Ako sme už spomenuli v kapitole O nevyhnutnosti autority v spoločnosti, autorita pochádza od prírody a skrze prírodu od Boha.
„Ľudská spoločnosť nemôže byť usporiadaná ani produktívna, ak v nej niet právoplatnej autority, ktorá by udržovala spoločenské zriadenie a venovala sa potrebnou starostlivosťou spoločným záujmom. Každá autorita sa však odvodzuje od Boha, ako učí sv. Pavol slovami: „Niet vrchnosti, ak len nie od Boha“. Tento apoštolský výrok sv. Ján Zlatoústy takto komentuje: „Čože to hovoríš? Či vari každý nadriadený je ustanovený od Boha? Nie, to nevravím. Tu nie je reč o jednotlivých nadriadených, ale o samej autonovizni. Tvrdím však, že je dielom Božej múdrosti skutočnosť, že jestvujú vrchnosti, že jedni rozkazujú a iní poslúchajú, a tak nie je všetko ponechané na náhodu a nepredvídanosť“.
„Boh stvoril ľudí ako od prírody spoločenské bytosti. A keďže nijaká spoločnosť nemôže obstáť, ak niekto nestojí na čele všetkých a nevedie jednotlivcov účinne a jednotne k spoločnému cieľu, preto je potrebná pre občiansku spoločnosť autorita, ktorá by ju spravovala. A táto autorita, priam tak, ako spoločnosť, je od prírody a teda pochádza od samého Boha“. (AAS, LV, 269; encyklika Pacem in terris, slovenský preklad str. 10-11. Porovnaj encyklika Leva XIII. Immortale Dei v Acta Leonis XII., V (1885) 120.)
Nositelia verejnej moci majú byť tlmočníkmi prirodzených požiadaviek spoločného života, mravného poriadku. Nerozkazujú vo svojom mene, alebo z poverenia občanov, ale z moci, ktorá im je daná prirodzeným zákonom, a skrze prirodzený zákon táto moc pochádza od Boha.
„Neslobodno si však myslieť, že autorita nepodlieha nijakým pravidlám. Naopak: tu ide o schopnosť rozkazovať podľa správnych rozumných zásad. Práve preto nevyhnutne čerpá svoju záväznosť z mravného poriadku a ten má svoj počiatok, a posledný cieľ v Bohu. V tejto veci náš predchodca, blahej pamäti Pius XII. upomína: „Absolútny poriadok živých bytostí a sám cieľ života- rozumieme človeka slobodného, ktorý má svoje záväzné povinnosti a nedotknuteľné práva, a je pôvodcom i cieľom ľudskej spoločnosti – zahrňuje aj štát ako potrebnú a autoritou vybavenú spoločnosť, bez ktorej by nemohol existovať , a ani žiť… Keďže tento všeobecný poriadok nemôže mať podľa správneho úsudku, a najmä podľa kresťanskej viery svoj pôvod inde než v osobnom Bohu, Stvoriteľovi nás všetkých, z toho vyplýva, že i vrchnosti majú od neho svoju vážnosť, nakoľko sú určitým spôsobom účastné autority samého Boha“. (AAS, LV, 269- 270; encyklika Pacem in terris, slovenský preklad str. 11. Porovnaj vianočné rozhlasové posolstvo Pia XII. z 24. 12. 1944. (AAS, XXXVII, 15)
Občianske autority môžu viazať ľudí vo svedomí:
„Moc zakladajúca sa predovšetkým, alebo jedine na hrozbách a strachu pred trestami, prípadne na sľubovaní odmien, nemôže účinne viesť ku sledovaniu spoločného dobra všetkých. A keby sa tak azda aj stalo, nebolo by to dôstojné ľudí, ktorí majú a používajú svoj rozum a slobodnú vôľu. Autorita je totiž moc hlavne duchovného rázu. Preto verejné vrchnosti sa majú odvolávať na svedomie jednotlivých občanov, t.j. na povinnosť ktorú má každý z nich, aby totiž ochotne prispel svojím podielom k dosiahnutiu všeobecného dobra. Všetci ľudia sú však čo do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovní, preto nikomu nie je dovolené niekoho vnútorne donucovať- to môže jedine Boh, lebo len on skúma a súdi skryté úmysly srdca. Občianske vrchnosti môžu viazať ľudí vo svedomí iba vtedy, ak ich autorita je v súlade s autoritou Božou a má na nej účasť“. (AAS, LV, 270, encyklika Pacem in terris, slovenský preklad, str. 11.)
Verejné vrchnosti prikazujú z moci, ktorá im je daná od Boha, ale tým nechceme tvrdiť, že sú priamo delegované od Boha pozitívnym spôsobom, aby ho zastupovali u ľudí, alebo, že by boli vo svojich nariadeniach neomylné, lebo Bohom inšpirované. Moc verejnej vrchnosti je obmedzená prirodzenými právami ľudskej osoby a právami Bohom založenej spoločnosti- Cirkvi. (AAS, LV, 259- 264 encyklika Pacem in terris, slovenský preklad, str. 4-7.)
Verejná moc nepochádza od občanov, ale od prírody. Tým však nechceme tvrdiť, že nositelia verejnej moci nemôžu byť zvolení občanmi. Ani príroda, ani Boh neurčujú, kto má byť konkrétnym nositeľom verejnej moci. Právo voliť svojich predstaviteľov patrí ľudu, občanom, práve tak, ako voliť si štátnu formu.
„Avšak z toho, že autorita má svoj pôvod v Bohu, vôbec nemožno uzatvárať, že ľudia nemajú možnosť zvoliť si občianske vrchnosti, alebo určiť formu štátneho zriadenia, ako aj stanoviť spôsob a rozsah výkonnej moci. Preto učenie, ktoré sme vložili, možno dať do súladu s ktorýmkoľvek pravým demokratickým režimom“. (AAS, LV, 271; encyklika Pacem in terris, slovenský preklad, str. 12.)
Zástupcovia ľudu, ktorí boli zákonite vybraní vo všeobecných tajných voľbách dostávajú moc rozkazovať nie od ľudu, ale od prírody, a skrze ňu od Boha. Označenie ľudu je len podmienka (conditio sine qua non), aby mohli vykonávať svoju moc. („Interest attendere hoc loco, eos qui rei publicae prefuturi sint posse… voluntate indicioque deligi multitudinis… Quo sane delectu designatur princeps, non confenuntur ivra principatus; neque mandatur imperium, sed statuitur a quo sit gerendum“ Diuturnum illud (ASS, XIV, 4)).
Suverenita ľudu pozostáva z nasledujúcich práv:
1) Voliť si štátnych zástupcov;
2) Voliť si štátnu formu;
3) Zbaviť štátnu vrchnosť práv ak ich zásadne a ťažko porušuje a zneužíva;
4) Kontrolovať politický život a rezervovať si právo rozhodovať v dôležitých otázkach skrze referendum.
Dr. František Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Vydalo HKR Košice 1991
Pripravil: Anton Čulen