Zdá sa, že sa veľmi kŕčovite pridržiavate vojaka Švejka, ktorý dávno
po skončení vojny „u kanónu stál a stále ládoval.“
Takmer celý svet totiž sa začína preorientovávať vo svojom hodnotení náboženstva a Vy ešte stále neviete pochopiť jeho význam. Vidíte v ňom strašiaka a snažíte sa
vykopať mu u nás hrob. Zatiaľ čo:
v Sovietskom zväze, kde je katolícke bezbožníctvo, už verejne kritizujú
nezmyselné zásahy do náboženského života, odsudzujú stalinské a
brežnevovské protináboženské akcie, ako ničenie kostolov, posvätných
predmetov, náboženských kníh, väzenie a masové vraždenie veriacich,
brutálne obmedzovanie ich skromného náboženského života atď. atď.
Vy ste čoraz rafinovanejší, úskočnejší a vytrvalejší v uplatňovaní svojich
nekalých plánov likvidovať náboženstvo, predovšetkým katolícke, ako
nebezpečné ópium ľudstva. Výrazne svedčia o tom mnohé Vaše obludné
programy, zosmiešňujúce, potupujúce náboženstvo a jeho predstaviteľov i
vyznavačov, zľahčujúce ducha mravnosti, ba zvádzajúce sledovateľov
Vašich programov do bahna nemravnosti. Nezabudnuteľným a hanebným
pokusom vyrvať zo sŕdc našich veriacich koreň mravnej, náboženskej i
národnej identity, dedičstva otcov, vieru a ducha národného, nezaplatiteľný
poklad, zanechaný nášmu národu svätým Cyrilom a Metodom, sú Vaše
posledné filmy Kríž v osídlach moci a Solúnski bratia.
Aj v druhom najradikálnejšom bezbožníckom štáte, v Číne, počuť hlasy,
že Marxovo heslo Náboženstvo je ópium ľudu, neobstojí, lebo náboženstvo
zohralo a zohráva v ich krajine i teraz veľkú sociálnu, kultúrnu i spoločenskú úlohu. Nie je výnimkou ani kresťanské náboženstvo, ktoré otvorilo Číne brány západnej kultúry i naučilo Číňanov mnohému, o čom by neboli mali ani poňatia. Potvrdzuje to ich veľká encyklopédia a v nej heslo – Kresťanstvo. Najnovšie tam vyhlasujú, že Marx nemôže byť považovaný za akéhosi avantgardistu spoločenského života, lebo za pol druha storočia, ktoré nás delí od jeho narodenia, nastali v ňom také nepredvídané zmeny, že jeho náuky a spôsoby práce nie sú teraz a nemôžu byť direktívnymi pre riadenie štátov a vôbec pre aplikáciu v súčasnom živote.
Také a podobné pohľady na náboženstvo i na Marxa, ba aj na Lenina,
ktorý sa už tiež kýva i so svojimi protináboženskými názormi, čo bolo
badateľné už pred jeho smrťou, keď povedal svojmu priateľovi Dr. Viktorovi
Bedömu: Myslím, že by Rusko dalo do poriadku desať svätých Františkov.
Laco Novomeský povedal kňazom vo väzení, keď sa dostal do ich
spoločenstva: Vám je dobre sedieť, máte sa o čo oprieť. Mne po návrate
z ťažkej väzenskej izolácie poslal pozdrav: Ja som si ináč predstavoval
komunizmus. Holdoš, ktorý kruto zlikvidoval gréckokatolícku Cirkev,
rehoľné spoločnosti, strpčil život mnohým kňazom, napísal po svojom príchode z väzenia oslavný článok o práci kňazov a rehoľníkov, ako
pozdvihovali náš národ, zveľaďovali ho kultúrne, sociálne, hospodársky,
umelecky…
Badať to aj v iných štátoch s marx-leninskou ideológiou, napr. v Taliansku, vo Francúzsku, v Maďarsku, v Poľsku, v Juhoslávii… v štátoch afrických i ázijských, v ktorých vládnu marxistickí predstavitelia, s veľkou úctou vítali a pozdravovali Svätého Otca pri jeho návštevách v ich krajinách.
Podľa posledných znaleckých výskumov je v celom svete asi len 5 %
ozajstných neveriacich. Ostatní ľudia, i keď nie sú všetci praktickými vo
vyznávaní viery, nepopierajú jestvovanie Pána Boha, večnosť, nesmrteľnosť
duše, nie sú teda v podstate proti náboženstvu, a to ani vtedy nie,
keď v niektorých krajinách neuznávajú tie či oné náboženské formy a
nedovoľujú im rozvíjať sa.
Prečo terajší svet, najmä v socialistických štátoch začína vo veľkej
väčšine prejavovať kladný postoj voči náboženstvu a odpor ku bojovému
ateimu? Súdnym ľuďom, teda i Vám, keby ste boli pri zostavovaní televíznych
a rozhlasových programov uvažujúcimi činiteľmi, by stačilo prijať
za dôvod zmeny sveta i Vašej zmeny v náhľade na náboženstvo, ktorý
prinútil svätého Augustína, dlhé roky neveriaceho, i mravne úchylného
vedeckého pracovníka, prijať za svojho Pána Stvoriteľa sveta a slúžiť mu
v jeho svätej Cirkvi, a ktorý vyjadril týmito pamätnými slovami: Nespokojné
je srdce človeka, kým nespočinie v tebe, Pane.“Vami to však nepohne.
Bolo by preto zbytočnou námahou dokazovať Vám význam a zmysel
náboženstva dôvodmi podľa Vás abstraktnými, absurdnými a na míle
vzdialenými od Vášho chápania. Vy sa možno skôr zobudíte uplatňovaním
zásady: Klin načim klinom vybíjať. Hľa, aspoň niekoľko paberkov:
Tvrdíte, že i bez Pána Boha dáte svetu všetko, čo ho urobilo šťastným.
Ku šťastiu vraj treba – ako hovorievate, píšete – poskytnúť ľuďom
pracovnú príležitosť, vhodné bývanie, lekárske ošetrenie, vzdelanie, čas na
oddych, rekreáciu… atď. Otázka, či to stačí človeku, korune tvorstva,
veľmi vzdialenej od zvieraťa, ktoré je spokojné, keď je pred plným válovom,
môže sa vyskákať, vyhovieť svojim zvieracím pudom, vyprázdniť
svoje črevá, otročiť svojim krmičom.
Človek však má nielen stravovacie orgány, ale aj, či to už niekto verí alebo nie, oživujúci a rozumový prvok – duchovnú dušu. Tej nestačí len hmotný pokrm. „Nielen z chleba žije človek…“ Ak sa mu ten upiera, ničí sa mu telo, ak sa však nedostane strava duchovná, hynie telo i duša. V snahe udržať si aspoň holý život, stáva sa hračkou v rukách otrokárskych mocipánov, a to nie hocijakou.
Posledné desaťročia nám odhaľujú hrozné konce mnohých ľudských
bytostí, najmä v štátoch, ktoré sa hlásia k ateistickej výchove a ideológii,
protiviacej sa viere v Boha-Stvoriteľa sveta, v nesmrteľnosť ľudskej duše,
vo večnosť. Sú preto hrobármi sľubovaného šťastia, lebo, vyhlasujúc človeka len za vyspelejšie zviera, zákonmi dovoľujú vraždiť nenarodené deti, zabíjať starých a chorých, kynožiť ideologických protivníkov a vôbec diktatúre nepohodlných občanov. V Číne napr. môže mať žena len jedno dieťa, najviac dve, tretie a ďalšie musí usmrtiť. Ročne hynie vo svete 63
miliónov nenarodených potratovou smrťou. Žiaľ, ani Slovensko nie je
hodné pochvaly. R. 1987 sa u nás narodilo 130.957 detí a bolo 125.270
interupcií ( Nové slovo 26. jan. 1989), sotva vinou ozaj praktických veriacich, lebo tí vedia, že vražda týchto detí je veľký hriech a neprináša šťastie.
