„Lebo roku 863 jeho kráľ slávnej pamäti Rastislav povolau z gréckej krajiny Cyrila a Metoda, aby oni slovenský národ medzi Sávou a Tatrami pokresťanili. To sa pomocou Božou i stalo a Sloven tým činom je prvorodený syn Cirkve kresťanskej vo mnohonásobnom slovanstve“. J. M. Hurban
Našou mannou na púšti bolo od prvej chvíle Slovo evanjelia. Toto slovo, i keď sa neskôr pre nepriazeň okolností nepoužívalo priamo u nás v liturgii všeobecne, udržiavalo sa neuveriteľným spôsobom uprostred svojich dedičov východného obradu, oživované stykmi s inými slovanskými národmi a vteľované do našich chrámových piesní, znejúcich u nás po stáročia. Básnik uprel pohľad na Slovo, ktoré bolo na počiatku nášho národného života a z ktorého národ žil po generácie: „Zdedené Slovo zachovaj nám, Pane, veď na tej manne kvitli, zarodili, z nej Sali sily a z nej čerpať budú mládniky ľudu cez pokolenia aj cez trudné veky…“
J. M. Hurban v Dobrom slove Slovákom písal o pravej osvete a kultúre: „Že Slovák povinnosť osvety pravokresťanskej má, je istô, bo ju sám na seba vzau… Lebo roku 863 jeho kráľ slávnej pamäti Rastislav povolau z gréckej krajiny Cyrila a Metoda, aby oni slovenský národ medzi Sávou a Tatrami pokresťanili. To sa pomocou Božou i stalo a Sloven tým činom je prvorodený syn Cirkve kresťanskej vo mnohonásobnom slovanstve. Ak v tomto príbehu národ náš prst Boží nepozná a cestu osvety svojej nenájde – teda pri všetkom svetle auropejskej vzdelanosti naveky slepúňať bude… Daj Boh, aby slovo dobruo v nás i v ňom ako život slávonárodný sa vtelesnilo!“
Zmyslom a cieľom diela sv. Cyrila a Metoda, ich literárnej a výchovnej činnosti, bolo zapojiť našich predkov do nového života, ktorý priniesol Kristus a ktorého rozvíjanie zveril svojej Cirkvi. Preto ich cieľom bolo vychovávať predovšetkým kňazov, ktorí sa mali rozísť medzi ľud.
Pokresťančenie našich predkov nebola vec mechanická. Nešlo len o všeobecnú kultúru, išlo o mnohé celkom osobné veci. Každý jeden človek mohol byť pokrstený len osobne, pričom musel zmeniť zmýšľanie a dať sa preniknúť vierou a Božou láskou. Prinášaná viera bola bohatstvom, ale bola i nárokom. Bolo treba odložiť nedobré staré zvyky. Iné bolo treba posvätiť pravdou evanjelia a ním ich preniknúť. Ak i dnes pociťujeme Desatoro nielen ako celkové dobrodenie pre život, ale aj ako námahu, ktorú treba vziať na seba, v oveľa väčšej miere to pociťovali naši predkovia. Ak bolo medzi nimi potrebné, ako to vidno z dokumentov, trestať manželskú neveru, násilie, krádež, ublíženie na tele, či dokonca vraždy, znamená to, že tieto neresti medzi vtedajšími ľuďmi panovali.
Naši predkovia si museli privykať na nový život, na to, že Boh je náš spoločný Otec, že všetci sme bratia a že si nesmieme ubližovať. Keď žiaci sv. Cyrila a Metoda učili našich predkov modlitbu Otče náš, museli sa pýtať každého zrelého muža: Rozumieš, syn môj, tomu, čo si vyznal slovom “Otče“? A vieš, čo znamenajú slová „ako i my odpúšťame“ a „neuveď nás do pokušenia“? A on premýšľal a azda povedal: „nesmiem vytiahnuť nôž...?
