„Ozve sa niekto dnes z predstaviteľov našej Cirkvi vo veci tohto hanebného a históriu orwellovsky prekrúcaného divadla? Ja to nečakám, myslím si že nie. Prežijeme opäť Veľký piatok, keď Pána Ježiša všetci opustili. Aj apoštoli, jeho blízki spolupracovníci, Judáš ho zradil, Peter zaprel“
Počúvame dnes v evanjeliu, ako „Pán Ježiš uzrel pri ceste figovník, prišiel k nemu, ale nenašiel na ňom žiadne plody, iba suché lístie.“ Na viacerých stránkach Svätého písma čítame o Bohu, ako o hospodárovi, záhradníkovi, či vlastníkovi vinice. A človek, každý z nás, stvorený na Boží obraz a podobu, je ako ovocie. Pán Boh, ako dobrý a veľký hospodár zasadil každého z nás veľkej záhrady sveta. A čaká, že prinesieme ovocie. Aká bude úroda? 30, 60, stonásobná? Alebo skončíme ako spálený kúkoľ?
Pán Ježiš hovorí o jalovom figovníku v kontexte dvoch tragických udalostí. Jeden z nich to je príbeh Galilejčanov, „ktorých krv Pilát pomiešal s krvou ich obetí“, čiže krvavo potlačil povstanie, a druhý hovorí o tragickej smrti ľudí, na ktorých sa zrútila veža v Siloe. Pán Ježiš nestrašil, ale vystríhal, že smrť môže prísť náhle, a nedaj Bože, aby nás našla s prázdnymi rukami. Keď na strome nášho života nebude úroda, nebude žiadne ovocie.
Sme uprostred Pôstneho obdobia a blížime sa k Veľkému piatku, keď zloba sveta zabila Boha Ježiša Krista. A 37 rokov po veľkom piatku 1988 máme znovu tú zlobu, ktorá špiní na naše dejiny v 20. storočí, špiní na nášho prvého prezidenta 1. Slovenskej republiky. Iste ste aj vy videli veľké bildboardy s reklamou na divadelnú hru: Kňaz. [bodka] Martýr? [otáznik] Vrah! [výkričník] Hitlerov prezident. A premiéra bude 25. marca na sviatok Zvestovania Pána.
V roku 1989 nám televízia priniesla seriál v rovnakom duchu: Kríž v osídlach moci. Aj vtedy sme všetci mlčali a iba potichu rukami zalamovali, že čo sme komu urobili, že takto klamú a špinia naše dejiny a našich veľkých ľudí. Ale vtedy sa ozval tajný biskup, neskorší kardinál Ján Chryzostom Korec a do televízie napísal dlhý list. Vyšlo to aj knižne, Najprv ako samizdat, potom ako samizdat, a neskôr i doma, naposledy v roku 2017. Kniha sa volá Kríž vo svetle pravdy.
Tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec vtedy všetkých morálne vysoko preskočil: svojím charakterom, svojou obetou, svojou pravdovravnosťou, podporovaný vnútorne neuhasiteľným plameňom kresťanskej viery. Mal skutočne hrdinskú odvahu, skalopevnú nepoddajnosť a neumlčateľnú trúfalosť. Nesvedčil, neobžalovával, nesúdil, aby sa pomstil, ubližoval, škodil, zatracoval, ale prehovoril aby sa odhalila pravda, aby sa očistila pravda, aby zvíťazila pravda v tom dobovom chaose bezzákonnosti a bezprávnosti. Jeho list vtedajšej Československej televízii k seriálu Kríž v osídlach moci bol okrem svojho apologetického poslania aj vysoko odbornou lekciou všetkým ignorantom našich vlastných slovenských dejín.
Tajný biskup Korec vtedy, v roku 1989 okrem iného napísal:
Televízny seriál Kríž v osídlach moci z marca 1989 je ďalším mýtom, ktorý sa na Slovensku zrodil z domácich hláv, zaujatosti a fanatizmu. Našej historiografii sa dá skutočne všeličo vyčítať… Zriekla sa živých ľudí a nahradila ich schémami a zovšeobecneniami. Je hrôza čítať o červených nitiach vývoja, ako sa vinú dejinami. Našťastie seriál „Kríž v osídlach moci“ nerobili kvalifikovaní odborníci – historici. No schémy a červené nite vývoja akoby už prešli do krvi mnohých slovenských vzdelancov. Máloktorý národ si dnes tak vie mrzačiť a hanobiť svoje dejiny a tak ubíjať v nových generáciách národné sebavedomie, ako to vieme robiť my na Slovensku. Priemerný Slovák za Uhorska začal hovoriť po maďarsky a za prvej republiky poprel v sebe Slováka a hlásal jednotný československý národ. Tak nám z našich dejín zostáva len veľmi málo z toho, čím by sme nadchli mladé generácie k slovenskej národnej hrdosti. Potom aj naše miesto v republike je pre mnohých bez chuti a bez hrdosti a my sme bez chuti pre republiku.
