K známemu francúzskemu spisovateľovi prišiel raz podivný návštevník. Bol to muž ufúľaných a ošúchaných v šatách, jeho veľmi prešedivelé vlasy boli rozcuchané. Mal zažltnutú, vychudnutú tvár a ruky sa mu triasli ako nejakému utrápenému starcovi.
Domáci ho nechceli vpustiť do spisovateľovej pracovne, hoci ich o to veľmi zdvorilo žiadal. Keď však spisovateľ vyprevádzal akúsi návštevu zo svojej izby dolu po schodoch, a potom sa zase vracal, vošiel cudzí muž s ním bez vyzvania do izby a bez všetkých okolkov sa posadil k písaciemu stolu.
Spisovateľ sa naň oboril slovami: „Čo si to dovoľujete?“ Podivný muž ukázal rukou na druhú stoličku a vravel spisovateľovi: „Prosím, sadnite si!“ Keď tento naň udivene hľadel, vyňal z vrecka akýsi predmet a riekol: „Tu máte môj revolver. Nemusíte sa báť. Prosím, posaďte sa!“ Spisovateľ mimovoľne poslúchol. Cudzí muž sa s dôrazom spýtal: „Vy ste napísali román „La f…?“ (Francúzsky nemravný román). „Áno“, odpovedal váhavo spisovateľ. Tu cudzinec obrátil svetlo elektrickej lampy na spisovateľovom stole tak, že toto dopadalo práve na jeho tvár. Pritom mal otvorené ústa tak, ako majú deti, keď sa niečomu veľmi čudujú. Z otvorených mužových úst vychádzal strašný zápach, ako z hnijúcej mŕtvoly.
Asi po piatich minútach postavil trasľavou sa rukou lampu späť na stôl a riekol: „Teda, tak vyzerá ten spisovateľ! Pozrite sa na mňa, som ešte mladý. Alebo či je niekto, kto má tridsať rokov, už starý? A keď je niekto v tridsiatich rokoch už mŕtvolou, musí to mať zvláštnu príčinu! Či nie je tomu tak? Pane, pred desiatimi rokmi som čítal váš román „La f…“, čítal som ho potajomky, priam som ho hltal. Za dva dni som ho prečítal… Pane, viete, čo je nevinnosť? Viete?!“ Muž siahol do vrecka, vyňal fotografiu, pobozkal ju a podal spisovateľovi: „Pozrite sa na toho mladíka, pozrite sa naň“, povedal prísnym hlasom. „A pozrite sa aj na druhú, na tretiu, štvrtú, piatu, šiestu a siedmu! Pozrite sa, na tieto všetky sa pozrite!“ Podával mu celú sériu fotografií… Ale zrazu vytrhol všetky spisovateľovi z rúk a kričal: „Nie, nie, nedívajte sa na ne! Lebo vy, prekliaty človeče, neviete, čo je to nevinnosť!
Mládenec, na tejto fotografii, to som ja, a bol som nevinný. A tieto dievčatá tiež boli všetky nevinné… Táto sa vlani obesila, a o tri týždne zomrela od žiaľu aj jej matka. A tieto ostatné sú všetky skazené a žijú v strašnej biede“. Potom sa pozrel na svoju fotografiu zo svojej mladosti a zabedákal: „Dnes som mohol byť kňazom, ako som si to bol vtedy želal. Chvejúc sa radosťou, smel by som pozdvihnúť nad hlavu kalich, a miesto toho sa teraz v mojej ruke chveje revolver, a neviem, či sa dobre strelím“.
Keď skončil, tak sa postavil, zastrčil fotografie aj s revolverom do vačku a riekol: „Už som skončil, prišiel som, aby som videl toho, ktorý ma zničil. Cítite ten hnilobný zápach? Zanechám vám ho plnú izbu, lebo patrí sem, lebo vystúpil z vašich románov“. Potom zabuchol dvere a zmizol. Nešťastná, úbohá obeť nemravnej knihy!
Zdroj: Kalendár Slováka 1929, Zostavil Peter Prídavok
Pripravil: Anton Čulen