Nuž, a keď si matka dovolí zabíjať svoje deti, prečo by sa nemohli
vraždiť navzájom cudzí ľudia? pýtala sa veľká Matka Tereza. A tak to aj
vyzerá. V Sovietskom zväze, tvrdí spisovateľ Medvedev, zahynulo za Stalina
a jeho druhov 40 miliónov nevinných ľudí. Spisovateľ Alexander
Solženicyn píše o sedemdesiatich miliónoch. V Číne za Maocetunga bolo
zavraždených 80 miliónov. Tak ohlasujú hromadné oznamovacie prostriedky.
V Kambodži Pol Pot povraždil tri a pol milióna ľudí. Mnohé milióny boli vykántrené za revolúcie v Španielsku, v Mexiku, v Etiópii, v Albánsku, v Maďarsku, v Juhoslávii, v Rumunsku, vo Vietname, v Kórei a v mnohých iných krajinách Afriky, Ázie. Všade tam, kde sa ujala moci ateistická ideológia. Tvrdí sa ľuďmi veľmi zodpovednými a triezvymi, že vo všetkých vojnách od počiatku historicky zachyteného sveta, včítane druhej svetovej vojny i s nacistickými koncentrákmi, zahynulo podstatne menej ľudí, ako za sedemdesiat rokov marxistickej revolúcie v štátoch ňou ovládaných.
Čo krvi vytieklo, bolestných výkrikov volalo k nebu o zmilovanie,
aké more sĺz zalievalo miesta, kde živé mŕtvoly strážené divými psami s
bezcitnými bacharmi, úpeli za ostnatými drôtmi v krutých koncentrákoch
a uzavretých žalároch nielen v hitlerovských ale aj, ba ešte viac, kedysi v
svätej Rusi (pozri Súostrovie Gulak ; Sergej Dakov Svitanie ; Walter
Ciazek Ona ma vedie… ) a v ďalších ňou spriaznených štátoch.
Ani naša vlasť nebola výnimkou.
Ťažko porátať bolestné nápravnovýchovné väzenské útulky, štvordielnymi ohradami zaistené rekreačné tábory v Jáchymove a na mnohých miestach republiky. Nechýbali ani premnohí mŕtvi, dokaličení trpitelia, a to nie za vojny, ale v plnom pokoji. Boli a žiaľ ešte aj sú i iné hrôzy, to všetko v záujme mieru, pre blaho človeka.
O vychvaľovanej ľudskosti v našom štáte, najmä v koncentrákoch a
väzniciach, napísal v knihe Doznání vedúci strany židovského pôvodu
Artúr London: „Zažil jsem nacistické koncentrační tábory, rány, hlad a
žízeň jsou dětskou hrou proti tomuto organizovanému nedostatku spánku,
pekelným mukám, ktoré zbaví člověka jakékoliv myšlenky a dělá z něho
pouhé zvíře ovládané pudem sebezáchovy“ (str. 100).
Ak sa k tomu pripočítajú státisíce rozvrátených rodín, ďalšie státisíce
bezprízornej mládeže, desaťtisíce psychicky narušených, kedysi zdravých,
pokojných občanov, mnohé a mnohé tisíce zdemolovaných alebo na kiná,
sklady, múzeá, maštale premenených kostolov, tisícky kláštorov, exercičných
domov, škôl… milióny hodnotných kníh, spisov rozličného druhu i
unikátov – podľa prof. Dr. Antonína Měšťana bolo u nás zničených 25
miliónov kníh – tisíce umeleckých sôch, obrazov… atď. atď., nemožno sa
diviť, že sa svet s odporom odvracia od bojového ateizmu, zhadzujúceho
človeka z trónu vládcu zeme do bahna telesnej i duševnej biedy a hľadá
cestu ku Pánu Bohu, kdekým síce potupovanému, ale vždy a naveky
Pánovi sveta, Sudcovi živých i mŕtvych, ako k jedinému Záchrancovi
sveta pred jeho časnou i večnou skazou.
Keď napokon zdravo rozmýšľajúci svet vidí a na sebe cíti ako tá Vaša
starostlivosť o jeho dobrobyt zlyháva na každom kroku – nevie nájsť
východisko z finančných zmätkov – pozri nepredstaviteľnú zadĺženosť štátov
východného bloku, v ňom my máme dlh 4 miliardy dolárov, a tých
rozvojových štátov, ktoré čakajú spásu od toho bloku – prichádza k presvedčeniu, že sa i tu zjavuje pravda, tak skvele ozrejmovaná v slovenskom
porekadle „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania“! Zaujímavé,
že taká úrodná zem, akou je zem ruská, musí kupovať ročne do tridsať
miliónov ton pšenice, kukurice a iného zrna od zhnitého kapitalizmu v
Amerike a inde vo svete.
U nás, poviete, po stránke hospodárskej nie je to až také zlé. Priznám
i ja, že nie. Prečo? Pri preberaní moci tzv. robotníckou triedou bola ňou
prebratá aj moc nad všetkými hmotnými dobrami slovenských obyvate ľov. Zo dňa na deň všetci stratili svoje mozoľnaté úspory, krvavo nadobudnuté
majetnosti nielen zámožnejší majitelia rozličných majetkových fondov, ale aj robotníci, roľníci, remeselníci, obchodníci a pravda, na prvom mieste Cirkev, ktorá ziskami zo svojich majetkov udržiavala školy, sirotince, starobince, nemocnice, náboženskú tlač, pomáhala chudobným rodinám… atď. atď. Okrem toho skoro všetci občania vyhláseného Slovenského štátu zriekli sa svojich cenností, zlatých hodiniek, prsteňov, náušníc, retiazok, rodinných pamiatok… a zhromaždili tak pre svoj nový štát veľmi potrebný základ pre štátny poklad. Nebolo to však všetko.
Vládni predstavitelia úzkostlivo dbali, aby sa štátne peniaze nemrhali zbytočne,
a to i keď šlo o ich osobnú apanáž, čiže akési prilepšenie zo štátnej
pokladnice. Stalo sa, že minister financií Dr. Mikuláš Pružinský dostal
raz majetkový daňový výmer. Pozrel doň a vidiac, že mu nepredpísali daň,
aká patrila z jeho majetku, bola menšia, vrátil výmer a nástojčivo žiadal,
aby mu daňový úrad predpísal daň podľa daňového kľúča tak, ako iným
vyrubuje, predsa nemôže ukracovať svoj štát, ktorý potrebuje každý halier.
Inokedy vláda Slovenského štátu rozhodla, že ministrom umožní po sezóne
kúpeľnú rekreáciu bezplatne, ako odmenu za ich namáhavú prácu pre
štát. Pán minister Pružinský ponuku odmietol s poznámkou, že ak sa
chce rodina ministra rekreovať, nech si platí zo svojho. Nemožno predsa
plytvať peniazmi poplatníkov. Vedia sa tak správať terajší páni z vlády
alebo zo strany?