V Bulharskej legende sa píše o tom, ako sa Metod usiloval zušľachťovať evanjeliom mravy našich predkov: „Nielenže vtedajšie moravské knieža Rastislava neprestával každodenne poučovať a jeho dušu usmerňovať Božími prikázaniami, lež aj vládcu celej Panónie, menom Koceľ, vyučoval a nabádal pripútať sa k bázni pred Pánom a ňou sa ovládajúc a krotiac sťa nejakou uzdou odvracať sa od každého zla. Tak ohlasoval evanjelium- cnostných robiac nehodných…“
Historické dokumenty nám hovoria o šírení odpúšťania a o šírení kresťanskej lásky: „Keď (Konštantín) pobudol na Morave štyridsať mesiacov, šiel svätiť svojich učeníkov. Prijal ho idúceho panónsky knieža Koceľ i obľúbil si slovienske knihy veľmi a naučil sa im a dal do päťdesiat učeníkov (tiež) učiť sa im. Preukázal mu veľkú úctu a vyprevadil ho. A nevzal ani od Rastislava, ani od Koceľa ani zlato, ani striebro, ani iné veci a predniesol slovo evanjelia bez pláce. Vyprosil si len deväťsto zajatcov od oboch a prepustil ich!“ Toto bola kresťanská láska a odpúšťanie, ktoré Cirkev nielen ohlasovala, ale ktoré cez svojich opravdivých veriacich aj uskutočňovala a šírila!
Keď si sv. Cyril vyžiadal kedysi u Kozárov namiesto všetkých darov v zlate a striebre gréckych zajatcov a prepustil ich na slobodu, a keď si namiesto akýchkoľvek darov žiadal aj od Koceľa znova len zajatcov, aby im daroval slobodu – to nebola v tých časoch bežná vec ani v Oriente, ani v našich krajinách. To bol kresťanský čin! So zajatcami sa v tých časoch kupčilo a boli predávaní do otroctva. Kronikár Kosmas píše o výprave kniežaťa Břetislava 1., ktorý dával z Poľska ešte v roku 1035 „stovky a stovky hláv na predaj do Uhorska a ďalej“. Predtým, roku 1021 dal knieža Oldřich podľa Kosmasa predať nespočetných zajatcov, „zviazaných reťazmi“... Kresťanstvo bolo schopné len pomaly meniť kruté spôsoby života. Podľa historika, „Cirkev sa usilovala napomínaním a dobrým slovom získať pána pre ľudskejšie zaobchádzanie s otrokmi…“
No jej slovo všade a vždy hneď nezavážilo…“ (I. Acsády). Ale i tak sa duchovnou premenou života cez evanjelium postupne dvíhala aj sociálna a kultúrna úroveň ľudí všade tam, kde prišla Kristova Cirkev.
Šírenie evanjelia sa stalo u nás požehnaním pre celý spoločenský život. Keď naši odborníci hľadajú začiatky dejín knihovníctva na Slovensku, prichádzajú až k roku 866. V Živote Konštantína sa opisuje jeho prvá cesta do Ríma. Na tejto ceste sa Konštantín zastavil u Pribinovho syna Koceľa, ktorý „obľúbiac so slovienske knihy, naučil sa im“. Prvé knihy na Slovensku a prvé knižnice súvisia s príchodom kresťanstva k nám. Oltáre a sakristie v chrámoch boli prvými miestami, kde sa knihy ukladali a zhromažďovali. Tieto chrámové zbierky zahrnovali postupne misály, žaltáre, breviáre, obradné knižky, evanjeliáre atď. V chrámových knižných zbierkach boli už za Veľkej Moravy u nás okrem latinských kníh aj knihy staroslovienske. Uchovávanie kníh v chrámoch od samého začiatku upevňovalo v ľuďoch úctu ku knihe.
J. CH. Korec: Cirkev v dejinách Slovenska, Lúč 1994
Pripravil: Anton Čulen