„5. okt. 1938 sa prezident Beneš náhle vzdal svojho úradu: „Občané, mám svůj plán…“ a zakrátko, 22. okt. 1938, odletel do Anglicka ako súkromná osoba. Na túto cestu dostal Beneš ako agent sovietskeho diktátora Stalina pomoc NKVD (Narodnyj Komissariat Vnutrennich Del) a na príkaz Stalina ešte aj príspevok 10 000 USD od pražského rezidenta NKVD Zubova“
———————
Profesor M. S. Ďurica osobne preštudoval tisíce diplomatických a iných dokumentov s priamym alebo nepriamym vzťahom k 1. Slovenskej republike v nemeckých, anglických, francúzskych, izraelských, talianskych, belgických a švajčiarskych archívnych fondoch a v úradne publikovaných vydaniach dokumentov. Dal si za cieľ sprístupniť ich obsah všetkým, ktorí majú záujem poznať jeden z najdôležitejších úsekov dejín slovenského národa. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady r. 1990 vymenovalo profesora Ďuricu za experta Komisie historikov na vypracovanie odborných štúdií k dejinám Slovenska 20. storočia.
———————
3. okt. 1938 vyzval slovenský minister v pražskej československej vláde Matúš Černák vtedajšieho prezidenta 1. ČSR Dr. Edvarda Beneša, aby bezodkladne vyriešil otázku autonómie Slovenska podľa Pittsburskej dohody, uzavretej 30. mája 1918 medzi predstaviteľmi slovenských a českých organizácií v USA a doteraz nerešpektovanej. Ináč sa vzdá funkcie ministra. Nato Beneš prijal demisiu vlády a vymenoval hneď druhú, ale bez Černáka. Reč o autonómii Slovenska ani len nepripustil!
5. okt. 1938 sa prezident Beneš náhle vzdal svojho úradu: „Občané, mám svůj plán…“ a zakrátko, 22. okt. 1938, odletel do Anglicka ako súkromná osoba. Na túto cestu dostal Beneš ako agent sovietskeho diktátora Stalina pomoc NKVD (Narodnyj Komissariat Vnutrennich Del) a na príkaz Stalina ešte aj príspevok 10 000 USD od pražského rezidenta NKVD Zubova! A od feb. 1939 už prednášal na univerzite v Chicagu v USA. [Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska…, s. 376]. Ajhľa, ako si Beneš cenil úrad prezidenta 1. ČSR a „svoj“ štát. Z najvyššej ústavnej funkcie na pokyn cudzej moci jednoducho dezertoval, čím de facto naplnil skutkovú podstatu činu vlastizradnej kategórie!
Na druhý deň 6. okt. 1938 podpredseda HSĽS Dr. Jozef Tiso zvolal do Žiliny predstaviteľov všetkých dôležitejších politických strán Slovenska, ktorí po krátkej porade podpísali spoločné Vyhlásenie o autonómii Slovenska v rámci česko-slovenského štátu. Pražská vláda toto vyhlásenie prijala a ešte v ten istý deň menovala Dr. J. Tisu za ministra pre správu Slovenska. Predseda pražskej vlády gen. Syrový oznámil 8. okt. 1938 poslaneckej snemovni v Prahe zriadenie autonómnej vlády Slovenska pod predsedníctvom Dr. Jozefa Tisu (ministri: Dr. Ferdinand Ďurčanský, Matúš Černák, Pavol Teplanský, Ján Lichner).
9. okt. 1938 sa prvá autonómna vláda Slovenska slávnostne ujala výkonu svojej funkcie. Jedným z jej prvých opatrení bol dekrét ministerstva vnútra o zastavení činnosti KSČ na Slovensku.
10. okt. 1938 predseda autonómnej vlády Slovenska Dr. J. Tiso prvým vládnym nariadením vyhlásil slovenčinu za jediný úradný jazyk na Slovensku. 13. okt. 1938 čs. minister zahraničia Dr. František Chvalkovský pri svojej prvej návšteve u nemeckého ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa v Berlíne prosil vodcu (führera) Adolfa Hitlera o priazeň Nemeckej ríše, ktorej ponúkal služby svojej vlády!
