„Nemci ponúkli Tisovi využitie nemeckého rozhlasu na vyhlásenie slovenskej nezávislosti, ale ten odmietol a držal sa inštrukcií“
Žiadny článok, venovaný výročiu nemeckej okupácie českých krajín, nevenuje pozornosť totálnemu zlyhaniu česko-slovenskej armády 14. marca 1939 a okolnostiam konca republiky. Vykresľuje sa to výlučne ako nemecké bezprávie. Nasledujúce okolnosti však naznačujú, že Česi v rozhodujúcich momentoch zlyhali.
Vážne spory so Slovákmi sa začali už v roku 1938. Nie že by neboli, ale Česi neboli ochotní ustúpiť žiadnej, ani tej najmenšej požiadavke na autonómiu národnostných menšín. V júni, pri príležitosti 20. výročia Pittsburskej dohody, Slovenská ľudová strana zverejnila nový návrh autonómie pre Slovensko, ktorý vychádzal z návrhu československého premiéra Milana Hodžu z roku 1937 na federalizáciu štátu. Namiesto federalizácie alebo autonómie sľúbil Beneš predstaviteľom ľudovej strany administratívne a personálne ústupky. S tými sa Slováci v polovici roku 1938 už neboli ochotní uspokojiť. Ako ďalšie možnosti Slováci zvažovali trojfederáciu českých krajín, Slovenska a Poľska, slovensko-poľskú úniu, spoločný štát českých krajín, Slovenska a Maďarska, úniu pozostávajúcu zo Slovenska a Maďarska alebo samostatný slovenský štát v rámci Nemeckej ríše, Slovensko ako samostatný neutrálny štát garantovaný veľmocami, samostatný slovenský štát pod nemeckým protektorátom. Vedenie ľudovej strany však preferovalo federatívny spoločný štát s Čechami s právom Slovákov na sebaurčenie, čo vyplývalo aj z manifestu zverejneného v Žiline 7. októbra 1938.
Po Mníchovskej konferencii sa slovenská autonómia zrazu stala prijateľnou. Česi, zrejme otrasení stratou územia, udelili autonómiu Slovensku a Podkarpatskej Rusi (tá ju mala nenaplnenú, priznanú na papieri od Parížskych mierových zmlúv z rokov 1919 – 1920) a 22. novembra 1938 vznikol federatívny štát (s pomlčkou v názve) s ústrednou vládou v Prahe a vládami Slovenskej krajiny a Podkarpatskej Ukrajiny. Teda až veľmi reálna hrozba skorého zániku štátu prinútila Čechy k ústupkom, k federalizácii.
Začiatkom marca 1939 upozornil francúzsky styčný dôstojník československú rozviedku, že sa blíži nemecký vpád, 8. marca 1939 si to československá vojenská rozviedka overila z vlastných zdrojov a 11. marca ráno už poznala presný dátum a celkové riešenie od svojho agenta Paula Thümmela (A 54), ktorý pricestoval vlakom z Nemecka do Turnova: Protektorát Böhmen und Mähren a samostatný slovenský štát od 15. marca. Popoludní toho istého dňa o všetkom informovali vládu. Vláda informáciám vojenskej spravodajskej služby nedôverovala, pretože už dvakrát zlyhala – nemala tušenie o prípravách anšlusu Rakúska a v máji 1938 na základe nepravdivých informácií, ktorých pravosť si neoverila, vyvolala prvú československú mobilizáciu, a tým takmer vojnu s Nemeckom.
Počas zostávajúcich dní do okupácie zvyšku českých krajín sa nikto nepokúsil zničiť vojenský materiál a techniku, všetko bez jedinej výnimky padlo do rúk Nemcov, dokonca aj prototyp nového tanku LT-38 a výrobná dokumentácia k nemu. Dokonca sa nepodnikli ani prípravy na zničenie – odvážni mladí muži, ktorí pred niekoľkými mesiacmi údajne chceli neohrozene brániť republiku pred tým istým nepriateľom, odovzdali všetko neporušené Wehrmachtu (!). Nikto z dôstojníkov sa nebránil rozkazu zničiť vojenskú techniku ani na najnižšej úrovni velenia armády, dokonca ani radoví vojaci, pred niekoľkými mesiacmi údajne takí dychtiví bojovať, na to nepomysleli. Spomeňme si na vichystickú flotilu, ktorá sa potopila, aby nepadla do Hitlerových rúk. Jedinými dvoma výnimkami boli Frýdek-Místek a Mukačevo, kde sa do poľa dostala česko-slovenská armáda.