Ešte jednu perličku. V Ružomberku sme mali s pánom prezidentom doktorom Jozefom Tisom kňazskú schôdzu. Istý kňaz v priateľskom rozhovore nadhodil pánu prezidentovi, či by sa nemohol postarať o zvýšenie nášho platu, lebo ten, ktorý máme, je veľmi biedny, predsa pracujeme pre blaho nášho národa. Pán prezident po chvíľke mlčania odpovedal: „Bratia, keď posledný robotník a vôbec občan Slovenského štátu bude sa mať dobre, potom príde rad na Vás.“ Odpoveď prijali s potleskom. To je odpoveď aj nebohému spisovateľovi Dominikovi Tatarkovi na jeho Farskú republiku aj Hečkovi na jeho Svätú tmu , a isto aj Vám, ktorí si myslíte, že kňazi dojili Slovenský štát, tak, ako to robia Vaši druhovia v terajšom štáte.
I tu sa osvedčuje slovenské úslovie: Aká hlava, také údy. Hlava Slovenského
štátu, prezident Dr. Jozef Tiso sa celý zasvätil Bohu a národu a
neváhal obetovať svoj život tomu šľachetnému cieľu, zabúdajúc pritom
na svoje osobné pohodlie. Dokazuje to skutočnosť, že nemal nijaké prepychové kaštiele, kde by bol strávil svoj oddych po namáhavej a zodpovednej práci v prezidentskom paláci, nezháňal sa za majetnosťami na tzv. horšie časy. Jeho prepychovým mimoúradným bytom bola stará fara v
Bánovciach s ošúchaným nábytkom a s prázdnou peňažnou pokladnicou.
Videl som tento prepych. Tam, ako farár a dekan, trávil v pastoračnej
službe svojich veriacich, podľa možnosti každú nedeľu, svoj zaslúžený a
potrebný odpočinok. Jeho finančnú hotovosť potvrdil aj štátny súd v Bratislave, ktorý, keď ho odsúdil na mučenícku smrť a na zaplatenie vysokého finančného trestu, vyhlásil, že peňažný trest je nedobytný, lebo odsúdený je bezmajetný. Múdremu stačí!
Tak ani jeho vládni spolupracovníci sa nemohli chváliť luxusnými
vilami, zariadenými nákladnými vyrezávanými umeleckými nábytkami.
Neprišlo im ani na um prichádzať na Oravu, prípadne aj inde, v luxusných
štátnych autách alebo v helikoptérach a z nich loviť poľnú zver a po
úspešnej poľovačke lukulsky sa hostiť s pochybnými dámami v Brezovickom
mlynku i v iných zákutiach. Ani štátna HSĽS nemala v okresných
sídlach biele domy, aby v nich okresní tajomníci slúžili potrebám ľudu,
ale tlačili sa, pravda nie stovky, ale dvaja-traja, teda tajomník s pomocníkom,
v jednej-dvoch prenajatých súkromných úradovniach. I bezpečnostná
služba, ktorá ozaj sa starala o bezpečnosť občanov, bola početne taká, akú
vyžadovala potreba, bývala v skromných kanceláriách a ubytovniach, patrolovala najmä v noci, po uliciach miest a dedín. Nesliedila po tých, čo
sa modlili, schádzali na rodinné slávnosti a pod.
Nevydávali sa ozrutánske sumy na mnohoraké slávnosti, zájazdy, dary a na všeličo iné, čo by bolo vyprázdňovalo štátnu pokladnicu. Nie div, že Slovenský štát aj v ťažkých vojnových časoch neživoril, nerobil dlžoby, ba mal pohľadávky v iných štátoch, netýral ľudí stravnými lístkami, nevešal, nestrieľal svojich nepriateľov, budoval cesty, vlakové trate, školy, nemocnice a vôbec staral sa o všetko, čo jeho občania potrebovali v oblasti duchovnej i hmotnej. I sám prezident republiky Dr. Gustáv Husák tvrdí vo svojom diele o povstaní, že Slovensko bolo i počas krutej druhej svetovej vojny prosperujúcou krajinou.
Pri všetkej svojej všestrannej starostlivosti o všetkých ľudí na Slovensku tak hospodárili jeho vedúci, že štátna pokladnica nebola prázdna.
Jeho koruna sa považovala za dunajský dolár. Aj mravná vyspelosť
jeho obyvateľov bola pomerne na vysokej úrovni. Málo známe boli Čierne
kroniky, ktorými sa teraz hemžia všetky hromadné oznamovacie prostriedky.
Zriedka sa vyskytovali manželské rozvody, potraty. Teraz? Na Slovensku bolo r. 1987 87.758 sobášov a 31.036 rozvodov. (Nové slovo, 26. jan. 1989). Len v Petržalke sa zo sto manželstiev rozvádza 56. Potraty som spomenul vyššie. Slovom, život na Slovensku za „Slovenského klérofašistického štátu“, ako ho Vy nazývate, i pri všetkých väčších-menších chybách bol nielen znesiteľný, ale skoro blahobytný, po stránke spoločenskej príkladný.
Prečo mohol byť takým? Preto, lebo jeho obyvatelia, a to aj jeho
predstavitelia, boli si vedomí, že za svoj život, prácu sú zodpovední
Bohu, ktorý ich opatruje už tisícročie, ako som to napísal v liste Literárnemu
týždenníku dňa 30. jan. 1989 a že je Otcom všetkých ľudí, preto
všetci ľudia sa musia vzájomne znášať, podporovať sa, jeden druhému
pomáhať. Slovákov k tomu zaväzovalo aj úvodné vyhlásenie ústavy Slovenského štátu, znejúce: „Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s jeho pomocou, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.
Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých
stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ spravodlivosti
a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným
a politickým vývinom najvyšší stupeň blaha spoločnosti jednotlivcov.
Toto vyhlásenie nútilo všetkých obyvateľov Slovenska, najmä jeho
vedúcich, aby to blaho budovali na Spravodlivosti, Pravde, Slobode a
Láske. Nebyť tej snahy, vyvierajúcej z viery v Boha, neboli by bývali jednoduchí občania Slovenského štátu, ani jeho vedúci takými, akými som ich predstavil vyššie a neboli by svojou prezieravosťou a úspornosťou tak hospodárili, aby štátna pokladnica sa nevyprázdňovala, aby sa pomocou nej vedeli postarať o občanov štátu, aby slovenská koruna sa považovala za dunajský dolár a aby obnovená Čsl. republika bola mohla pokryť svoje výdavky, ba aby tzv. národné povstanie sa bolo mohlo chváliť akýmisi úspechmi, keby sa jeho vedúci neboli zmocnili finančných prostriedkov, nahromadených Slovenským štátom, a ťažko by sa žilo i Vám teraz bez tých starých zásob.
Vy však miesto toho, aby ste z vďačnosti za zdedené a ťažko nadobudnuté
a aj pre Vás zachované dary zveľaďovali dedičstvo otcov, ktoré náš národ i napriek všetkým vnútorným a vonkajším búrkam zachovalo v tomto priestore a uspôsobilo ho byť a ostávať rovnocenným partnerom európskym národom v kultúrnom, sociálnom, hospodárskom rozvoji, hanobíte to dedičstvo a chcete ho zničiť.
Nebojíte sa, že príde na Vás – a ukazujú sa náznaky toho – také spustošenie, aké predpovedal nekajúcemu národu židovskému prorok Izaiáš (6, 9-13) a skutočne sa toho aj dožil?