26. okt. 1938 minister dopravy len nedávno utvorenej autonómnej vlády Slovenska Ján Lichner navrhol Slovákovi Dr. Milanovi Hodžovi, v tom čase ministerskému predsedovi čs. vlády v Prahe, pripraviť vojenský zásah proti autonómii Slovenska, teda proti vláde, v ktorej bol ministrom! Za týmto účelom sa o tri dni stretol v Turčianskom Sv. Martine s českým generálom L. Prchalom. Pritom žiadal, aby veliteľom akcie bol Slovák – generál Rudolf Viest, ktorý bol v tom čase jediným slovenským generálom v československej armáde.
2. nov. 1938 v zámku Belvedere vo Viedni zahraniční ministri Nemeckej ríše a Talianskeho kráľovstva J. von Ribbentrop a G. Ciano podpísali dohodu, ktorou „riešili“ maďarsko-slovenský spor o pohraničné územia (Viedenská arbitráž). Dohodou pririekli Maďarsku 10 390 km2 územia Slovenskej krajiny, na ktorom bývalo 859 885 obyvateľov, z ktorých bolo 47 % etnických Maďarov, 32 % Slovákov, ďalej Cigáni, Židia, Nemci, Rusíni, a iní. Mestá Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava a Košice s okolím sa dostali pod zvrchovanosť Maďarska. Slováci na tomto území boli ihneď vystavení sústredenému etnickému útlaku a intenzívnemu odnárodňovaniu. Po vyše mesiaci (15. dec. 1938) pri sčítaní ľudu sa z pôvodných 276 287 občanov slovenskej národnosti na tomto území za Slovákov prihlásilo menej ako polovica, iba 123 000. Ostatní sa už vraj považovali za po slovensky hovoriacich občanov s maďarským cítením!
6. nov. 1938 Dr. M. Ivánka, tvrdý čechoslovakista, vyzval čs. ministerského predsedu Syrového, aby vojensky zakročil proti vláde Slovenska a zachránil jednotu „československého národa“!
22. nov. 1938 pražský parlament schválil ústavný zákon č. 299 o autonómii Slovenskej krajiny. Tak sa novoutvorený štát Čechov a Slovákov aj úradne vrátil ku svojmu pôvodnému názvu „Česko-Slovenská republika“.
30. nov. 1938 Dr. Emil Hácha (1872-1945) rodák z Trhových Svín na Českobudějovicku, doktor práv, bol federálnym parlamentom v Prahe zvolený za prezidenta Česko-Slovenskej republiky.
20. jan. 1939 prezident Česko-Slovenskej republiky Dr. Emil Hácha na návrh Slovenského snemu vymenoval novú vládu Slovenskej krajiny. Predsedom vlády sa opäť stal Dr. Jozef Tiso (spravoval aj rezort vnútra), ďalšími členmi slovenskej autonómnej vlády sa stali: Jozef Sivák, Dr. Mikuláš Pružinský, Pavol Teplanský , Dr. Ferdinand Ďurčanský , Dr. Miloš Vančo.
12. feb. 1939 sa v Nouzove pri Unhošti tajne zišli českí ministri gen. A. Eliáš, J. Havelka, L. Feierabend, V. Klumpar a ďalší. Dohodli sa, že sa vojenským pučom zmocnia Slovenska! O tri dni oboznámili so svojím plánom všetkých ostatných českých členov vlády na schôdzi v Obecnom dome v Prahe [Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska…, s. 391]. Keď niektorí z ministrov namietali, že takýto zákrok môže vyvolať neželateľnú reakciu v Berlíne, gen. Eliáš odpovedal, že sa s tým ráta: „I kdyby měl Hitlerův zásah znamenat zánik Česko-Slovenské republiky, je pro nás výhodnější jako její konec vnitřním rozkladem…“! Až tak hlboko českým predstaviteľom „ležala v žalúdku“ autonómia Slovenska.
14. feb. 1939 vládnym nariadením dostala Štátna univerzita v Bratislave (tento názov používalo od okt. 1938 vedenie niekdajšej Komenského univerzity) nový názov Slovenská univerzita.