Dve poľské divízie sa 4. marca 1939 začali sťahovať k československým hraniciam a 12. marca boli pripravené vtrhnúť do československej časti Těšínska a Beskýd. Od 13. marca bola poľská armáda pripravená aj na hraniciach Podkarpatskej Rusi. 11. marca vyrazila z kasární maďarská armáda a zaujala pozície na hraniciach východného Slovenska s Podkarpatskou Rusou. Dňa 14. marca 1939 (!) sa maďarská armáda zmocnila Mukačeva a obsadila ho napriek ozbrojenému odporu česko-slovenskej armády.
Priamy spor so Slovenskom sa začal v januári 1939, keď Slováci požadovali zníženie svojho príspevku do štátneho rozpočtu zo 16 % na 12 % (rozdelenie v neslobodnej republike: české krajiny 80, Slovensko 16 a Podkarpatská Rus 4 %). Slováci na tom trvali, a tak v noci z 9. na 10. marca 1939 Hácha odvolal autonómnu slovenskú vládu a vojenský veliteľ česko-slovenskej armády v Banskej Bystrici vyhlásil 10. marca 1939 na Slovensku stanné právo. Dňa 11. marca prezident Hácha vymenoval novú, dočasnú slovenskú vládu na čele s Karolom Sidorom. Karol Sidor sa zachoval nevídane statočne a odolal osobnému nátlaku nemeckých emisárov na vyhlásenie samostatného štátu, hoci naliehavosť ich požiadavky podporovali hlavne nemeckých diel, ktoré z Petržalky neustále mierili do okien jeho úradu vlády.
Nemecko teda zmenilo taktiku a minister pre mimoriadne úlohy Wilhelm Keppler pozval zosadeného premiéra Jozefa Tisa na rozhovor s Hitlerom. Tiso dvakrát odmietol a až po treťom pozvaní, úradne potvrdenom nemeckým konzulom, odišiel z Bánoviec nad Bebravou do Bratislavy. Politickí predstavitelia Slovenska rozhodli, že by mal pozvanie prijať, ale zdôraznili, že akékoľvek rozhodnutie zostáva v kompetencii Snemu Slovenskej krajiny. S týmto mandátom odcestoval Tiso 13. marca do Viedne a potom lietadlom do Berlína. V ten istý deň Hitler Tisovi oznámil, že sa rozhodol zlikvidovať samostatnosť českých krajín (Resttschei), jeho záujmy sa končia v Karpatoch a je ochotný uznať a garantovať samostatnosť Slovákov, inak ich ponechá napospas osudu, čo znamenalo vydanie na milosť a nemilosť Maďarsku. V tej chvíli Joachim von Ribbentrop predložil telegram so správou o koncentrácii maďarských vojsk na slovenských hraniciach. Hitler zdôraznil, že Tiso sa musí rozhodnúť okamžite. Tiso tlaku odolal, požiadal o telefón a kontaktoval Háchu, aby poveril zvolaním Snemu Slovenskej krajiny. Hácha mu vyhovel a zvolal ho na nasledujúci deň. Nemci ponúkli Tisovi využitie nemeckého rozhlasu na vyhlásenie slovenskej nezávislosti, ale ten odmietol a držal sa inštrukcií.
V ten istý deň minister zahraničných vecí František Chvalkovský ústne a 14. marca písomne požiadal Háchu, aby ho Hitler prijal v čo najskoršom termíne. To isté odporučil Háchovi aj britský vyslanec v Prahe Basil Newton. Kladná odpoveď prišla z Berlína ešte v ten istý deň, 14. marca. Na poludnie toho istého dňa Snem Slovenskej krajiny odhlasoval nezávislosť, Tiso sa stal predsedom vlády a prezidentom a Karol Sidor ministrom vnútra.