Pamätajte Kto seje vietor, bude žať búrku! Kde sú Daxnerovci, Bedrnovci,
Feješovci, Benešovci, nesmrteľní Stalinovci, Pavlíkovci, Homolovci… a
mnohí ich spolubojovníci proti pravde, akou bola i je tá „pravda“, že Slováci
rozbili Čsl. republiku, kňazi boli škodcami nášho ľudu…
Nebolo totiž úmyslom vedúcich Slovenského štátu na čele s prezidentom
Dr. Jozefom Tisom a s jeho pomocníkmi rozvrátiť Čsl. republiku, ktorú obidva jej národy, Česi a Slováci spoločne vytvorili, aby sa v nej slobodne zveľaďovali, rozvíjali, všestranne sa v nej ako rovnocenní partneri tak vzmáhali, ako si to vzájomne obojstranne zaručili zmluvami, pozri dohodu Clevelandskú, Pittsburskú, Martinskú a iné dohovory, podpísané pražskými činiteľmi, najmä T. G. Masarykom a viacerými americkými i domácimi slovenskými dejateľmi, ale domôcť sa v nej takého národného, sociálneho, kultúrneho, náboženského života, ako to bolo Slovákom garantované. Slováci sa dožadovali splnenia tých záruk cestou parlamentu, tlače, grupovania sa v politickej strane, ba i cestou rozličných medzinárodných organizácií. No ich volanie bolo hlasom volajúceho
na púšti. Pražská vláda len sľúbila nápravu, no nepohla ani prstom, aby
splnila svoje záväzky. Slovensko bolo piatym kolesom pri plnení spravodlivých
záväzkov. Akých?
Škoda spomínať. Boli a sú známe i poslednému analfabetovi v prvých časoch spolužitia Čechov a Slovákov i neskoršie. Preto, keď sa naskytla možnosť dosiahnuť aspoň záblesk svojského života v tejto republike, všetky politické strany Slovenska vyhlásili v Žiline 6. okt. 1938 autonómiu Slovenska a keď Čechy už boli v spároch Hitlerových, slovenskí autonómni činitelia vyhlásili 14. marca 1939 Slovenský štát, a to v radostnom pokoji bez krviprelievania, čo bolo zásluhou Cirkvi a kňazov a s poďakovaním sa bratom Čechom za ich pomoc, ktorú poskytli Slovákom najmä v prvých rokoch republiky. Zo Slovenska mohli odísť bez ujmy na zdraví, na živote i na nadobudnutom majetku, ktorý si mohli odniesť do svojej domoviny. Mnohí z nich ostali na Slovensku aj po vyhlásení jeho politickej samostatnosti.
Aj tu sa ukázala pravá kresťanská, kňazmi formovaná, tvár Slovákov, keď bez rekriminácií krívd, popáchaných viacerými z nich u nás a priamo v Prahe, opúšťali našu domovinu bez takých hrozivých útrap, aké museli prežívať veľmi mnohí nevinní nemeckí obyvatelia Sudet, ako kňazi, starci a starenky, deti a to bez majetku a malými batôžtekmi denných potrieb a koľkí z nich boli bezdôvodne pomordovaní. (Bolo ich asi 3 milióny).
Jeho legálny vznik v knihe Dejiny Slovenska (1940) dokumentárne
opisuje prof. František Hrušovský, historik, súčasník tejto pre nás dejinnej
udalosti takto:
„Udalosťami a dohodou štyroch hlavných európskych mocností v
Mníchove dňa 29. septembra 1938 ocitlo sa Česko-slovensko opusteným
a bezmocným štátnym útvarom. Stratilo nielen sudetské územie. Posledným
bodom Mníchovskej dohody dostali susedné štáty Poľsko a Maďarsko
právo žiadať takisto územné nároky a Česko-Slovensko povinnosť
splniť tieto nároky. Len po ich splnení prevzali štyri mocnosti na seba
záväzok garantovať jeho nové hranice.
Z 20-ročného maďarského iredentizmu a revizionizmu bolo známe, že
Maďarsko si nárokovalo ešte ďalekosiahlejšie požiadavky zo slovenského
územia. Šovinistické požiadavky Maďarov vyjadrované za 20 rokov
výkrikmi Mindent vissza! [Všetko späť!] zaznievali v pomníchovských
dňoch na uliciach v Bratislave, Nitre, Leviciach, B. Štiavnici, Lučenci,
Košiciach, ba i v Prešove a v Michalovciach. Nedalo sa ich podceňovať.
Skutočnosť bola taká, že priamo vyzývala kradmé ruky siahnuť na naše
územie.
Politika Prahy voči Slovensku, 20 rokov tvrdošijne odopierajúca slovenskému národu práva, garantované r. 1918 pri vzniku štátu najvyššími zodpovednými činiteľmi, poznala dôsledky svojich omylov, ich tragické dôsledky. Hlavný strojca a dôsledný ich uskutočňovateľ Dr. E. Beneš volil ľahšiu cestu – útekom z ďalšej zodpovednosti svojou rezignáciou z funkcie hlavy štátu.
Tento jeho krok, ako jasný znak úteku od zodpovednosti za udalosti na
Slovensku, vyplývajúcich z postoja Maďarska, vyvolal v tej chvíli ďalšie
nečakané a nepredpokladané rozhodnutia vlády v Prahe. Jednoznačné požiadavky Slovenska, vyslovené v Žiline za splnenie autonómie v takom zmysle a rozsahu, ako ich predložila ľudová strana v pražskom parlamente už na začiatku roku 1921, boli na prekvapenie i celoeurópskej politiky prijaté uznesením vlády v Prahe už tri hodiny po ich odoslaní zo Žiliny dňa 6. okt. 1938.
Telegramom predsedu vlády generála Syrového bol obratom poverený
Dr. Jozef Tiso utvorením autonómnej vlády Slovenska a prezidentovi štátu
Dr. Emilovi Háchovi zložiť predpísanú prísahu. Táto bezpodmienečná kapitulácia Prahy voči Slovensku bola o to prekvapujúcejšia, že sa v tej chvíli stali neúčinnými výnimočné opatrenia vlády s pripravenými dvoma divíziami vojenských útvarov v okolí Žiliny:
Zasiahnuť vojensky proti rozhodnutiam žilinského zhromaždenia, odporujúcim dvadsaťročnej pražskej politike proti národnej samobytnosti a jej politickým dôsledkom na Slovensku.
Čím bolo motivované tak nečakané a prekvapujúce rozhodnutie?
Vysvetlenie nedalo na seba dlho čakať. Predstavitelia 20-ročnej neústupnej politiky voči Slovensku teraz poznali aj z náhlej Benešovej abdikácie, že sa musia vyhnúť čo najrýchlejšie pred skutočnosťou vziať na seba zodpovednosť a dôsledky pri stanovení nových hraníc s Maďarskom na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Práve vo chvíli rozhodovania o prijatí či odmietnutí žiadosti zo Žiliny o autonómii Slovenska rúcali sa hranice na území Sudet. Podobná, ba ešte horšia situácia sa čakala po predložení územných požiadaviek Maďarska.
Nech si Slováci sami nesú zodpovednosť za hranice s Maďarskom –
znel jednomyseľný úsudok českej mysle, nech bola akokoľvek predtým
formovaná. Zástupcovia Francúzska a Veľkej Británie, hlavní tvorcovia Česko-
Slovenska v prvej svetovej vojne, po tak tragickom poznaní vlastnej bezmocnosti proti Hitlerovi, zriekli sa účasti na medzinárodnom stanovení
hraníc s Maďarmi a Poliakmi. V Mníchove až príliš poznali svoju bezmocnosť
a neúčinnosť proti Hitlerovej politike v Európe. Vedeli, že Mníchovskou
dohodou prestalo Česko-Slovensko de facto jestvovať.