Slovenské dejiny sa nedajú chápať bez kresťanstva ani bez Katolíckej cirkvi. Ak to nemôžeme obísť, najbežnejšie je, že to očierňujeme. Všetko kresťanské, a najmä katolícke je nám podozrivé, na smiech a pre iróniu. Keď to predsa chceme spomenúť po dobrom, obzeráme sa okolo seba, akoby sme kradli.
Televízny seriál Kríž v osídlach moci vo výsmechu našich dejín dosiahol jeden z vrcholov. Neuspokojil sa s kritikou jednotlivých politikov či politických strán – zosmiešnil náboženstvo, kresťanské obrazy, symboly, tajomstvá a Cirkev, a to počnúc od omší, prvého prijímania cez veriacich pútnikov, kňazov, biskupov až po pápežov.
Ak som sa rozhodol napísať Vám tento list, urobil som to len veľmi nerád, ide o historické udalosti, ktoré ktosi stále politizuje, hoci sú už polstoročie za nami. No urobil som to z povinnosti svedomia, lebo ide o veriacich, o viac než polovicu národa na Slovensku a o značnú časť veriacich obyvateľov v Čechách a na Morave, ktorým sa tiež hodne ušlo. A ide aj o nekatolíkov a neveriacich, ktorí z kresťanského či ľudského hľadiska mohli byť sotva nadšení udúšajúcimi blasfémiami seriálu a jeho rozkladného pôsobenia v národe, štáte a vo svete. Keď som sa už rozhodol napísať, ľutujem len to, že nie som slovenským historikom, spisovateľom alebo básnikom, ktorého slovo by v tejto celonárodnej veci tak zavážilo, že by prebudilo svedomie slovenského človeka, aby hľadal cesty dorozumenia a jednoty vo veciach pre národ a štát podstatných, aby prijímal rozmanitosti vo veciach ostatných, aby hľadal cesty spolupráce so všetkými v úcte k vlastným dejinám, v úcte k odlišným presvedčeniam a v úcte k národnej a štátnej budúcnosti.
Toto všetko televízny seriál „Kríž v osídlach moci“ nielen nesledoval, lež priam poprel prácou bez citu. Ukázalo sa to pri spracovaní všetkých tém – prvej ČSR, autonómie, i v otázke Slovenského štátu. Udalosti spred 50 rokov neboli ani zďaleka také jednoduché, ako si ich simplifikovali autori seriálu. Boli omnoho zložitejšie.“ koniec citátu kardinála Korca.
Ozve sa niekto dnes z predstaviteľov našej Cirkvi vo veci tohto hanebného a históriu orwellovsky prekrúcaného divadla? Ja to nečakám, myslím si že nie. Prežijeme opäť Veľký piatok, keď Pána Ježiša všetci opustili. Aj apoštoli, jeho blízki spolupracovníci, Judáš ho zradil, Peter zaprel.
Ale prišlo veľkonočné ráno, na tretí deň. Len trvalo tristo rokov, kým sa to dozvedel celý vtedy známy svet.
Keď kresťanstvo, od čias cisára Konštantína, sa stalo v Ríme a neskôr v Európe hlavným náboženstvom, kresťanská nedeľa prebrala miesto po židovskej sobote ako deň sviatočný a občiansky úradný prvý deň v týždni. Stala sa „dňom Slnka“. Po anglicky sa povie napríklad Sunday, v nemčine Sonntag. Napokon aj v ruštine, ktorú sme sa dlhé roky učili, sa „nedeľa“ povie Воскресение – vzkriesenie – a týmto aj v časoch najväčšej sovietskej ateizácie, ktorá trvala vyše 70 rokov, aj ten najpresvedčenejší boľševik, musel aspoň formálne uznať, že nedeľa je deň vzkrieseného Pána. O tom, totiž, že Ježiš Kristus žil ako historická osobnosť, dnes už nikto seriózny nepochybuje. Celý svet počíta roky pred Kristom a po Kristovi, kedysi sme hovorili „nášho letopočtu“ a „pred našim letopočtom“, lebo sme sa báli priznať, že príchodom Krista, jeho pôsobením, smrťou na kríži, ale hlavne zmŕtvychvstaním, sa totálne zmenil beh sveta.
