Daromné je všetko, skutočnou kultúrou je iba kultúra ducha, kultúra duše, vychádzajúca len z Cirkvi. Dokazujú to dejiny. I tie nevďačné národy, ktoré sa od Cirkvi odvrátili, žijú doteraz z dedičstva, ktoré kedysi od Cirkvi dostali“
Aby uznanie a vďaka nás celých prenikla, rozveďme si dopodrobna účinky a silu božského kvasu. Vezmite napríklad kultúru ducha. Pekne to povedal anglický konventita kardinál Newmann: „Kde sa len Cirkev dostala, či už v utrpení a prenasledovaní, alebo víťazne, všade priniesla živého ducha, hlas Všemohúceho.“
Kde je Cirkev, tam je i Jozef s Máriou a s 12- ročným Ježišom, ktorý „sedel medzi učiteľmi, počúval ich a vypytoval sa ich“ (Lk 2, 46) schvaľujúc všetko dobré a opravujúc ich, keď sa azda zmýlili. Nahradzuje ich nedostatky, zdokonaľuje schopnosti a šíri ich prostredníctvom svoje vlastné učenie. Lebo daromné je všetko, skutočnou kultúrou je iba kultúra ducha, kultúra duše, vychádzajúca len z Cirkvi. Dokazujú to dejiny. I tie nevďačné národy, ktoré sa od Cirkvi odvrátili, žijú doteraz z dedičstva, ktoré kedysi od Cirkvi dostali. Slnko viery im síce zapadlo, ale jeho teplo ich i doteraz zohrieva. Či by boli vôbec školy bez Cirkvi? Kde by bola veda a umenie bez Cirkvi? A prečo je Európa i doteraz kultúrnejšia, než ostatné kontinenty? Bezpochyby preto, lebo prvá prijala kresťanstvo. „Zákonitou manželkou kultúry je náboženstvo“– hovorí Langbehan.
A čo sa týka mravnej kultúry i protestant Goethe priznáva: „Nech urobí kultúra ducha, menovite prírodné vedy akékoľvek pokroky, mravnú kultúru, sálajúcu z evanjelia, nič nezatieni.“
Mravná premena, spôsobená božským kvasom evanjelia, nikde a nikdy sa tak markantne neprejavila, ako vtedy, keď dokázala vytrhnúť ľudstvo z mravnej skazy úpadkového pohanstva. V spise, pochádzajúcom z polovice druhého storočia (Epist. Ad Diogen) čítame: „Kresťania, i keď sa zvykmi, rečou a vlasťou nelíšia od ostatných, v svojom súkromnom živote prekonali akúsi zázračnú zmenu. Keď ich preklínajú, oni blahorečia, kto ich vysmieva, tomu česť dávajú. Konajú dobro, a sú za to na smrť odsudzovaní, a oni s radosťou umierajú. Sú nenávidení Židmi i pohanmi, a nik nevie prečo. Kresťania žijú na tomto svete, ale nie sú z tohto sveta.“
Najväčšími skvostami formujúcej sily Cirkvi sú svätí, ľudia, ktorí žili naozaj sväto. Aj u druhých cirkví nájdeme ľudí, od prírody poctivých, ale iba katolícka Cirkev vie vychovávať svätcov. Pekne to o nich povedal Szentiványi: „Svätí sú hrdinovia Boží… bez nich by bolo ľudstvo chudobné… svätí predstavujú to najčistejšie hrdinstvo, vernosť, odhodlanosť a odvahu.“
Svätí sú však pre nás tiež kvasom, keď ich ctíme a ich príklad nasledujeme.
L. Müller S.J., Hovoril v podobenstvách, vytlačila Petra Prešov 1948
Pripravil: Anton Čulen