Tak došlo ku rokovaniu s Maďarskom vo Viedni dňa 2. novembra
1938. Po neúspešnom priamom rokovaní slovenskej autonómnej vlády
na lodi v Komárne s predstaviteľom maďarskej vlády došlo ku dohode prijať
novú hranicu na konferencii ministrov zahraničných vecí tretej ríše a
Mussoliniho Talianska, ku ktorej došlo vo Viedni v stanovenom termíne.
Pre slovenskú vec bolo nebezpečím zvlášť úsilie Mussoliniho zahraničnej
politiky podporovať Maďarsko v podrobení si podunajskej kotliny.
Čeliť tomuto životne nebezpečnému úsiliu mohlo sa podariť Dr. J. Tisovi
a Dr. Ferdinandovi Ďurčanskému ako predstaviteľom autonómnej vlády
Slovenska len predbežnými osobnými stretnutiami v Berlíne a s maršalom
Hermannom Göringom a ministrom zahr. vecí Joachimom Ribbentropom. Bolo treba vyvinúť úsilie pomocou Nemcov prekaziť maďarský plán dosiahnuť hranicou celú severnú stranu Dunaja s Bratislavou do maďarskej vrchovanosti. A prirodzene, dostať do svojich hraníc i metropolu vých. Slovenska Košice s Rákoczyho hrobkou.
Objektívne musia dejiny uznať úspech slovenskej strany, že sa Maďarom
nepodaril zámer zmocniť sa podstaty Slovenska s plnou podporou talianskej vlády.
Nepodarilo sa zachrániť Košice, i keď bol predbežný nemecký prísľub
udržať ich pri Slovensku, už i vzhľadom na tak výrazné ich slovenské
okolie. Posledný, už v stave určitého zúfalstva robený Tisov pokus v
samej Viedni udržať Košice, minister Ribbentrop ukončil vyhlásením:
„Nežiadajte od nás, aby sa kvôli vašim Košiciam rozpadla os Rím-Berlín!“
Skutočnosť viedenského verdiktu z 2. novembra 1938 oproti stanovenej
hranici na Podkarpatskej Rusi, ktorá stratila podstatu existencie s
takými strediskami ako Užhorod a Mukačevo, pre Slovensko bola až neuveriteľne priaznivou. V pomerne krátkom čase a únosnými nákladmi
podarilo sa naviazať potrebné komunikácie a dosiahnuť normálny chod
denného života.
Hraničná úprava na úseku poľsko-slovenskom, akokoľvek citovo bolestná, nečakaná vzhľadom na priateľstvo Slovákov a Poliakov, Poliakmi definovaná len ako strategická popravka, dotkla sa Slovákov strata Javoriny v Tatrách a Suchej Hory s Hladovkou na Orave.
Po ťažkej skúške okolo hraníc po 2. nov. 1938, aj keď sa spoza južných hraníc ozýval bolestný nárek odtrhnutej časti národa, zhrozenej aj brutalitou maďarského pacifikačného poriadku, na Slovensku nastal radostný a tvorivý život. Národu vrodenou pracovitosťou, v nebezpečiach doby nadobudnutou svornosťou, Slovensko sa zjavilo pred tvárou Európy ako rovný a sebestačný činiteľ Strednej Európy. Vnútropolitickými úpravami, aby si Slováci upevnili život vlastnými silami a ľuďmi, po dohode s pražskou vládou odsunom ľudí českej národnosti ukázala sa jasne sebestačnosť Slovenska v každom smere.
Ale v žiadnom prípade, na žiadnej stránke verejného života neprejavila sa snaha pretrhnúť spoluprácu s českým národom vytvorením samostatného štátu. A to najmä nie bez vývoja a bez dohody s českým národom, tobôž proti jeho životným záujmom, v čase, keď bol tak očividne ohrozený nemeckou vzburou proti susedom.
Bohužiaľ, toto zameranie a začiatok nových vzťahov česko-slovenských
sa neprejavilo rovnako i na českej strane. Veľmi skoro prejavili svoj život a svoje zámery tie isté sily, ktoré tak neústupne bránili plných 20 rokov splniť národné i politické požiadavky Slovenska v spoločne utvorenom štáte r. 1918. Umelo vytvorená legenda, že Slovensko oslobodili Česi, preto sa v žiadnom prípade nemôže dovoliť, žeby Slováci vyháňali Čechov zo Slovenska ako cudzí, nežiaduci element.
Z tohto nesprávneho a nezdôvodneného urazenia sa Čechov ešte v samom novembri, mesiaci Viedenského rozhodnutia, zrodil sa plán odbúrať Žilinskú dohodu zo 6. okt. 1938 a vrátiť Slovensko do predoktóbrového postavenia, aj za cenu neústavného, násilne riešeného pozbavenia ho autonómnych práv, ako sa to potom aj realizovalo známym vojenským zákrokom div. generála Ing. Alojza Eliáša zo dňa 10. marca 1939.
I na samom Slovensku úsilím a zámermi bývalých predstaviteľov politicky mocenského potierania autonomistického smeru, akými boli napr. Milan Ivanka, či Dr. Ivan Dérer, ozvali sa písomné žiadosti adresované predsedovi vlády v Prahe gen. Jánovi Syrovému, aby sa urobil vládny zákrok proti autonómnemu Slovensku. Ako Milan Ivanka, tak aj Ivan Dérer vo svojich listoch žiadali rozpustiť Hlinkovu slov. ľudovú stranu, Slovensko vojensky obsadiť, vládu jeho veci dať do rúk vojenského splnomocnenca, na funkciu ktorého už vtedy navrhovali osobu gen. Rudolfa Viesta, zastávajúceho post veliteľa pražskej posádky.
Po prijatí ústavného zákona z nov. 1938, ktorým bola ústavne legalizovaná
autonómia Slovenska s vlastnou vládou, agrárnik Rudolf Beran vytvoril 1. dec. 1938 ústrednú vládu pomníchovského Česko-Slovenska, v ktorej predsedom sa stal ako zástupca autonómnej vlády v Bratislave Karol Sidor. V tom istom čase v Bratislave vytvoril autonómnu vládu Dr. Jozef Tiso, ktorej členmi boli Dr. Ferdinand Ďurčanský, Pavol Teplanský, Dr. Miloš Vančo a Matúš Černák. Bola to vláda národnej jednoty, utvorenej zo strán agrárnej, národnej, živnostenskej a ľudovej.
Na otvorení Slovenského snemu v Bratislave dňa 18. jan. 1939 zúčastnili sa s predsedom vlády Rudolfom Beranom všetci významnejší predstavitelia českého verejného a politického života. Jeden z najvýznamnejších slovenských politikov Dr. Jozef Buday predniesol programovú reč o podstate budúcej slovenskej politiky, založenej na plnej spolupráci s českým národom, vytvorenej na zásade rovného s rovným, ale tak pevne, aby sa v budúcnosti nikomu nepodarilo rozbiť a roztrhnúť tri Svätoplukove prúty.
Slovenský snem na svojom prvom historickom zasadnutí prijal Budayovu programovú reč s nadšeným súhlasom a potleskom. Ale už vtedy, práve v tom čase pracovala tajná mafia v českej politike, aby realizovala návrhy odstrániť samostatnú slovenskú politiku a nahradiť ju opäť pražským centralizmom, tak dôsledne prevádzaným za 20 uplnynulých rokov. Táto mafia mala už vtedy dokázateľné spojenie s Dr. E. Benešom, ktorý zo svojich zahraničných pobytov v Paríži a Londýne vytváral pomocou vplyvných činiteľov tzv. odbojovú zložku v štáte ním opustenom.