21. feb. 1939 na prvom pracovnom zasadaní Slovenského snemu predseda vlády Dr. J. Tiso predniesol jej programové vyhlásenie. Medzi iným povedal: „…budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát. …Nechceme byť a nebudeme otrokmi žiadnej ideológie, ktorá by nevyvierala z našej slovenskej tradície a ktorá by bola cudzia nášmu kresťanskému slovenskému charakteru.“
6. mar. 1939 pražská vláda zosadila autonómnu vládu Podkarpatskej Rusi a poverila správou krajiny českého generála L. Prchalu.
9. mar. 1939 v Prahe na zasadaní česko-slovenskej vlády, ktoré bolo vyhlásené za tajné, predseda Beran ostro napadol slovenských ministrov obviňujúc ich z protištátneho separatizmu. Nato prezident Hácha pozbavil úradu predsedu slovenskej vlády J. Tisu a ďalších troch ministrov. Tým bola prakticky odstránená legitímna autonómna vláda Slovenska. Všetka moc tak formálne ostávala v rukách ministra P. Teplanského, ako sa neskôr zistilo, dôverného to spravodajcu pražskej vlády. Ešte počas zasadania vlády pozval minister zahraničia F. Chvalkovský do vládnej budovy nemeckého diplomatického zástupcu, ktorého žiadal o dôvernú informáciu, či Nemecko má záujem o osamostatnenie Slovenska, lebo on ako minister zahraničia „sa nechce hlúpo protiviť záujmom Nemeckej ríše“!
Zatiaľ na Slovensku už skutočnú moc preberali českí generáli. Generál Bedřich Homola, veliteľ pozemného vojska na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici, 10. marca 1939 vyhlásil stanné právo (Homolov puč). Nato bolo uväznených a odvlečených do Česka asi 200 popredných slovenských politických činiteľov. Iba ministrovi F. Ďurčanskému sa podarilo ujsť do Viedne, odkiaľ rozhlasom informoval o českom vojenskom puči na Slovensku.
11. mar. 1939 prezident Hácha vymenoval novú slovenskú vládu na čele s Karolom Sidorom. Ďalšími členmi boli: Jozef Sivák, Dr. Martin Sokol, Július Stano, Ing. Peter Zaťko, Alexander Hrnčár, Dr. Gejza Fritz. Dr. J. Tiso odovzdal úrad predsedníctva vlády K. Sidorovi a utiahol sa na svoju faru do Bánoviec n/Bebravou. Nemeckí tajní agenti ponúkli Tisovi vojenskú pomoc z nemeckej strany na obranu autonómie Slovenska. Tiso takúto pomoc jednoznačne odmietol, lebo – ako povedal v dôvernom kruhu: „…keby raz Nemci sem prišli, ľahko by sme sa ich nezbavili.“
V noci z 11. na 12. mar. 1939 o 3. h navštívila „čerstvého, ešte len jednodenného“ predsedu vlády Sidora skupina nemeckých funkcionárov (pod vedením Hitlerovho ministra pre osobitné úlohy Dr. Wilhelma Kepplera), ktorí žiadali hneď vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Keď Sidor hostí informoval, že nová slovenská vláda nemá v úmysle tak urobiť bez prípravy, veď ešte nemala ani prvé pracovné zasadnutie, stal sa Sidor pre Nemecko neprijateľným politikom. Podkarpatskú Rus začala s Hitlerovým odobrením obsadzovať maďarská armáda.