Priebeh Háchovho stretnutia v Berlíne (14.-15. marca 1939) je opísaný v dokumentoch Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu, zväzok XXI, spomienky Hitlerovho tlmočníka Paula Otta Schmidta, oficiálny protokol legionárskej rady Walthera Hewela zo stretnutia Háchu s Hitlerom a Akty o nemeckej zahraničnej politike 1918 – 1945, ktoré vydali spojenci, hovoria o úplne inom príbehu, než aký rozprávajú českí historici. Už v berlínskom hoteli Adlon, kde bol Hácha s dcérou ubytovaný, mal pred stretnutím s Hitlerom ministrovi zahraničných vecí Joachimovi von Ribbentropovi vyhlásiť, že prišiel „zveriť osud českých krajín do rúk führera“. Schmidt o svojom stretnutí s Hitlerom napísal: „Napriek tomu však medzi Háchom a Hitlerom nedošlo v ten večer k žiadnym búrlivým scénam, ako vtedy i neskôr písala zahraničná tlač.“ Podľa dokumentov povojnového Norimberského vojenského tribunálu (IMT) Hácha začal rokovanie s Hitlerom slovami: „Excelencia, ani neviete, ako veľmi vás obdivujem. Prečítal som všetky vaše diela a zariadil som si vypočutie takmer všetkých vašich prejavov.“ Vo svojom prejave Hácha ďalej uviedol, že celý systém (Masaryka a Beneša) „mi bol vlastne taký cudzí, že po zvrate (po Mníchovskej konferencii) som si kládol otázku, či Československo ako samostatný štát je vlastne šťastné riešenie“. K tomu dodal, že „nebude roniť slzy za Slovensko“. V Hewelovom protokole sa uvádza, že Hácha bol skôr submisívny ako agitovaný; Hitlerovi sa predstavil ako viedenský správny sudca, ktorý spochybňuje účelnosť Československa ako samostatného štátu.
V ten istý deň, 14. marca, vláda Karpatskej Ukrajiny (do 22. novembra 1938 sa nazývala Podkarpatská Rus) vyhlásila nezávislosť krajiny. Podobne ako Tiso, aj Avgustyn Vološin požiadal Nemecko o ochranu nového štátu, ale Hitler mu ju neposkytol. Na druhý deň, 15. marca večer, maďarské vojská obsadili územie Karpatskej Ukrajiny.
Česko-slovenská armáda úplne zlyhala, keď Wehrmacht ráno 14. marca obsadil Ostravu, pretože hrozilo, že Poľsko obsadí Vítkovické železiarne, a to o deň skôr ako ostatné české krajiny. V obave pred obsadením Těšínska Poľskom potom Wehrmacht okamžite postupoval ďalej smerom na Frýdek-Místek. Napísal o tom generál Alois Vicherek: „Bol som ešte chvíľu na (generálnom) štábe, kde som sa ďalej dozvedel, že Nemci už predchádzajúci deň (14. marca 1939) obsadili Ostravu. Vyjadril som veľký údiv, že nikde nebol kladený odpor, veď každá stráž musí v takom prípade použiť zbrane. Od nikoho som nedostal žiadnu odpoveď. Znepokojený som sa vybral na MNO.“ V samotnom Frýdku-Místku sa česko-slovenská armáda 14. marca konečne postavila na odpor Wehrmachtu, v Mukačeve tiež proti maďarskej armáde. Vicherkov názor je správny: rozkaz na odstúpenie bol armáde vydaný až o deň neskôr, 15. marca. Dovtedy mali bojovať všetky armádne jednotky. Odhliadnuc od dvoch výnimiek, nebojovali. Armáda zlyhala.
Do rúk Sicherheitsdienst a gestapa sa dostali od ministerstva vnútra kompletné policajné spisy policajných riaditeľstiev v Prahe, Brne a Moravskej Ostrave a ďalšie dôležité dokumenty. Nič z toho nebolo zničené (!), takže Nemci získali dokonalý prehľad o potenciálnych protivníkoch. Gestapo a SD roky viedli a neustále dopĺňali tzv. spis M o nemeckých odporcoch nemeckého národného socializmu v českých krajinách, čo im umožnilo v spolupráci s českou políciou začať tieto osoby vyšetrovať a zatýkať už 16. marca 1939 (!). Do konca mája 1939 bolo lustrovaných odhadom 5 800 – 6 400 osôb, z ktorých približne 1 500 skončilo v nemeckých koncentračných táboroch.
Druhá republika bola národnosocialistickým štátom z vlastných, českých ideologických zdrojov a nacistická okupácia jej len zabránila všetko vlastnými silami dotvoriť na úplne totalitný štát. Pre prechod medzi prvou a druhou republikou, druhou republikou a protektorátom boli charakteristické názorové zvraty, obraty o stoosemdesiat stupňov. Napríklad hneď po 15. marci 1939, napriek tomu, že západné jazyky boli niekoľko mesiacov predtým pohŕdavo odmietané, sa českými krajinami zrazu ako víchor prehnala vlna obnoveného frankofílie a anglofílie.
Adolf Hitler, ktorý prišiel na Pražský hrad večer 15. marca 1939, sa deň nato sám previezol po Prahe v otvorenom aute, a to v čase, keď sa ešte nezačalo odzbrojovanie československých vojakov (!). Buď riskoval ešte viac ako R. Heydrich o tri roky neskôr, alebo správne odhadol, že sa naňho nikto nepokúsi strieľať. Vyberte si.