Do vedenia tajnej mafie s Benešovým súhlasom postavil divízneho generála Alojza Eliáša. Plánovite bol postavený do funkcie, aby nenápadne, v nevojenskom oblečení, mohol sa čo najviac pohybovať po celom území štátu, bez ohrozenia poznať jeho výnimočnosť, najmä očami tajnej nemeckej služby.
Generál Alojz Eliáš bol vybratý do tejto funkcie svojou predchádzajúcou
prácou v spravodajskom oddelení generálneho štábu čsl. armády. Mal
osobitne starosť pozorovať a hodnotiť politický a bezpečnostný život na
Slovensku. Po svojej predchádzajúcej službe, ako člen čsl. zastupiteľstva
pri Spoločnosti národov v Ženeve, teda najužší a dôverný člen Benešovho
postavenia, stál potom niekoľko rokov ako divízny generál na čele vojenského
okruhu Slovenska so sídlom v Trenčíne. A tak v odborných spravodajských
kruhoch v Prahe mal povesť výnimočného znalca slovenskej otázky po stránke bezpečnostnej.
Pod vedením takto nenápadného člena pražskej vlády generál Ing. Alojz Eliáš zorganizoval sprisahaneckú schôdzu vybraných členov Beranovej vlády na určenie času a spôsobu vojenského obsadenia Slovenska a pozbavenia všetkých ústavných práv vyplývajúcich z realizovaného programu, ako bol prijatý všetkými obč. stranami národa v Žiline 6. okt. 1938. Tajná schôdza sprisahancov proti Slovensku sa konala dňa 12. febr. 1939 v lesnej samote nouzovských lesov, 40 km západne od Prahy. Zúčastnili sa jej osobitne vybraní členovia Beranovej vlády s najprísnejším znakom: nesmel sa jej zúčastniť žiaden Slovák, ani ten za roky najspoľahlivejší Čechoslovák. Popri samom gen. Eliášovi bol aranžérskou dušou opäť osobitne v Beranovej vláde pôsobiaci člen bez portefeila, ako podpredseda vlády Jiří Havelka.
Ako autorita výnimočných rozumových schopností všetko preveroval a schvaľoval minister zemědelstva, člen agrárnej strany Dr. Ladislav K. Feierabend. Už tu treba zdôrazniť, že Feierabend, neskorší člen Benešovej exilnej vlády v Londýne, podal nám prípravy a priebeh sprisahaneckej schôdze v Unhošti z 12. feb. 1939 v knihe Ve vládach Druhé republiky , vydanej po vojne v USA.
Ďalšími jej účastníkmi boli členovia vlády O. Fischer, Jar. Krejčí, Vlastimil Šádek a Vladislav Klumpár. Jediným nečlenom vlády spikleneckej skupiny bol námestník ministra zahraničných vecí Františka Chvalkovského, vyslanec Dr. Hubert Masařík. Skupina sprisahancov veľmi dbala o to, aby sa Dr. Chvalkovský o pripravovanej akcii nedozvedel. Svojou minulosťou bol známym odporcom
Benešovej zahraničnej politiky.
Protislovenskí sprisahanci boli si vedomí skutočnosti, že realizácia pripravovanej akcie proti Slovensku musí brať zreteľ aj na zahraničie,
tobôž v položení, keď sa musí bezpodmienečne počítať s reakciou v Berlíne.
A práve v tom smere mal zohrať svoju úlohu Dr. Hubert Masařík. Zo svojho diplomatického pôsobenia, ako vyslanec ČSR na Balkáne v Sofii, mal dobré osobné vzťahy s námestníkom Hitlerovho ministra zahraničných vecí von Ribbentropa, Altenburgom. Na schôdzi v Unhošti H. Masařík dostal úlohu vyzvedieť sa od Altenburga, ako sa zachová tretia ríša ku zákroku Prahy voči Slovensku.
Masařík bol poverený dôvodiť Berlínu, že čsl. vláda vojenským zákrokom len splní svoju povinnosť odstrániť zo Slovenska balkánske pomery, aké zavádza autonómna vláda Slovenska vyháňaním Čechov, vytváraním bezprávnych pomerov a tým aj hospodárskym ruinovaním štátu. Vyslanec Masařík svoju úlohu v Berlíne splnil s výnimočne dobrým úspechom. Poskytol Hitlerovi a spravodajskej službe Gehlenovej vo Wehrmachte neoceniteľnú službu. Dal do výhľadu rozpad Česko-Slovenska podľa Dohody z 29. sept. 1938. Rozpad zvnútra.
Odpoveď Berlína, oznámená Altenburgom Masaříkovi, bola jednoznačne
priaznivá: Berlín nielen nepodnikne žiaden prejav proti prevedenej akcii Prahy na Slovensku. Naopak, len ju privíta, lebo si neželá, aby v jeho susedstve bol štát s vnútorne balkánskymi pomermi.
Po tak priaznivom stanovisku Berlína minister Eliáš oznámil svoj plán s podrobným prevedením zákroku predsedovi vlády Rudolfovi Beranovi
a ministrovi národnej obrany gen. Syrovému. Obidvaja viazali svoj
súhlas na rozhodnutie ostatných členov vlády, pravda, s vylúčením účasti
podpredsedu vlády K. Sidora.
Zasadnutie a rozprava sa uskutočnili v zasadacej sieni nie ministerskej rady, ale v Klube agrárnej strany v Obecnom dome Prahy pri Prašnej bráne, dňa 28. feb. Rozprava bola rušná a vzrušená. Za prevedenie plánu navrhovatelia dôvodili najmä prejavom predsedu autonómnej vlády Dr. Jozefa Tisu na zasadnutí Slovenského snemu v Bratislave dňa 18. febr. 1939. Tam v programovom vyhlásení slovenskej vlády použil Dr. Jozef Tiso aj zvrat: Budujeme svoj štát, svoj slovenský štát! I keď Tisov inkriminovaný výrok bol v súlade s Budayovým prejavom o troch Svätoplukových prútoch, len v chápaní federatívnom.
Len neurčili presne dátum prevedenia. Bolo ponechané aj pre dôveru
generálnemu štábu. Osobne neprejavili svoj súhlas so zákrokom len
ministri Chvalkovský a Beran. Rozhodujúci hospodárski a finanční činitelia pražskej vlády začali robiť zámerne hospodárske a finančné ťažkosti dennému životu na Slovensku. Ale takí významní hospodárski odborníci Slovenska, akými vtedy boli Dr. Ing. Peter Zaťko, prof. Dr. Imrich Karvaš a všetci tí, ktorí na známom zjazde Mladej slovenskej generácie v Trenč. Tepliciach 25. – 27.
júna 1932 sa tak jednoznačne postavili za národnú samobytnosť Slovákov
a zavrhli jednostrannú ideológiu čechoslováctva, postavili proti sabotážnej
politike Prahy vlastné hospodárske a finančné možnosti prevzatím čiastky
zahraničného obchodu pre potreby Slovenska do rúk autonómnej vlády. A
tak slovenská vládna delegácia, vedená ministrom Dr. M. Pružinským a
takým odborníkom, akým bol Dr. P. Zaťko, odišla po zahlásení svojej cesty vláde v Prahe do Berlína jednať s nemeckými činiteľmi o obchodnej dohode Slovenska s Nemeckou ríšou. V Berlíne bol len rozhovor s Hermannom
Göringom, nie dohoda, ktorá zostala vo výhľade.