V noci z 12. na 13. marca 1939 dostal Hitlerov minister pre osobitné úlohy Dr. Keppler z Berlína príkaz urobiť všetko, aby sa Slovensko osamostatnilo. Preto sa obrátil na zosadeného predsedu vlády Dr. J. Tisu s pozvaním na rozhovor ku kancelárovi Nemeckej ríše Adolfovi Hitlerovi do Berlína (Dr. J. Tiso, ako absolvent štúdia teológie na viedenskej univerzite r. 1910, po nemecky hovoril veľmi dobre). Túto vec však predložil na rozhodnutie predsedovi vlády Sidorovi a predsedovi Slovenského snemu Dr. Sokolovi. Ústavní politickí predstavitelia Slovenska rozhodli, že Tiso má pozvanie prijať. S týmto poverením 13. marca 1939 napoludnie odišiel Dr. Tiso do Viedne, odkiaľ ho osobitným lietadlom(!) dopravili do Berlína. Večer nemecký kancelár A. Hitler Tisovi oznámil, že ak sa Slováci rozhodnú pre samostatnosť, je ochotný Slovensku zaručiť nezávislosť, inak ho ponechá svojmu osudu, čo znamenalo rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. A pretože Maďarsko už koncentrovalo svoje vojsko smerom na slovenské hranice, musia sa Slováci rozhodnúť „bleskurýchle“ (blitzschnell). Žiaden zodpovedný politik by nemohol pred národom vziať zodpovednosť za túto druhú alternatívu.
Nemecký minister zahraničných vecí J. von Ribbentrop naliehal na Tisu, aby hneď na mieste vyhlásil samostatnosť Slovenska. Dával mu k dispozícii nemecký rozhlas, ba i po slovensky zredigovaný text takéhoto vyhlásenia! Tiso prejavil veľkú odvahu, keď v Berlíne Hitlerovi namietal(!), že také závažné rozhodnutie patrí do výlučnej kompetencie Slovenského snemu. Preto žiadal, aby sa mohol telefonicky spojiť s predsedom slovenskej vlády Sidorom a s prezidentom Česko-Slovenskej federácie Dr. E. Háchom, ktorým potom poukázal na nutnosť urgentného zvolania Slovenského snemu. Nato prezident Hácha zvolal snem na nasledujúci deň 14. marca 1939. Pre nepriaznivé počasie sa Tisov odlet z Berlína odsunul až na ráno.
14. marca 1939 okolo 11. hod. autonómny Snem Slovenskej krajiny otvoril svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúčastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63 (90,5 %). Poslanec Dr. J. Tiso, ktorý prišiel na zasadanie cez Viedeň priamo z Berlína, zreferoval o svojich rozhovoroch s nemeckými predstaviteľmi. Svoj prejav zakončil slovami: „Skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím: uvažujte, rozhodujte.“ Na výzvu predsedu Snemu Dr. M. Sokola, aby poslanci hlasovali, či sú za samostatný štát Slovákov, všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich miest odhlasovali utvorenie samostatného Slovenského štátu. Poslanci novú epochu slovenských dejín otvorili zaspievaním historickej hymny slovenského národa „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije…“.
Jeden zo zúčastnených poslancov na rokovaní Snemu, Pavol Čarnogurský (otec neskorších slovenských politikov Ivana a Jána Čarnogurského), pri hlasovaní ako jediný z poslancov v sále prítomný nebol, teda ani nehlasoval, keď údajne odišiel na toaletu. Nuž, pri historicky tak závažnej udalosti?!
Po rokoch český historik Bohdan Chudoba takto komentoval slovenský marec 1939: „Ale touha po samostatnosti byla mezi Slováky taková, že se při vyvrcholení osudných událostí v údobí 1938-39 nakonec nenašel jediný slovenský poslanec, který by byl hlasoval proti zřízení samostatného slovenského státu.“
Po krátkej prestávke rokovanie Snemu pokračovalo. Poslanci schválili Zákon zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom štáte slovenskom, ktorý právne kodifikoval vyhlásenie samostatnosti a pretvoril Snem Slovenskej krajiny na zákonodarný Snem Slovenského štátu. Potom bola vymenovaná prvá vláda prvého novodobého samostatného Slovenského štátu: predseda Dr. Jozef Tiso, podpredseda Dr. Vojtech Tuka a ministri Karol Sidor (vnútro), Ferdinand Čatloš (národná obrana), Jozef Sivák (školstvo), Gejza Medrický (hospodárstvo), Dr. Ferdinand Ďurčanský (zahraničie), Dr. Gejza Fritz (pravosúdie), Dr. Mikuláš Pružinský (financie), Július Stano (doprava).
Prijatie zákona o samostatnom Slovenskom štáte bolo pre národ skutočne historickou udalosťou. Tá znamenala naplnenie tisícročnej túžby slovenského národa!
