríne. Hovorí sa teda o rozšírenom chápaní vecí. To sú dvere k tomu, aby bolo možné legitimizovať dovtedy neznáme interpretácie katolíckej viery.
V budúcnosti už Dikastérium/Kongregácia pre náuku viery nebude potrebná ako úrad na stráženie pravej katolíckej viery, vysvetlil František (v liste Fernandezovi pri jeho vymenovaní), ale ako promótor charizmy teológov.
Nikto nevie, čo to vlastne znamená.
Skutočnosť je vždy dôležitejšia ako myšlienka, dodal.
Jednoducho povedané: dôležité nie je to, čo o viere povedal napríklad koncil, ale to, čo sa požaduje. František zároveň zmiernil článok Jána Pavla II. o organizácii dikastéria, ktorý sa týkal ochrany „pravdy viery a integrity mravov“.
Fernández by mal predovšetkým (napísal mu pápež František) pri svojich výkladoch „brať do úvahy najnovšie magistérium“, konkrétne magistérium svojho argentínskeho učiteľa.
Zdalo sa, že je to niečo za niečo, že pápež oslobodil nového prefekta pre náuku viery od povinnosti zaoberať sa sexuálnym zneužívaním v Cirkvi. Ratzinger, jeho predchodca na tomto poste, však túto oblasť podriadil svojej právomoci, pretože videl, že inde sa zločiny zametajú pod koberec a obete sa nechávajú na pokoji. Fernándezovi však táto téma nie je cudzia. Argentínsky denník La Izquierda Diario uviedol, že ako arcibiskup La Platy zatajil najmenej 11 prípadov sexuálneho zneužívania kňazmi „v rôznych formách“.
Ďalším dôkazom diskontinuity bolo zrušenie liberalizácie slávení v mimoriadnej forme rímskeho obradu. V liste biskupom, ktorý sprevádzal vydanie Traditionis Custodes, František uviedol, že zámer Summorum Pontificum bol „často vážne ignorovaný“. Naozaj Benedikt XVI. tak veľmi zlyhal pri tzv. latinskej omši?
Práve naopak. Ratzinger chcel upokojiť Cirkev bez toho, aby spochybnil platnosť omše podľa Rímskeho misála z roku 1969. „Spôsob, akým zaobchádzame s liturgiou,“ vysvetlil, „určuje osud viery a Cirkvi.“
Na druhej strane František označil tradičné formy za „nostalgickú chorobu“.
Ak by bol úmysel skutočne „vážne zanedbaný“, bolo by vhodné jednak získať stanovisko Benedikta XVI. a jednak toto obvinenie zdôvodniť. Neexistuje však žiadne vyšetrovanie, nehovoriac o akejkoľvek dokumentácii údajných prípadov.
A tvrdenie, že väčšina biskupov v celosvetovej ankete hlasovala za zrušenie Benediktovho Summorum Pontificum, nie je podľa mojich informácií pravdivé. Za obzvlášť hanebné považujem to, že emeritný pápež nebol o tomto akte ani informovaný, ale musel sa o ňom dozvedieť z tlače. Bola mu zasadená rana do srdca.
Najprv hovoril o zneužívaní. Vy, ktorý ste zrekonštruovali fakty prípadu pátra Petra H. v životopisnej knihe Benedikt XVI. – Život, môžete vysvetliť, prečo sa Msgr. Bätzing mýlil, keď žiadal Ratzingera, aby sa ospravedlnil za to, ako sa ako mníchovský arcibiskup postavil k zneužívaniu?
Predseda Nemeckej biskupskej konferencie vie, že nikto iný v Katolíckej cirkvi nepodnikol také rozhodné kroky v boji proti sexuálnemu zneužívaniu ako bývalý prefekt viery a pápež. Taliansky novinár Gianluigi Nuzzi povedal, že Benedikt „odstránil plášť mlčania a prinútil svoju Cirkev, aby sa zamerala na obete“. Proti tomuto škandalóznemu zlu urobil oveľa viac ako pápež František.