Prirodzene, opatrenia a likvidačný postup Prahy voči Slovensku neušiel
pozornosti činiteľom v Berlíne. Najmä nie po rozhovoroch Huberta
Masaříka s Alteburgom. Bez slovenskej iniciatívy a pozvania prišiel dňa 7. marca 1939 do Bratislavy Hitlerov držiteľ moci v Rakúsku Dr. Seyss-Inquert v sprievode Hammerschmida ku K. Sidorovi a Dr. J. Tisovi na súkromnom byte
K. Sidora. Seyss-Unquart naliehal na obidvoch vedúcich politikov vyhlásiť
samostatnosť Slovenska, chcú zachrániť Slovensko pred rozdelením a
zmiznutím z mapy. Seyss-Inquart výslovne použil výrok… ak nechcete,
aby vám ušiel vlak. Návrh vyhlásiť samostatný slovenský štát, podaný výsostnou osobou Hitlerovej moci v Európe, zjavil sa tak po prvý raz zákonným a zodpovedným predstaviteľom Slovenska.
Ale neprešiel. Nebol prijatý, lebo obidvaja neboli ani národom, ani platným ústavným poriadkom na to povolaní. Sidor sa takto prejavil ako zodpovedný predstaviteľ zákonitej vlády v Prahe a Dr. J. Tiso ako predseda zákonitej autonómnej vlády Slovenska. Neboli iniciátormi návštevy Hitlerovej moci, neviedli s jeho zástupcom meritórne rokovanie o návrhu. Réžia protislovenských síl v Prahe bola nastavená tak, aby sledovala každý pohyb a vyjadrenie slovenských predstaviteľov. Sledovanie sa jej darilo úspešne, lebo bola v rukách nemeckej spravodajskej služby a jej zámerov.
Vláda v Prahe bola svojimi a nemeckými kanálmi informovaná o Seyss-Inquartovej návšteve v Bratislave. V tej chvíli určila hodinu a minútu Eliášovho vojenského zákroku proti Slovensku, hoci si musela byť vedomá neústavnosti a násilia, teda nezákonitosti rozhodnutia, lebo ho neurobila na platnom zasadnutí vlády, za prítomnosti svojho predsedu Karola Sidora. Až na druhý deň po osudnom rozhodnutí pozvala na svoje zasadnutie večer 9. marca 1939 aj Karola Sidora.
Boli to dramatické a historické chvíle v zasadacej sieni i mimo nej. Najpovolanejší, sám Karol Sidor, ich podal v známom opise Moje rozpomienky
na historické dni. Neúplné a zneužité vyšli tlačou v Bratislave pred začatím súdneho procesu s Dr. Jozefom Tisom, prezidentom slovenského štátu, koncom r. 1946 pod názvom Ako vznikol Slovenský štát.
Na dramatickom zasadnutí vlády v Prahe večer 9. marca 1939 na hlavu
prítomného podpredsedu Karola Sidora sa zosypal príval obvinení a nedoložených udalostí. Nemal ani možnosť zaujať k nim svoje stanovisko. Za
zasadnutia vlády bol odvolaný do odľahlej miestnosti a v nej konfinovaný.
Len v najvyššom stupni rozhorčenosti dosiahol možnosť, aby ho predviedli na Hrad ku prezidentovi Emilovi Háchovi v polnočných hodinách. Tam mu aj hlboko skleslý prezident Dr. Hácha oznámil, že podpísal prepúšťacie dekréty pre všetkých členov autonómnej vlády okrem ministra financií Pavla Teplanského. Moc vlády prešla do rúk armády.
Pozbavovacie dekréty niesol v noci na Slovensko vysoký dôstojník II. spravodajského oddelenia MNO v Prahe Alojz Frank. Ale z poverenia vlády
a armády vystupoval pod menom a papiermi ministerského radcu A.
Formánka. Jeho osobné auto už po polnoci si vymenilo pred hranicou
Slovenska pri Kútoch tabuľku s poznávacou značkou pražskou za tabuľku
slovenskú, aby nebolo v Bratislave nápadné a podozrivé.
I to je dôkaz, že všetci činitelia pražského zásahu si boli vedomí nezákonitosti
svojho jednania, preto ho maskovali až neuveriteľným spôsobom. Karol Sidor podal za seba a za slovenskú vládu, ktorú v Prahe zastupoval, protest proti zákroku. Súčasne oznámil svoju demisiu na úrad podpredsedu vlády. Na druhý deň 10. marca, bez toho, žeby mal vedomie o vojenskom obsadení v podrobnostiach a dosah toho doma i za hranicami, pricestoval do Bratislavy.
Večer pri príchode rýchlika na bratislavskú stanicu ho už na peróne stanice čakala delegácia Zemského voj. veliteľstva v Bratislave na čele so samým veliteľom arm. gen. Vojtom. Mala už v rukách jasné dôkazy, že štát v dôsledku nočného vojenského zákroku proti Slovensku zaniká. Svedčila o tom koncentrácia hitlerovských vojenských jednotiek na všetkých priechodoch do územia Čiech a Moravy. Jasným znakom zániku štátu bol urýchlený letecký útek celého II. spravodajského oddelenia po zničení tajných dokumentov do Holandska. Nebol to znak zbabelosti, ale poznanie reality.
Generál Vojta so svojím štábom pozvali Sidora do svojho sídla v Grassalkovičovom paláci. Armáda sa dávala pod jeho velenie na Slovensku
s tým, aby tu utvorila vládu a ukázala doma a ešte viac zahraničiu, že sa Slovensko nechce odtrhnúť od spoločného štátu s Čechmi. Sidor sa osvedčil pozitívne v tom zmysle, že vytvorenie slovenskej vlády prevedie, ak k tomu dostane súhlas Predsedníctva ľudovej strany a Slovenského snemu. To sa aj stalo. Ráno 11. marca už malo Slovensko svoju vládu na čele so Sidorom a s ministrami Martinom Sokolom, J. Stanom, Petrom Zaťkom, Alexandrom Hrnčiarom, Dr. Gejzom Fritzom a J. Sivákom.
Prvým štátnickým krokom Sidora a jeho vlády bola konsolidácia Slovenska
tak, aby nedošlo ku stratám na životoch a majetku. Okamžite museli odísť vojskom obsadené jednotky z poštových úradov a z rozhlasu. Rozhlasovou výzvou k národu požiadal a rozkázal každému príslušníkovi zeme podriadiť sa rozkazom a pokynom zákonitej vlády, aby nikto nepodnikol najmenší krok z vlastnej iniciatívy.
Jednoznačne odmietol návrh vysielaný cez viedenský rozhlas, aby sa
Slováci postavili na ozbrojený odpor voči českým okupantom. Hoci do čela viedenskej skupiny sa postavil zaslúžilý člen autonomistického hnutia na Slovensku, akým bol Dr. Ferdinand Ďurčanský s Karolom Murgašom, do marcovej noci náčelník hlavného štábu Hlinkovej gardy Sidor vyzval národ, aby sa riadil výlučne pokynmi a príkazmi jemu podliehajúcich zložiek doma na Slovensku. Do čela HG namiesto pozbaveného K. Murgaša postavil Pavla Čarnogurského ako náčelníka jej hlavného štábu.