Vytvorenie Slovenského štátu bolo zákonitým dôsledkom a záverom zápasu slovenského národa proti dlhodobej a krutej maďarskej nadvláde a 20-ročného zápasu proti českej centralistickej a protislovenskej politike, ktorá slovenskému národu upierala jeho zákonné práva na samostatnosť. V obidvoch prípadoch sa utláčatelia všemožne snažili Slovákov odnárodniť, pretvoriť, Maďari pomaďarčiť, Česi počeštiť, na čo využívali všetky prostriedky, ktoré im ich moc poskytovala! Do slovenských škôl, úradov a do verejného života Slovákom nanútili ich cudzie jazyky, lebo vedeli, že keď sa národu vezme reč, národ prestáva byť národom! Slováci tomuto náporu odolali. Svoju samostatnosť chceli získať bez násilia, ústavnou cestou. Tak sa o to pokúšal Ľudovít Štúr svojimi petíciami vo Viedni, v ktorých žiadal pre Slovákov samostatnosť. Tak sa o to pokúšali i slovenskí politickí vodcovia za 1. Československej republiky na čele s Andrejom Hlinkom a neskôr s Dr. J. Tisom, keď od Čechov chceli pre Slovensko dosiahnuť autonómiu. Keď sa to Slovákom v októbri 1938 konečne podarilo, Česi vojenským pučom na Slovensku 10. marca 1939 začali likvidáciu slovenskej autonómie, čím sami prispeli k vyvrcholeniu politickej krízy v strednej Európe! Hitlerovi tým poskytli dobrú zámienku, lebo teraz už mohol vyhlásiť, že Česi ohrozujú pokoj a poriadok v Európe, čo on nemôže viac dovoliť [Ďurica M. S.: Jozef Tiso…, s. 230].
Pamätníci prvého Slovenského štátu dobre vedia prečo sa vtedajší Snem 14. marca 1939 tak jednoznačne rozhodol. Išlo predsa o prežitie slovenského národa! Podobne, ako po 1. svetovej vojne pri zrode 1. ČSR, keď sa slovenský národ „v hodine dvanástej“ zachránil pred dokonaním už vyše polstoročia trvajúcej krutej maďarskej asimilácie!
Keď sa v Prahe dozvedeli rozhodnutie Slovenského snemu, minister zahraničia Dr. F. Chvalkovský ihneď listom požiadal nemeckého diplomatického zástupcu o sprostredkovanie prijatia prezidenta Dr. E. Háchu u ríšskeho kancelára A. Hitlera. A hneď večer 14. marca 1939 Hácha (teraz prezident už len „České země“) osobitným vlakom odcestoval do Berlína a ráno podpísal s ríšskym kancelárom Hitlerom Berlínsku dohodu z 15. marca 1939 o zriadení Protektorátu Česko a Morava.
Potom Hácha adresoval svojmu národu rozhlasové posolstvo, v ktorom vyhlásil: „Ukázalo se, že to, co jsme pokládali za řešení, jež přetrvá věky, bylo jen nedlouhou epizodou našich národních dějin. …Pozoruje, co se blíží, odhodlal jsem se, za souhlasu vlády, v hodině dvanácté vyžádat si slyšení u říšského kancléře Adolfa Hitlera. Byl jsem přijat s vybranými pozornostmi a se všemi poctami, prokazovanými hlavám států. Po delším rozhovoru s říšským kancléřem a po zjištění situace rozhodl jsem se prohlásit, že odevzdávám osud českého národa a státu s plnou důvěrou do rukou Vůdce německého národa. Za tento projev důvěry dostalo se mi slibu, že našemu národu bude zabezpečena svébytnost a svéprávný vývoj národního života. Německo se stalo úsilím Adolfa Hitlera jednotným a tím největším národem, který určuje osudy střední Evropy. Naším spojením s ním se obnovuje bývalý říšský svazek.“ [Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska…, s. 401].