Problém kresťanskej viery však nie je v tom, či Ježiš Kristus žil na tomto svete ako historická osobnosť, alebo nie, ale či ho my v našom živote uznávame za Božieho Syna a Spasiteľa, za Kráľa.
Roky, ktoré prežívame na začiatku tretieho tisícročia, a už máme 25., sú poznačené veľkou túžbou a úsilím zachrániť svet. Žiaľ, iba svet a to bez Boha. Vynakladá sa veľké úsilie na ozdravenie života na našej zemi. Do tovární sa budujú rozličné filtrovacie zariadenia, ktoré majú zabrániť škodlivinám znečisťovať ovzdušie. Budujú sa čističky vôd, aby boli zdravé naše vody. Vyrábajú sa vo veľkom elektrické autá, ktoré nevypúšťajú žiadne škodlivé výfukové plyny. Už aj malé deti v školách sa učia o ekologickom spôsobe života. Stačí toto úsilie na záchranu sveta?
Čo osoží človeku, keď celý svet získa, ale svoju dušu zatratí, pýta sa nás Pán Ježiš v Evanjeliu? (por. Mt 16, 26) Ale Pán Boh je s nami trpezlivý, ako s tým figovníkom z dnešného evanjelia, ktorý tri roky neprináša úrodu. Polievať, teda, živiť, starať sa a modliť sa k Bohu, toto potrebujeme, drahí bratia a sestry. Celý svet nezmeníme, lebo môžeme zmeniť iba jediného človeka, viete ktorého, toho, ktorého vidíme každý deň ráno v kúpeľni v zrkadle. Nuž želám všetkým vám, i sebe, aby sám to darilo k spokojnosti a dobrou vlastnému, i celého nášho spoločenstva.
Poslaním všetkých kresťanov všetkých čias a teda aj nás dnes v 21. storočí musí preto byť túžiť stať sa spolupracovníkmi Ježiša pri záchrane sveta od hriechu. Ponúka sa nám veľa možností. Prvou je, že my sami sa budeme chrániť hriechov. Dospelý a zodpovedný kresťan by nemal vôbec robiť vedome a dobrovoľne ťažké hriechy. Predovšetkým sú to rodičia, ktorí musia byť svojim deťom dobrým príkladom a vzorom pri formovaní svedomia.
Ak sa dieťa doma nenaučí, čo je dobré a čo zlé, čo je čnosť a čo hriech, nečakajme že ho to naučí škola alebo ulica.
Ďalším vážnym nebezpečenstvom je súčasná propaganda a tlak na človeka, že hriech neexistuje. Koľko úsilia sa dnes vynakladá v rozličných masmédiách, novinách i televízii, aby človeka presvedčili, že staré dobré zásady vyjadrené v Desatoro sú smiešne a nemoderné. Skutky, ktorých sa v minulosti ľudia báli, alebo ich aspoň pokladali za hriech, sa dnes definujú ako prejav slobody a suverenity človeka.
Pripomeniem ešte jednu, skoro dvadsať rokov starú udalosť: Vo štvrtok 17. januára 2008 v Ríme, pápež Benedikt XVI. musel odrieknuť návštevu rímskej univerzity La Sapienza. Vynútilo si to Pár krikľúňov študentov, možno ich bolo 100 – zo 140 000 študentov a 60 profesorov zo 4000, najväčšej rímskej univerzity La Sapienza, prinútilo pápeža Benedikta XVI. odrieknuť návštevu tohto akademického centra. To je nielen náznak, ale fakt, že hŕstka darebákov v mene slobody ovláda verejnosť, masu a to dosť násilne. A to sa stalo v katolíckom Taliansku, v Ríme, kde je už dve tisícročia sídlo Hlavy Cirkvi. Aj my tu máme každý druhý piatok krikľúnov, ktorí okrem toho, že kričia „Fico do basy“, nevedia, čo chcú. Tak ako dav, ktorý na Piláta kričal: „Ukrižuj ho!“
Milí moji, Pán Ježiš Kristus svojím zmŕtvychvstaním hriech a jeho dôsledok smrť, porazil. A my sa predsa hlásime za jeho nasledovníkov a preto musíme sa usilovať zo všetkých síl viesť príkladný život kresťana katolíka, ktorý je povolaný svedčiť o Kristovi a jeho evanjeliu každý deň. A máme aj príklad mnohých čo žili pred nami.
Nech je za to Pán Boh oslávený. Amen.
Ján Košiar
Homília na 3. pôstnu nedeľu 23. marca 2025
Ďakujem, že ste pozdvihli svoj hlas. Z pravdu.
Ďakujem a som za, vďaka Bohu za takýchto kňazov, aspoň niekoľkých.