Tvrdenie biskupa Bätziga, že emeritný pápež sa neospravedlnil za to, „čo sa stalo obetiam s presunom zneužívateľa“, je čistá dezinformácia. Jedno je isté: emeritný pápež vo svojom vyhlásení zo 6. februára 2022, ktoré nasledovalo po diskusii o toľko diskutovanej Mníchovskej správe, jasne uviedol, že môže „len ešte raz vyjadriť svoju hlbokú hanbu, veľký zármutok a úprimné ospravedlnenie všetkým obetiam sexuálneho zneužívania“. V Katolíckej cirkvi „prevzal veľkú zodpovednosť. Môj zármutok je ešte väčší nad zločinmi a chybami, ku ktorým došlo počas môjho pôsobenia a na príslušných miestach […] Obete sexuálneho zneužívania majú moju najhlbšiu sústrasť a každý prípad ľutujem.“
Pokiaľ ide o prípad kňaza Petra H. z Essenu, ktorý sa datuje do obdobia, keď bol Ratzinger mníchovským biskupom, tím právnych poradcov emeritného pápeža dospel k záveru, že bývalý mníchovský biskup, ako sám uviedol, nevedel o tom, že kňaz „bol zneužívateľom, ani že bol využívaný v pastorácii“. Právnici zhrnuli, že správa „neobsahuje žiadne dôkazy o obvinení z nevhodného správania alebo pomoci pri utajovaní“. Dokumenty bezvýhradne podporujú vyjadrenia Benedikta XVI.
Často ste sa s ním stretávali aj po jeho odstúpení: je pravda, že Benedikta XVI. v posledných rokoch veľmi znepokojovala situácia v nemeckej cirkvi a najmä dôsledky tzv. synodálnej cesty?
Ratzinger opakovane vyjadril toto znepokojenie aj ako prefekt pre náuku viery. V skutočnosti sa cítil urazený už po Druhom vatikánskom koncile, keď kritizoval jeho oslabenie a reinterpretáciu. Obvinil katolícky establišment vo svojej krajine, že namiesto „dynamiky viery“ prejavuje najmä zaneprázdnenosť, sebapresadzovanie a nudné debaty o štrukturálnych otázkach, „ktoré sa úplne míňajú s poslaním Katolíckej cirkvi“. Podľa neho je obrovským omylom myslieť si, že stačí nosiť iný plášť, aby nás ostatní opäť milovali a uznávali. Kresťanstvo môže byť skutočným partnerom v ťažkých otázkach modernej civilizácie len prostredníctvom svojej rozhodne prezentovanej etiky.
Podľa Ratzingera obnova spočíva v znovuobjavení základných kompetencií Cirkvi. Reformácia, zdôraznil, znamená zachovať v obnove, obnoviť v zachovaní, aby sa svedectvo viery s novou jasnosťou vnieslo do temnoty sveta. Hľadanie toho, čo je súčasné, nesmie nikdy viesť k opusteniu toho, čo je pravdivé a platné, a k prispôsobeniu sa tomu, čo je aktuálne. V tomto ohľade bol skeptický voči elitárskej „synodálnej ceste“, ktorej vyznávači nie sú nijako legitimizovaní cirkevným ľudom. Navyše, ako starol, tento vývoj ho veľmi zarmucoval. Počas jedného z našich stretnutí si musel položiť otázku, koľko diecéz v jeho krajine sa z hľadiska vedenia ešte môže nazývať katolíckymi.
Nebol s tým zmierený. Videl aj mnohé mládežnícke iniciatívy, ktoré znovu objavujú katolicizmus, a tak priťahujú čoraz viac ľudí, zatiaľ čo naopak tie, ktoré sa hlásia k tomu, že sú mimoriadne súčasné, zažívajú nielen čoraz väčšiu duchovnú vyprahnutosť, ale aj duchovné ochudobňovanie personálu, nehovoriac o úbytku členov.
Ale aj keď súčasná situácia Cirkvi a sveta nedávala dôvod na radosť, emeritný pápež v našich rozhovoroch vždy dodával to, o čom bol hlboko presvedčený: „Nakoniec Kristus zvíťazí!“
Nico Spuntoni
27. decembra 2023
Preklad: Vladimír Repka
Všetkým Vám, priatelia, prajem hojnosť Božej prítomnosti a jej vnímanie v nastupujúcom novom roku 2024, odvahu kráčať lesom a stavať sa rôznym besom s dôverou, že Ježiš je s nami a nikdy nás neopustí.