A tak naozaj v nasledujúcich troch, doteraz najkritickejších dňoch slovenských
dejín, vyhasol jediný ľudský život, život Antona Kopala pri Živnodome v Bratislave, z neuváženej chvíle. Armáda v prvý deň vedenia slovenskej vlády K. Sidorom musela prepustiť na slobodu všetkých zaistených v noci z 9. – 10. marca – ministrov, poslancov, veliteľov HG, predsedov a tajomníkov ľudovej strany. Vojenské bezpečnostné orgány ich najskôr sústredili v brnenskej pevnosti Špilberku, odtiaľ ich odviezli do tábora pri jaskyni Macocha.
Tak rázne a účinné zaistenie Slovenska vládou Karola Sidora prekvapilo
Berlín, kde počítali so vzburou a ozbrojenými nepokojmi na Slovensku,
ktoré by v takom prípade bolo nútené požiadať o pomocný zákrok
dvoch nemeckých divízií, sústredených v Petržalke. Z overených správ,
došlých z Petržalky, do Bratislavy doviezli z viedenského anatomického
ústavu niekoľko mŕtvol. Mali byť podhodené na bratislavských uliciach
na dôkaz práva vstupu nemeckých síl chrániť svojich Volksagenossov.
Disciplinované jednotky HG, podliehajúce hlavnému štábu pod velením
P. Čarnogurského, zaisťovali na ľavom brehu Dunaja v noci pristávajúce
člny s jednotlivcami, prevážajúcimi ručné zbrane do bratislavských ulíc. Adolf Hitler, až neuveriteľne na jeho spôsoby, zachoval určitú ľudskú právnu stránku likvidovať udalosti na Slovensku bez priameho krvavého zásahu. Ako hovoril potom 13. marca Dr. Tisovi v Berlíne, bol doteraz z podania slovenských vecí presvedčený, že Slováci chcú byť samostatnými, alebo sa vrátiť do Maďarska. Nedal príkaz svojim divíziám pripraveným v Petržalke na vstup do Bratislavy splniť nemecký výbojný program, ale poslal v sprievode Seyss-Inquarta a Bürckela svojho osobitného ministra W. Keplera v noci z 11. na 12. marca do Bratislavy ku Sidorovi s odkazom a podporou samého Führera vyhlásiť štátnu samostatnosť Slovenska.
V pohnutom a dramatickom nočnom rokovaní vo Vládnej budove
pri moste Sidor ponuku odmietol a pomoc neprijal. Za to ho potom Hitler
zlostne nazval Soldat vom Prag – vojak Prahy. Neskôr podnikol všetko,
aby Sidor vypadol z vnútornej politiky štátu. Berlín podnikol úsilie dostať na rokovanie o vyhlásení štátu až v samom Berlíne osobu, ktorá svojím kňazským povolaním a kňazským oblečením bola v doterajších výberoch na rokovanie absolútne neprijateľnou – kňaza a cirkevného hodnostára Dr. Jozefa Tisu.
Dr. Jozef Tiso, po pozbavení štátnym prezidentom vládnej hodnosti,
odmietol berlínske pozvanie až dvom osobitným splnomocnencom.
Osobne oboznámil Sidorovu autonómnu vládu v Bratislave s pozvaním
Berlína na návštevu. Vláda ho poverila vyhovieť pozvaniu k návšteve A.
Hitlera v Berlíne, ale s podmienkou, že návštevu Hitlera vykoná len preto,
aby vypočul jeho názory a žiadosti ale k ničomu sa nezaviazal s poukazom,
že je tam len ako súkromník na prípadné sprostredkovanie ríšskej
a slovenskej vlády.
Dňa 13. marca ho prijal v Berlíne A. Hitler s poctami, aké dával hlavám štátov. V budove Ríšskeho kancelárstva vyslovil Dr. Tisovi naliehavú žiadosť vyhlásiť slovenskú štátnu samostatnosť, a to spôsobom blitzschnell, ako sa vyjadril. Inakšie stratí záujem o Slovensko a ponechá ho udalostiam. O aké ide, dokumentoval práve doručeným hlásením svojho vyslanca Hermannsdorfa v Budapešti, v ktorom sa hovorilo o koncentrácii maďarských armád pri slovenských hraniciach.
Dr. Tiso všetko vypočul, ale nedal žiaden formálny prísľub Hitlerovi.
Choval sa doslovne tak, ako ho inštruovala vláda v Bratislave. Len formálnymi
zdvorilostnými frázami uistil Hitlera o vedomí vážnosti situácie. Nasledovala návšteva u ministra zahr. vecí Ribbentropa na Vilhemstrasse. Tam už predložili Dr. Tisovi vypracovaný návrh vyhlásenia slovenskej štátnej samostatnosti s tým, že by ho prečítal v rozhlase z Berlína. Dr. J. Tiso návrh a spôsob vyhlásenia odmietol veľmi výrazným spôsobom, ktorý je zapísaný doslovne v berlínskom zápise o priebehu návštevy Dr. Tisu u Ribbentropa dňa 13. marca 1939:
Nemôžeme pripustiť, aby sa Česko-Slovensko rozpadlo vinou Slovákov!
Jednoznačne vyhlásil, že rozhodnúť o vyhlásení samostatného štátu Slovákov je výlučne v právomoci Slovenského snemu v Bratislave, ktorý je ústavne zvolený. Ide v tomto prípade o jeho ústavne zvolané zasadnutie, ktoré v tomto prípade môže zvolať len prezident spoločného štátu Dr. Emil Hácha z Prahy. Lebo podľa platnej ústavy zimné zasadnutie Slovenského snemu je už uzavreté. Jarné sa má začať až dňom 28. marca 1939. Ak situácia je taká vážna, že jeho zasadnutie sa má uskutočniť už v prvých hodinách, musí ho zvolať iba prezident Hácha, nie samé jeho predsedníctvo v Bratislave.
V Berlíne uznali Tisovo zdôvodnenie za správne len s tým, aby ihneď z Berlína zariadil potrebné kroky. To sa stalo telefonickým spojením so Sidorom v Bratislave. Ten sa zaviazal urobiť príslušné kroky u prezidenta Dr. Háchu v Prahe, čo aj okamžite urobil. Dr. Emil Hácha vzal na seba záväzok zvolať zasadnutie Slovenského snemu v Bratislave na deň 14. marca 1939 o 10. hod. To skutočne aj urobil. Všetci jeho členovia dostali ešte v priebehu noci cestou bezpečnostnej pohotovosti pozvania na zasadnutie.
Ráno dňa 14. marca Dr. Tiso už referoval priebeh a výsledky svojej návštevy v Berlíne zasadnutiu slovenskej vlády v Bratislave. Poukázal aj na skutočnosť, že si Berlín vymieňa ako strategickú sféru na čiare Brezová – Lysá hora, Malými a Bielymi Karpatami, samozrejme s ponechaním celého územia štátnej zvrchovanosti Slovenska, len pre prípadné vojenské potreby na tomto území riadiť opatrenia. To sa má dohodnúť až po vyhlásení štátu osobitnou zmluvou.
Zasadnutie snemu v budove bývalého Župného domu pri kostole sv. Trojice bolo pohnuté. Dr. Jozef Tiso veľmi podrobne podal zasadnutiu snemu správu o priebehu svojej návštevy u Hitlera a Ribbentropa v Berlíne. Pohnutým hlasom upozornil na možné dramatické chvíle, aké sa v najbližších udalostiach svojím dopadom čakajú na našom území. Čo bolo vari najdramatickejšie pri zakončení jeho správy, bolo to, že nedal snemu konkrétny návrh vyhlásiť štátnu samostatnosť. Skončil vetou:
Je na vás, páni poslanci, rozhodnúť!
Trstená 26. júna 1989
Podľa knihy Mons. V. Trstenského Nemôžem mlčať
pripravil A. Čulen