Česko-Slovenská republika teda prestala jestvovať a zmizla z mapy Európy. Jeden z českých historikov Milan Otáhal k tomu r. 1990 poznamenal: „Většina Slováků nepovažovala Československou republiku za svůj národní stát a ideu československého národa, která byla stále ještě oficiálně udržována a z níž vyplývaly pro postavení Slováků v jednotném státě nepřijatelné důsledky, odmítala.“
A Hitler naozaj dovolil Háchovi vytvoriť prisľúbený štát – Protektorát Česko a Morava. Ten mal svojho prezidenta, svoju vládu, svoje četníctvo, svoju armádu (tú českí fašisti po r. 1941 opakovane ponúkali Hitlerovi na východný front proti Rusom!), svoje súdnictvo i celú štátnu správu a dokonca aj svojho veľvyslanca v Berlíne – Dr. F. Chvalkovského. Protektorát Česko a Morava teda nemal štatút vojensky okupovaného územia, naopak, bol prvým európskym štátom, ktorého predstavitelia aktívne kolaborovali s Hitlerovým Nemeckom. Po 2. svetovej vojne sa Beneš rýchlo postaral o to, aby sa prítomnosť nemeckého protektorského (t. j. ochranného) vojska vyhlasovala za fašistickú nemeckú okupačnú armádu!
V tejto súvislosti je namieste pripomenúť, že prezident 1. ČSR Tomáš G. Masaryk už r. 1926 poctil najvyšším štátnym vyznamenaním Řádem Bílého lva talianskeho fašistického diktátora a zakladateľa fašistickej strany na Apeninskom polostrove Benita Mussoliniho. Píše o tom český časopis History revue, č. 6/2011 v článku pod príznačným názvom: Ostuda První republiky – Proč Češi udělili Mussolinimu nejvyšší státní vyznamenání? S udelením najvyššieho štátneho vyznamenania musel predsa súhlasiť nielen prezident, ale aj ďalší vysokí predstavitelia štátu! Je historickou iróniou, že Benito Mussolini bol o dvanásť rokov neskôr (29./30. sept. 1938) signatárom Mníchovskej dohody, ktorou bola 1. ČSR prinútená odstúpiť Nemeckej ríši české pohraničné územia obývané prevažne etnickými Nemcami (Sudetenland) a uložili jej aj skoré riešenie otázky maďarskej a poľskej menšiny.
Že prezident Protektorátu Česko a Morava Dr. Hácha to „s plnou důvěrou“ Hitlerovi myslel 15. marca 1939 naozaj vážne, svedčí aj jeho telegrafické blahoželanie nemeckému kancelárovi A. Hitlerovi o vyše roka neskôr, 19. júna 1940. V ňom zdôrazňuje, že „český národ bol prvý, ktorý si uvedomil Hitlerovu veľkosť, ako aj skutočnosť, že pod vedením Nemeckej ríše sa začala nová éra Európy. Čím ďalej, tým väčšmi si Česi oceňujú to, že sa dostali pod ochranu najväčšieho štátnika a vojvodcu súčasnej doby a budú to prejavovať i naďalej celým svojím zmýšľaním a skutkami.“ [Ďurica M.: Dejiny Slovenska…, s. 424].
O ďalšie dva roky neskôr, v júni 1942, vo svojom manifeste k vnútropolitickej situácii Hácha vyhlásil: „Nebojím sa budúcnosti v ktorej budúce generácie vynesú súd nad mojou prácou tým, ako som viedol naše veci v dobe, keď zlyhala politika nepriateľa ľudu a zradcu Beneša, keď u nás úplne zlyhal demokratický stranícky aparát, keď naša krajina predstavovala loď bez kapitána, bez kormidla, unášaná vlnobitím proti skalám. Čo sa dalo ešte zachrániť, zachránil som, keď som požiadal Vodcu, aby naše krajiny prevzal do svojej ochrany…“!
14. marca 1939 odcestoval teda prezident Hácha z Prahy do Berlína „s plnou důvěrou“ de facto prosiť Hitlera o vytvorenie Protektorátu Česko a Morava pod ochranou Veľkonemeckej ríše. Také sú fakty, zaznamenané v archívnych dokumentoch!
14. marca 1939 predseda vlády Slovenského štátu Dr. Tiso požiadal diplomatického zástupcu Nemeckej ríše, konzula E. von Druffela, bezodkladne tlmočiť nemeckej vláde jeho žiadosť, aby nemecké vojská, ktoré boli sústredené v Petržalke, pri nástupe na obsadenie Moravy neprechádzali cez Bratislavu. Keď mu von Druffel dal vyhýbavú odpoveď, Tiso nástojčivo vyhlásil: „Žiadam, aby ste oznámili ríšskemu ministrovi von Ribbentropovi túto moju požiadavku. Ak sa nesplní, nútený som podať demisiu svoju i celej vlády na znak protestu.“[Ďurica M.: Dejiny Slovenska…, s. 400]. A nemecké vojsko, keď na druhý deň, 15. marca 1939, tiahlo z Petržalky na protektorské (ochranné) obsadenie Moravy [v zmysle čerstvo podpísanej Berlínskej dohody z 15. marca 1939 o zriadení Protektorátu Česko a Morava], Bratislavu obišlo.
Maďarsko, ako prvý cudzí štát, uznalo večer 14. marca 1939 de facto et de iure (zrejme na pokyn z Berlína) samostatný Slovenský štát. Ráno 15. marca 1939 tak urobilo aj Poľsko, ktoré hneď pretvorilo svoj generálny konzulát v Bratislave na poľské vyslanectvo. 16. marca 1939 telegramom kancelára A. Hitlera predsedovi slovenskej vlády J. Tisovi uznala samostatný Slovenský štát de facto et de iure Nemecká ríša. Samostatný Slovenský štát zakrátko dosiahol všeobecné uznanie v Európe i vo svete. Ešte v marci ho uznala Sv. stolica, v apríli Talianske kráľovstvo, Švajčiarsko, Španielsko, v máji Veľká Británia, Libéria, Equador, Kostarika, v júni Japonské cisárstvo, Juhoslávia, v júli Francúzska republika, Belgické kráľovstvo, neskôr Švédske kráľovstvo, Čína, atď. V septembri tiež Stalinov Zväz sovietskych socialistických republík a potom aj ďalšie štáty.
15. mar. 1939 v Hroznovej Lhote na Morave hnutie Národopisná Morava vydalo manifest, ktorým sa Moravskí Slováci z hodonínskej, strážnickej, kyjovskej, uhorsko-hradištskej a uhorsko-brodskej oblasti hlásili k slovenskému národu a uznávali suverenitu samostatného Slovenského štátu aj nad slovenskou časťou moravského územia. Vedenie Národopisnej Moravy nariaďovalo, aby sa vo všetkých obciach Moravského Slovenska utvorili miestne národné výbory, ktoré mali prevziať všetku výkonnú moc. Na druhý deň sa predstavitelia Moravských Slovákov obrátili priamo na nemeckého kancelára A. Hitlera so žiadosťou, aby ako časť slovenského národa boli pripojení k samostatnému Slovenskému štátu.
V záujme uplatnenia „národného princípu“ slovenská vláda neskôr oslovila nemeckú vládu, aby docielila začlenenie územia Moravského Slovenska z Protektorátu Česko a Morava do Slovenskej republiky. Veliteľ oddielu SS K. H. Frank to odmietol ako zasahovanie slovenskej vlády do vnútorných záležitostí Ríše (Archív nemeckého Ministerstva zahraničia v Bonne: Politisches Archiv des A. A., Staatssekretär, Slowakei. Aufzeichnung vom 14. April 1941). V tomto archíve sa nachádza celý zväzok dokumentov o úsilí vlády 1. Slovenskej republiky od jari do jesene 1941 získať od Veľkonemeckej ríše územie Moravského Slovenska.
18. marca 1939 bol predseda vlády Slovenského štátu Dr. J. Tiso pozvaný do Viedne na rozhovor s nemeckým kancelárom A. Hitlerom. Išlo v podstate o maskované vojenské obsadenie značnej časti Slovenska a o jeho úplné podriadenie Nemeckej ríši. Tiso po vypočutí Hitlera vstal od stola a vyhlásil: „Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“ A poberal sa na odchod z miestnosti [Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska…, s. 403]. Neslýchané! Tiso sa opovážil odporovať Hitlerovi, najmocnejšiemu mužovi Európy! A to už druhýkrát. Pred štyrmi dňami v Berlíne, teraz vo Viedni. Stŕpnutí prítomní v napätí čakali čo bude nasledovať. Hitler tiež vstal od stola, pokročil k Tisovi a miernym hlasom povedal, že sú to iba požiadavky jeho generálov, o ktorých možno diskutovať. Potom vyhlásil: „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne i hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska“ [Slovák, 21.3.1939]. Po týchto Hitlerových slovách mu Tiso pokojne povedal: „Ak dovolíte, ja si tie Vaše pre nás nesmierne dôležité slová zapíšem.“ Vytiahol vreckový denník a nahlas opakujúc Hitlerove slová si ich zapísal. Po Hitlerovom potvrdení „Jawohl“ sa vrátil k rokovaciemu stolu [Ďurica M. S.: Jozef Tiso…, s. 241].
Potom boli dohodnuté zásady Ochrannej zmluvy (Schutzvertrag) medzi vládou Nemeckej ríše a Slovenskou vládou, ktoré umožňovali Slovensku viesť vlastnú zahraničnú a vojenskú politiku v uzrozumení s Nemeckou ríšou. Na druhej strane Slovensko zase súhlasilo s vytvorením tzv. Ochranej zóny (Schutzzone) v pásme tesne pri hraniciach Nemeckej ríše (hlavne Protektorátu Česka a Moravy), s malou nemeckou posádkou v kasárňach okresov Malacky, Skalica, Senica, Myjava.
Z porovnania politických stanovísk a činov českého predstaviteľa Dr. E. Háchu a slovenského predstaviteľa Dr. J. Tisu v období vzniku samostatného Slovenského štátu, vyplynie poučná odpoveď na otázku: Ktorý z nich ochotne spolupracoval (teda kolaboroval) s A. Hitlerom? Tiso, ktorý v zásadných veciach odvážne protestoval a opakovane mu odporoval? Či Hácha, ktorý sa ponáhľal do Berlína „s plnou důvěrou k Vůdci německého národa“? A predsa Beneš (aby zatušoval Háchovu kolaboráciu a znevážil Slovákov) prvý označil Tisu za „klérofašistu“ a „kolaboranta“. A neskôr to ešte doplnil priamou hrozbou: „Bude viset!“ Táto hrozba sa naplnila 18. apr. 1947, keď po „Benešom zrežírovanom súdnom procese“, v Bratislave Tisu potupne obesili.
Nedajme sa pomýliť a zviesť hlučnou propagandou, ktorú rozširovali a ešte aj dnes rozširujú neprajníci slovenskej samostatnosti. Beneš v londýnskej emigrácii nešetril prostriedkami, aby Slovenský štát označil za „klérofašistický“ a jeho predstaviteľov vyhlasoval za fašistov a kolaborantov. A nielen on, ale aj jeho stúpenci a zástancovia čechoslovakizmu, či už v Benešovej povojnovej ČSR, v Gottwaldovej ČSR, ba dokonca v Havlovej ČSFR, ktorí na všetkých Slovákov – národovcov, doma i v zahraničí, naliepali biľag fašizmu, klérofašizmu, kolaborantstva, nacionalizmu a ďalších neduhov.
Kto pozná dejiny, vie, že prakticky všetky malé, ale aj väčšie štáty mohli vzniknúť iba vtedy, keď to bolo v záujme rozhodujúcich mocností. Takto vzniklo Belgicko, Bulharsko, Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, ale aj Poľsko, Taliansko, bývalé Česko-Slovensko, bývalá Juhoslávia, Írsko, Rakúsko, neskôr Izrael; a takto vznikajú aj v súčasnosti nové štáty. Vyčítať 1. Slovenskej republike, že pri jej zrode stála Nemecká ríša, je úplne mimo tejto logiky.
V spomienke pri 77. výročí
J. SL.
Hlavný zdroj podkladov: Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov… LÚČ, Bratislava 2007.
Ďurica M. S.: Jozef Tiso. Životopisný profil. LÚČ, Bratislava 2006.